Nedožitých 85 rokov Biskup Rudolf Baláž – hlas, ktorý chýba

Ôsmeho decembra 1994 vystúpil na bratislavskej demonštrácii, ktorú ku Dňu ľudských práv zvolali študenti, a vyslovil kritické slová k situácii na Slovensku. Na jednom stretnutí vyhlásil: „Usilujem sa o to, aby ma poznali ako biskupa, ktorému možno veriť, lebo hovorí pravdu a dokáže prijať kritickú pravdu o sebe.“ Dnes, 20. novembra, by sa bol dožil 85 rokov.

Rudolf Baláž patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti novodobej histórie slovenskej cirkvi. Bol jedným z tých, ktorí viedli slovenskú cirkev v období prenasledovania, a potom jedným z tých, ktorí po období komunistickej diktatúry niesli bremeno jej obnovy v podmienkach znovuzískanej slobody.

Ako jeden z prvých bol konfrontovaný s tým, že presadenie pravdy a spravodlivosti si v časoch rodiacej sa demokracie žiada minimálne rovnaký stupeň osobného hrdinstva, ako vyžadovala nádej slobody za totalitného komunistického režimu. Pomenovanie vecí pravým menom, rozlišovanie medzi prospešným a škodlivým pre spoločnosť, to boli mimoriadne znaky jeho osobnosti, ktoré si zachoval aj v najťažších situáciách.

Mimo pastorácie

Jeho prvým pôsobiskom sa však po vysvätení za kňaza stalo Brezno.

„Bol som tam iba rok a hneď v zimnej fujavici, druhý deň po Novom roku, som sa musel sťahovať do Krupiny, lebo tak nariadil krajský cirkevný tajomník. On nás veľmi zarmucoval, kňazov prenasledoval a nebol sám. Svoje sme si vytrpeli, pretože on určoval, kto kde bude fungovať, a určoval aj, kedy – hoci aj vo fujavici – sa musí sťahovať. Vtedy sme v diecéze nemali biskupa, ale úrad viedol alebo skôr kazil takzvaný vikár Dechet, ktorého dosadili komunisti. Boli sme ovcami bez pastiera, 18 rokov sme nemali biskupa,“ spomína na začiatky pastorácie biskup Baláž.

Po tom, čo sa v roku 1966 v Poľsku napriek zákazu zúčastnil na oslavách milénia poľskej cirkvi, ho vyšetrovala ŠtB. „Doma nás už čakali eštebáci a dlho nás nepríjemne vyšetrovali. Okamžite ma preložili z Krupiny do Vrútok s odkazom, že tam si to vypijem. Asi pol roka ma na fare navštevovali príslušníci ŠtB a tí mi dali dobrý tréning.“

Svojou prácou a charizmou pritiahol mnoho najmä mladých ľudí a aj preto sa stal pre režim nepohodlným. Po tom, čo mu v roku 1971 odobrali štátny súhlas, chcel sa zamestnať v hlinikárni v Žiari nad Hronom. Na príkaz ŠtB a okresného výboru KSS ho však neprijali, pretože by v prevádzke pracovali už dvaja kňazi (prvý sa tam zamestnal Martin Čabák).

Tridsaťjedenročný kňaz Baláž teda začal pracovať ako traktorista v JRD v Nevoľnom a neskôr ako vodič nákladného auta v štátnom podniku Domáce potreby, kde pracoval až do roku 1982. „Bol som 12 rokov vo výrobe, lebo nemal kto na nákladnom aute rozvážať tovar po Slovensku, musel to robiť vysvätený kňaz. To bola tiež taká anomália, nenormálnosť. Do výroby ma dali, pretože som podľa ich vyjadrenia bol nespratný živel, teda som neustále robil činnosti, ktoré strana zakazovala. Až 124-krát som bol vypočúvaný príslušníkmi ŠtB,“ spomínal biskup.

„Život nie je len vyhladené kľačadlo a upravená kaplnka, my sme pred tvárou Boha vždy a všade, a keď je takáto náročná výroba, ide o tréningové pole. Celý čas vo výrobe som prežil konštruktívne, keď som sa v piatok vrátil z rozvozu tovaru, tak som chodieval na vopred dohodnuté chaty do hôr po celom Slovensku a tam sme mali do pondelka rána duchovné cvičenia. Týchto stretnutí som mal 180 a boli to najkrajšie časy môjho života. Bolo to obdobie, keď boli kňazi špehovaní eštebákmi a tvrdo prenasledovaní,“ spomínal biskup Baláž.

„Keby som to podrobnejšie rozoberal, vynikla by hrôza tohto prenasledovania, keď nejeden z kňazov v komunistickom lágri utrápený bolesťami zomrel. A dnes sledujem, že ľudia strácajú pamäť, akoby sa nič nebolo stalo. Ďakujem však všetkým, ktorí duchovné peklo zvládli. Nevieme, aké časy prídu, ale vás prosím, zachovajte si pevnú vieru a čistý ľudský charakter.“

Alojz Tkáč v hľadáčiku ŠtBVytrvalo bránil cirkev, jeho článok v časopise z Ríma našli až po troch rokoch

Lukáš ObšitníkFrantišek Neupauer

V hľadáčiku ŠtB

Podľa záznamov v evidenčných pomôckach Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti, Správy Štátnej bezpečnosti v Banskej Bystrici v rokoch 1969 až 1989 pre Rudolfa Baláža zaevidovali a viedli pod jedným registračným číslom štyri zväzky operatívneho rozpracovania. V marci 1974 ho pridali do evidencie nepriateľských osôb v druhej kategórii. Táto evidencia poznala štyri stupne, najnebezpečnejšie osoby boli zaradené do prvého stupňa.

A prečo bol kňaz Baláž pre režim nebezpečný? To sa dozvedáme z rozhodnutia o uložení jeho osobného zväzku: „Podieľal sa na rozmnožovaní náboženských materiálov, ktoré sa stavali do konfrontačnej pozície s učením marxizmu a leninizmu.“ Ďalej sa v ňom píše, že v roku 1969 „bol vycestovaný vo Vatikáne“, organizoval „bigbítovú skupinu“ a „svojvoľne vydával obežníky a iné písomnosti“.

Skutočne bol až príliš aktívny. Mládež strhával bigbítovými omšami, dramaticky spracúval a nahrával kazety s námetmi zo Svätého písma, písal články, pomáhal pri tvorbe a vydávaní samizdatov a ukrýval nepovolenú literatúru i zásielky zo zahraničia. Po pôsobiskách v Brezne, Krupine, vo Vrútkach, Vrícku a v Banskej Bystrici ho „upratali“ na faru v Pitelovej. Aj tam sa režim pokúšal kriminalizovať jeho aktivity.

Z agentúrnej správy Zboru národnej bezpečnosti Zvolen sa dozvedáme aj to, že rímskokatolícki kapláni sa každú druhú stredu stretávali u bývalého farára Baláža v Pitelovej. V roku 1971 mu nebolo umožnené oficiálne vykonávať kňazskú činnosť, v tomto období býval Baláž v obci Pitelová. Keď sa koncom roku 1977 proti nemu uskutočnila akcia, do ktorej sa zapojili tri útvary Štátnej bezpečnosti, nezľakol sa.

V ilegalite

V rámci ilegálnej činnosti sa Baláž zoznámil s predstaviteľmi katolíckeho disentu. V roku 1982 sa po dvanástich rokoch skrytej a neraz nebezpečnej pastorácie vrátil do oficiálnej pastorácie ako správca farnosti Turčiansky Peter. Ešte aj tam ho trinásťkrát navštívili príslušníci ŠtB.

Práve na tejto fare „u Baláža“ sa dvakrát do roka v tajnosti konali stretnutia významných kňazov všetkých slovenských diecéz s tajným biskupom Jánom Korcom. Ako mi napísal František Mikloško, „títo kňazi boli súčasťou silnej generácie statočných duchovných na Slovensku a Rudolf Baláž v istom zmysle túto generáciu symbolizoval“.

Keď 27. marca 1983 ŠtB vykonala raziu proti františkánskej reholi a viacerí z rehoľníkov skončili vo väzení, na Slovensku vznikla prvá otvorená podpisová akcia ako protestný list prezidentovi Gustávovi Husákovi. Medzi 87 podpismi nechýbal ani Balážov.

Keď 15. augusta 1988 napísali viaceré osobnosti zo Slovenska otvorený blahoprajný list Ústavu svätého Cyrila a Metoda v Ríme, Rudo Baláž sa opäť bez strachu podpísal. Aj napriek sledovaniu ŠtB sa stretával s kňazmi podzemnej cirkvi na svojej fare v Turčianskom Petre.

Biskup Banskobystrickej diecézy Rudolf Baláž 16. augusta 2009 v Kostole svätej Kataríny v Handlovej celebroval zádušnú svätú omšu za obete najväčšej banskej i priemyselnej havárie na Slovensku, pri ktorej v podzemí východnej šachty Bane Handlová v zahynulo 20 baníkov a banských záchranárov. Foto: TASR/Pavol Remiaš

Vymenovanie za biskupa

Správa o vymenovaní za diecézneho biskupa ho zastihla práve tu. Martin Čabák si neskôr spomínal, že vymenovanie Baláža za biskupa ho neprekvapilo. „My sme s tým počítali, bol výraznou postavou tajnej cirkvi, nielen v diecéze, ale aj na Slovensku. Mal blízko k jezuitom, osobne sa poznal aj so Silvom Krčmérym a s Vladom Juklom, tiež mal blízko k biskupovi Korcovi.“

Biskupskú vysviacku prijal v pondelok 19. marca 1990.

O tri dni neskôr, vo štvrtok 22. marca, zvolal všetkých kňazov Banskobystrickej diecézy do Katedrály sv. Františka Xaverského, položil si na hlavu mitru, do ruky chytil berlu a povedal: „Týmto okamžite odvolávam všetkých dekanov pôsobiacich v Banskobystrickej diecéze. Pomodlíme sa teraz desiatok sv. ruženca k Duchu Svätému a budete si voliť dekanov, ktorých vy chcete.“

Jedným rozhodnutím tak vymenil všetkých proštátnych dekanov.

Noc dlhých nožov a vyhlásenie KBS

V parlamentných voľbách v roku 1994 Mečiar triumfoval, HZDS volilo viac ako milión ľudí a stalo sa najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Po schôdzi, ktorá sa konala v noci z 3. na 4. novembra 1994, všetci pochopili, že Mečiarov parný valec sa už rozbehol a len tak sa nezastaví.

Koaličné strany predviedli „tyraniu väčšiny“. Mali 83 poslancov a počas tohto rokovania si uzurpovali takmer všetko, čo sa dalo. Obsadili vedenie všetkých parlamentných výborov, vedenie generálnej prokuratúry, fondu národného majetku, televízie aj rozhlasu. Celkovo odvolali 38 verejných funkcionárov a tieto posty obsadili „svojimi ľuďmi“.

Z toho si však Mečiar ťažkú hlavu nerobil. „Je po voľbách, zvyknite si!“ odkázal politickým oponentom a celému Slovensku ukázal, ako budú vyzerať nasledujúce roky.

Priebeh a výsledky dlhej parlamentnej noci zapôsobili aj na biskupov. O niekoľko dní prijali vyhlásenie, v ktorom vyjadrili „vážne znepokojenie nad súčasnou politickou a spoločenskou situáciou u nás“. KBS odsúdila predovšetkým to, že poslanci sa nesústreďujú na konanie spoločného dobra, ale na presadzovanie straníckych záujmov.

Postoje niektorých slovenských biskupov sa neskôr začali odlišovať. Banskobystrický biskup a od apríla 1994 aj predseda Konferencie biskupov Slovenska Rudolf Baláž pricestoval 8. decembra 1994 do Bratislavy, aby na manifestácii, ktorú ku Dňu ľudských práv zvolali študenti, kritizoval politickú situáciu na Slovensku.

Na pódium okrem neho vtedy vystúpili vedúci Kancelárie prezidenta SR prof. Findra, generálny biskup evanjelickej cirkvi Július Filo, čestný predseda Ústrednej rady židovských náboženských obcí Pavol Traubner, primátor Bratislavy Peter Kresánek, rektor VŠMU prof. Ivan Parík, herci Božidara Turzonovová a Stano Dančiak, podpredseda Rady OZ KOVO Eugen Škultéty, bývalý predseda Ústavného súdu ČSFR JUDr. Ernest Valko, Ján Budaj a iní zástupcovia občianskych iniciatív.

Na tejto manifestácii, ktorú na Námestie SNP zvolali študenti z Bratislavského spolku medikov a Právnickej fakulty UK Bratislava, sa zišlo veľké množstvo ľudí, odhadom približne desaťtisíc. Predseda KBS Baláž vyzval mladých, aby dodržiavali a obhajovali ľudské práva v každodennom živote. „Myslite aj na to, že iba tí ľudia dokážu obhajovať ľudské práva a bojovať o ne, ktorí sa primeraným zápasom so sebou samými vykryštalizovali na ľudí vnútorne oslobodených od každej zloby. A to, ako viete, nie je jednoduchá vec.“

Pomocný biskup Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a generálny tajomník biskupskej konferencie Dominik Hrušovský navštívil úrad vlády a tretiemu Mečiarovmu kabinetu odslúžil svätú omšu.

Rozdielne kroky biskupov a vzniknutú situáciu vysvetľoval biskup Baláž počas mariánskej púte v Starých Horách: „Biskupi majú povinnosť vo svedomí držať absolútnu jednotu vo viere a v mravoch. A ja vám za to ručím, že do jedného všetci slovenskí biskupi sú v tomto úplne zjednotení. Ale v pohľade na kultúrne udalosti, na občianske dianie každý biskup je predsa slobodný človek a občan a môže sa vyjadriť tak, ako mu to duša káže. Ale to nie je otázka viery a mravov, to je otázka nášho normálneho občianskeho života. Preto toto spomínam, lebo dnes sa útočí aj u nás veľmi vehementne, predovšetkým na konferenciu biskupov.“

Blahoslavení prenasledovaníPred 35 rokmi sa stali biskupmi traja kňazi z tajnej cirkvi

Jaroslav Slašťan

Háklivé témy

V januári 1995 premiér Mečiar ohlásil, že vo vzťahu štátu k cirkvi chce urobiť niekoľko krokov vpred: „Riešime napríklad otázku konkordátu. Vatikán ho odporúča zriadiť, naši biskupi hovoria o odložení na neskorší čas.“ Predseda konferencie Baláž však oznámil, že je to trochu inak: Vatikán sa ťažkopádnemu konkordátu vyhýba, lebo „teraz sa riadi čiastkovými dohodami“.

V polovici februára 1995 predseda vlády Mečiar za zatvorenými dverami a medzi štyrmi očami diskutoval s predsedom KBS Rudolfom Balážom. Z pohľadu histórie a toho, čo malo prísť a nakoniec prišlo, to bolo veľmi dôležité, ak nie rozhodujúce stretnutie.

Biskup hneď po jeho skončení povedal: „Rozhovor bol až nepríjemne otvorený. Pán premiér sa vyjadroval k môjmu prejavu, ktorý som mal na mítingu v Bratislave 8. decembra, ja som mu zase hovoril plno iných vecí. Napríklad sme preberali aj to, ako má vyzerať spoločensko-politické správanie, zaoberali sme sa i otázkou, aká bude situácia s pánom prezidentom. Háklivejších tém už hádam niet.“

Po stretnutí s biskupom predseda HZDS pochopil, že predseda KBS sa nikdy nestane „jeho človekom“. Začal sa k nemu teda správať ako k politickému oponentovi.

Podpora prezidenta

Počas celej jari 1995 koaličná väčšina bezprecedentne útočila na prezidenta Kováča. Keď mu v parlamente protiústavne vyslovila nedôveru, biskupská konferencia vydala vyhlásenie, ktorého posledná veta znela: „Preto biskupi Slovenska a rehoľní predstavitelia vyslovujeme plnú podporu a dôveru prezidentovi republiky.“

Reakcia predsedu vlády Mečiara na seba nedala dlho čakať. Vyhlásil, že biskupi urobili to, čo im vraj pápež zakázal, lebo „Svätý Otec Ján Pavol II. varoval biskupov pred konkrétnym vstupom do politiky“.

Arcibiskup Alojz Tkáč vysvetlil, že biskupi sa vyhlásením „nepostavili proti Mečiarovi, ale na obranu prezidenta“. Opakovane vyhlasovali, že oni ako predstavitelia cirkvi sa nechcú miešať do politiky, ale že je ich povinnosťou „vyjadriť sa vtedy, keď sa v spoločnosti porušujú základné princípy pravdy, slušnosti a v tomto prípade i ústava“.

Predseda HZDS označil vyhlásenie biskupov za politický krok proti sebe, na čo biskup Baláž vyhlásil: „Cirkev je povinná dávať presné morálne inštrukcie, ako týmto životom kráčať. Cirkev tu nemôže byť ako inštitúcia, ktorá prehliada všetky búrky a nevyjadrí sa k tomu. Je potrebné, aby sme dávali jasné stanoviská. Aj my biskupi sme tu veľakrát akoby zbytoční, ak nepovieme otvorene pravdu do očí.“

Sedemnásteho mája 1995 anonym oznámil, že na banskobystrickom biskupskom úrade vybuchne bomba. Pyrotechnici nič nenašli. Toto bol však len začiatok rôznych metód zastrašovania a ponižovania biskupa Rudolfa Baláža, ktorým musel onedlho čeliť.

Foto: TASR/Jozef Ďurník

Odmietnutý dar I

Pri príležitosti druhej návštevy Jána Pavla II. na Slovensku dostali slovenskí biskupi od predsedu vlády ponuku vytvorenia katolíckej univerzity, ktorou sa mala stať Univerzita svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Prvého júla im V. Mečiar na úrade vlády povedal, že táto univerzita nie je problém a že je schopný dať ju ako dar pápežovi pri jeho návšteve, ktorá mala byť o dva dni.

Predseda KBS Baláž mu odpovedal: „Ja nie som za takú univerzitu, ktorá vonia politickým darom. Cirkev takéto inštitúcie nesmie mať, lebo je spútaná.“

„Rudolf Baláž nemal potrebu kolaborovať so štátnou mocou. Nebál sa vyjadrovať k verejnému dianiu a nebyť ticho, ‚lebo veď cirkev je apolitická‘, to by bolo pokrytecké konanie, najmä ak išlo o zjavnú nespravodlivosť. Prípadne o vymedzenie sa proti zlu, teda konaniu, ktorého cieľom je vedome ublížiť inému človeku. A Mečiar predsa išiel proti každému, kto sa mu vzoprel. Bolo mu jedno, o koho išlo, len prispôsoboval taktiku tak, ako sa mu to hodilo,“ hovorí predseda Dozornej rady ÚPN Martin Slávik.

Dlhodobo boli biskupove slová a činy v určitých kruhoch chápané ako útok na HZDS a jeho predsedu. Krátko po pápežovej návšteve vypukla kauza okolo triptychu Klaňanie troch kráľov. Mala všetky znaky spravodajskej hry, ktorej cieľom bolo zdiskreditovať politického nepriateľa – biskupa Rudolfa Baláža.

Spravodajská hra

Pri výstavbe kňazského seminára v Badíne potreboval biskupský úrad financie na vyplatenie neuhradených faktúr. Ukázalo sa, že vhodnou možnosťou na splatenie dlhu by mohol byť predaj obrazu Klaňanie troch kráľov, ktorý bol umiestnený v interiéri biskupského úradu.

Rudolf Baláž k sebe pozval bystrických pamiatkarov na čele s riaditeľom úradu, aby zistil, či je obraz zaradený do registra národných kultúrnych pamiatok. Keďže pamiatka nebola viazaná a jej predaj závisel od vôle majiteľa, dal ju odborníkom ohodnotiť a ponúkol ju na predaj.

O dielo prejavil záujem Thomas J. Grabner, ktorý tvrdil, že je švajčiarskym štátnym príslušníkom. Až neskôr sa ukázalo, že to bol nasadený agent Lexovej Slovenskej informačnej služby na vyprovokovanie spravodajskej hry proti biskupovi Balážovi.

Výpoveď bývalého príslušníka SIS Oskara Fegyveresa, ktorý sa na operácii podieľal, potvrdila, že tajná služba celú akciu monitorovala. Vladimír Mečiar si uvedomoval, že najmä na vidieku, kde získaval najväčšiu voličskú podporu, má cirkev obrovský spoločenský vplyv. Preto si prial dobré vzťahy s Katolíckou cirkvou.

Ale spravodajská hra SIS v kauze okolo triptychu a útok namierený proti významnému predstaviteľovi Katolíckej cirkvi a zároveň predsedovi KBS mu ich mimoriadne skomplikovali. Slovenskí biskupi, ktorí Rudolfa Baláža dvakrát zvolili za predsedu svojej konferencie, vedeli, o čo v tomto incidente ide. Niektorí to vyslovili nahlas.

Najhlasnejšie zo všetkých arcibiskup Tkáč, ktorý v kázni povedal, že aj jemu hrozili domové prehliadky v 70. a 80. rokoch, ale že sa nikdy nestalo, aby ŠtB vykonala „prehliadku v súkromnom byte a v pracovni cirkevného hodnostára a bez prítomnosti toho, komu bola nariadená“. Košický arcibiskup dodal, že stojí po boku spolubrata, a to s „vedomím, že i ja môžem byť v poradí“.

Voľby v Banskej Bystrici 26. septembra 1998. Foto: TASR/Jozef Ďurník

Domová prehliadka

Námestník riaditeľa SIS Jaroslav Svěchota sudcu požiadal, aby v mene štátnych záujmov vydal povolenie na sledovanie biskupského úradu. Ten však takéto povolenie nevydal. Sedemnásteho júla 1995 v nočných hodinách bola na biskupskom úrade bez prítomnosti biskupa a v rozpore so zákonom vykonaná policajná prehliadka.

Toto konanie neskutočne pobúrilo a šokovalo slovenskú verejnosť i zahraničie. Štátna moc podobnú prehliadku nevykonala od roku 1951, keď pozatýkala slovenských biskupov.

Predstavitelia polície vysvetľovali, že biskupský úrad sa síce proti svetským zákonom neprevinil, ale proti cirkevným áno, čím chceli vyvolať aspoň zdanie morálneho previnenia. Pritom ako štátne orgány nemali nijaký nárok opierať sa o cirkevné právo. Kauza mala v tých časoch veľký priestor v médiách, ktoré ovládala vládna koalícia.

Predseda HZDS využíval kauzu triptychu predovšetkým pre potreby svojho ľudu v športovej hale na Pasienkoch: „Veľa sa kričí, že sme proti cirkvi, lebo chránime jej majetok. Ale čo keď niekto v sutane siaha po majetku?“ spýtal sa vo februári 1996 publika, ktoré hneď radostne vykrikovalo: „Zavrieť, zavrieť!“ „Dobre mi hovoríte,“ prikyvoval spokojne premiér Mečiar.

Únos a výzva na jednotu

Keď sa 31. augusta 1995 Slovensko dozvedelo o únose prezidentovho syna do zahraničia, biskup Baláž opäť nemlčal: „A ja mám vo zvyku veľmi otvorene hovoriť, že Slovensko katolícke nie je. A nemali by sme klamať druhých ani seba. A na to tí, ktorí zasadajú, povedia výroky, že som proti Slovensku. Ale to je nezmysel. Som proti klamstvu a podvodu! Keďže nie sme kresťanmi, tak buďme nimi. A to sa zbadá vtedy, keď Slovensko nebude jedovaté, keď nebude rozvadené, keď nebudú na Slovensku únosy, keď nebude ubližované ľuďom, tak vtedy bude kresťanské. S týmto treba skončiť. A ja som presvedčený, že túto úlohu nápravy nášho národa musí robiť cirkev.“

Keď po voľbách v roku 1998 opäť zvíťazilo HZDS a predsedovia opozičných strán podpísali 28. októbra 1998 koaličnú zmluvu – za SDK M. Dzurinda, za SDĽ J. Migaš, za SMK V. Bugár a za SOP R. Schuster –, mohla byť o dva dni vymenovaná nová vláda s predsedom Mikulášom Dzurindom.

Nový problém vo vymenovanej vláde sa objavil, keď minister spravodlivosti Ján Čarnogurský (KDH) nehlasoval na zasadnutí vlády za jej programové vyhlásenie. V programe chcel presadiť zrovnoprávnenie financovania cirkevných škôl, tézu o založení katolíckej univerzity a zmluvu SR s Vatikánom. Kým Čarnogurský pozeral na dlhodobé ciele, ostatní videli urgentnú potrebu demokratizácie verejného života.

Do patovej situácie prehovoril predseda KBS Baláž, vo svojej výzve na jednotu povedal: „Považujem za potrebné zdôrazniť opätovne a zvlášť dnes nevyhnutnosť, aby sa všetci ľudia dobrej vôle bez ohľadu na náboženskú či politickú príslušnosť zjednotili v úsilí o spravodlivé usporiadanie verejného života. Prvým a spoločným záujmom nás všetkých musí byť smerovanie k slobode a demokracii v občianskej spoločnosti. Tá má byť založená na pravde, zodpovednosti a solidarite. Preto nás nesmú rozdeliť čiastkové otázky a požiadavky ohľadne katolíckeho školstva, katolíckej univerzity či zmluvy s Vatikánom, ktoré sú predkladané, ako by šlo o prednostný záujem Katolíckej cirkvi. Pre súčasnú dobu nie je takýto zápas adekvátnym. Keď bude spoločnosť vo svojich základoch stabilizovaná, bude možné pokojne a vecne riešiť aj to, čo sa zvláštnym spôsobom dotýka občanov katolíckeho vyznania.“

Odmietnutý vrtuľník

V októbri 2001 biskup pocítil bolesť srdca. Vyšetrenie ukázalo, že má na 90 percent zúžené dve srdcové cievy a hrozí mu infarkt. Lekári mu preto odporučili okamžitú operáciu. Na oddelení kardiológie Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici sa mu však ospravedlnili, že mu nemôžu pomôcť, lebo v špeciálnom prístroji im už štyri mesiace chýba lampa a vzhľadom na jej cenu – 1,4 milióna korún – bolo jej získanie v nedohľadne.

„Hneď som mobilom informoval premiéra Dzurindu o tom, v akej situácii sa nachádzam nielen ja, ale aj ďalších 50 pacientov. Jeho reakcia bola blesková. Povedal mi, aby som mu dal sedem minút,“ prezradil biskup. Za krátky čas mu premiér volal naspäť a ponúkol mu prevoz vrtuľníkom do Slovenského ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave s tým, že ho budú hneď operovať. „Bol som pri tom, keď mu biskup povedal, že za ponuku operácie i prevozu ďakuje, ale že si počká na novú lampu spolu s ostatnými pacientmi,“ potvrdil kardiológ MUDr. Peter Mečiar.

Po biskupovom oznámení, že pre seba nechce žiadne výhody, sa spustil kolotoč bleskových rozhodnutí. „Ešte v ten deň mi oznámili, že nová lampa odchádza z Mníchova, ráno bude na Slovensku a s ňou prídu aj technici, aby ju hneď namontovali. Nie je to na moju chválu, bola to úplná samozrejmosť. Snažím sa o to aj v drobnostiach každodenného života. Keď ide o život, mali by byť v pohotovosti všetci, počnúc ministrom a končiac sestrou,“ vyjadril sa k tejto záležitosti biskup Baláž.

Na snímke zľava predseda Konferencie biskupov Slovenska František Tondra, kardinál Jozef Tomko a podpredseda KBS Rudolf Baláž počas mimoriadnej tlačovej konferencie 14. februára 2008 v Bratislave. Foto: TASR/Martin Baumann

Materské srdce

Za vzácne svedectvá považujem slová jeho najbližších spolupracovníkov. Tie dotvárajú obraz láskavého, skromného, pravdivého, horlivého, ale aj cholerického človeka.

„Hovorilo sa o ňom, že má srdce matky, lebo vedel súcitiť s ľuďmi aj napriek ich chybám a nedostatkom a dával im možnosť napraviť svoje chyby. Ostatní biskupi boli uhladenejších spôsobov, Rudolf reprezentoval stredoslovenskú hrmotnú náturu, priamu a vedel aj priamo povedať, aj svojim kolegom biskupom. Všetci politici boli z neho prekvapení, s akou odvahou a sebavedomím s nimi jednal. A často sa pýtali, koho má za sebou, keď si dovolí takto sa správať,“ spomínal si po rokoch na Baláža Mons. Vojtech Nepšinský, rektor kňazského seminára v rokoch 1999 – 2010. 

Otec Martin Čabák (1937 – 2023), ktorý bol posledné roky jeho spovedníkom, mi pri našom stretnutí 8. februára 2023 v jeho byte povedal, že Rudolf Baláž mal impulzívnu povahu a nebál sa byť rázny a priamočiary, ak si to okolnosti vyžadovali. Dostával sa aj do otvorených sporov, ktoré súviseli s jeho prchkou povahou, keď na rôzne situácie reagoval cholericky, ale neskôr – keď vychladol – snažil sa dať veci na pravú mieru a vedel sa ospravedlniť.

„Poznal život vo farnostiach, niekedy sa cholerickosť prejavila v jeho zbrklom konaní, rád mal veci vybavené hneď. Niekedy tá snaha mať hneď veci vybavené, nenechať ich ležať na stole, privedie človeka k tomu, že urobí veci unáhlene. Keď na niekoho vybuchol, vedel sa aj ospravedlniť. Záležalo mu na formácii detí a rodín, kládol dôraz na kvalitnú formáciu kňazov, pretože jemu boli ďalšie štúdiá viackrát zamietnuté. Bol otcom diecézy, ale aj človekom, ktorý bol mnohokrát zradený svojimi najbližšími spolupracovníkmi.“

Generálny vikár Banskobystrickej diecézy a po biskupovej smrti diecézny administrátor Mons. Marián Bublinec si takto spomínal na biskupove pracovné návyky a tempo: „V jeho kancelárii sa pravidelne svietilo od piatej hodiny. Často hovorieval, že čo sa nestihne ráno, už sa nestihne. Jeho denný program bol prísny a dodržiaval ho. Začínal ‚žiť‘ oveľa skôr ako iní ľudia a to mu pomáhalo veľa stíhať. Cestovať s ním v aute znamenalo modliť sa, hovoril, že svoje auto premenil na kaplnku. Počas cesty sa zbytočne nerozprávalo, a keď sme sa o to niekedy pokúšali, povedal: ‚Dobre, chlapci, radšej sa ideme modliť.‘“

Viacerí jeho najbližší potvrdili, že súcit a skromnosť boli jeho silnou stránkou, nezakladal si na materiálnych veciach. Mal len dva obleky, aj to jeden bol zo secondhandu. Existuje množstvo svedectiev, ktoré hovoria o tom, ako mnohým chudobným rodinám zo svojho zaplatil plyn, vodu či elektrinu.

„Mal veľké a súcitné srdce a bol veľmi skromný. Trinásť rokov žil v jednej izbičke, aby nechal dôstojne dožiť v biskupskom byte emeritného biskupa Jozefa Feranca,“ napísala mi riaditeľka Diecézneho školského úradu Jana Brázdilová. Skromným a nenáročným zariadením jeho izby bol prekvapený aj vtedajší minister školstva Martin Fronc: „Keď som videl jeho súkromné priestory, jednoduchú železnú posteľ a prosté vybavenie, tak som si v duchu povedal, že toto je byt prostého človeka a nie biskupa. Na svoje osobné potreby bol naozaj nenáročný.“

Odmietnutý dar II

Jeho pastorácia bola dynamická, zaslúžil sa o vznik Rádia Lumen, Televízie Lux, Katolíckej univerzity v Ružomberku a mnohých cirkevných základných a stredných škôl. Vybudoval nový kňazský seminár v Badíne a založil Mammacentrum svätej Agáty. Po zriadení tejto špecializovanej nemocnice sa nepodarilo podpísať zmluvu so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, čo znamenalo, že chod nemocnice muselo dotovať Banskobystrické biskupstvo a tým sa dostávalo do dlhu.

V júni 2010, keď sa blížili parlamentné voľby, táto nemocnica bola v dlhu asi 400-tisíc eur. Vtedy dostal biskup Baláž od predsedu Sociálnodemokratickej strany ponuku poskytnutia finančného daru vo výške, ktorá by pokryla splatenie dlhu, ak mu do volieb poskytne stretnutie a jednu spoločnú fotografiu. Biskup Baláž odmietol.

„Krátko po nástupe do úradu ma požiadal o stretnutie a pozval ma na návštevu Mammacentra sv. Agáty,“ spomína si na stretnutie s Balážom bývalý minister zdravotníctva Ivan Uhliarik. „Túto špecializovanú nemocnicu zriadil so sociálnym zámerom obzvlášť na pomoc ženskému obyvateľstvu pri liečbe rakoviny prsníka, ktorá je najrozšírenejším onkologickým ochorením u žien, ročne sa zaznamenáva na Slovensku približne 3000 novozistených prípadov a postihuje čoraz viac mladšie vekové kategórie. Vedel som, že otec biskup je veľmi vzdelaný človek, no aj tak ma prekvapil rozsah jeho vedomostí o tomto type rakoviny a jeho liečbe. No zvlášť ma prekvapil svojou vytrvalosťou a odhodlaním. Aj napriek neľahkej situácii v zdravotníctve sa práve vďaka odhodlaniu otca biskupa Baláža podarilo podpísať zmluvu so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a tak pomôcť mnohým ženám absolvovať adekvátnu liečbu.“

Rudolf Baláž. Foto: TASR/Martin Baumann

Pastier, ktorý vedie

Zakladateľ eRka, dnes poslanec NR SR Marián Čaučík má na neho niekoľko spomienok už z 90. rokov minulého storočia. „Mal veľmi osobný a neformálny prístup, bol vnímavý na konkrétne potreby. Dal nám svoje telefónne číslo a vyzval nás, aby sme sa zastavili, keď pôjdeme okolo, a ak niečo budem potrebovať, aby sme mu zavolali. Obdivovali sme na ňom, ako si pamätal veci z nášho života. Človek mal pri ňom silný pocit blízkosti a záujmu. Bol otcom a takto si ho pamätáme.“

Podľa bývalého predsedu vlády Mikuláša Dzurindu bol biskup „rýdzi človek, priamy, úprimný a spravodlivý. Hľadajúci pravdu a bojujúci za pravdu“. V jeho spomienkach ostal ako človek, ktorý „sa vie postaviť bezpráviu. Bol skvelý rečník, ale aj výborný, vnímavý poslucháč a reagoval vždy k veci. Priamo. Nechodil okolo horúcej kaše“.

Podľa českého biskupa Václava Malého bol Baláž silnou a horlivou osobnosťou. „Nepoužíval diplomatickou mluvu a nepodléhal zlozvyku vyjadřovat se omšelými zbožnými frázemi. Jeho slovo bylo přímé a svědek jeho výroků cítil pevnost přesvědčení a úsilí jít k jádru věci. Žádné elitářské úvahy a zahledění do svých myšlenek, žádná samolibost opájející se sebou. Odolal škodlivým nacionalistickým náladám, kterým podlehla část rozpačité společnosti zaskočené novými výzvami postsocialistické doby. Pomluvám čelil zpříma, nedopouštěl se dehonestace protivníků ani nešířil nenávist vůči těm, kdo jednali nespravedlivě. Několik osobních setkání s ním ve mně zanechalo dobrou stopu a posílilo mne na ne vždy snadné cestě biskupské služby.“

Kde je ten štát?

Ak by pred štrnástimi rokmi nebol odišiel biskup Baláž do večnosti, bolo by zaujímavé sledovať jeho vyhlásenia, postrehy a angažovanie sa vo veciach verejných. Ale asi vieme predpokladať, že by v záujme človeka a cirkvi vystupoval neochvejne a jeho hlas by na Slovenku znel ako zvon. Z katechéz odvysielaných v Rádiu Lumen v rokoch 2009 – 2011 som vybral zopár jeho prorockých a nadčasových myšlienok.

„Je veľmi zle, ak sa spoločnosť nestará o základné veci a jej predstavitelia sa nestarajú o nič, len o svoj prospech. Obohacujú sa na úkor jednoduchých, slabých a chudobných ľudí, ktorí sa nemôžu brániť, pretože nevedia ako a ani nemajú ako. Nemáme sa čím chváliť ani na Slovensku. Počúvali sme doteraz ovácie, že máme zrelý sociálny štát. Ja sa pýtam: Kde? Kde je ten štát? Máme plno chudákov, ktorí sú takí natrénovaní predošlým systémom, že nevedia urobiť ani rebéliu, nevedia otvoriť ani ústa, lebo stále čakajú, že ich nejaký eštebák zhasí. A ľudia veľmi trpia... Modlime sa za to, aby národy a štáty viedli naozaj schopní ľudia. A nie nejakí sebci, ktorým nie je dosť ani 300-tisíc – hovorím o starej mene, aby ste ma rozumeli. Modlite sa, aby prichádzali do vedenia štátov tí ľudia, ktorí rozumejú Kristovej láske, tá je náročná, ale ozdravuje.“ (Katechéza 13. februára 2009)

„Keby kňazi učili doslova na kolenách katechizmus, Slovensko by malo inú tvár. A nežilo by z podvodov a kadejakých švindľov, aj na čele štátu. Tam, kde je Kristus, tam je pravda, opravdivý život, a nie život dokrútený, pomýlený. Tam, kde je Kristus, tam je oduševnenie a nie skleslosť. Žiaden systém, žiaden izmus nám nemôže zakázať, aby sme sa za našu republiku každý deň v rodinách nemodlili, aby to bol štát normálnych rozumných ľudí. To môžeme robiť. Nechcime niečo iné, čo je veľakrát povrchné a zbytočné.“ (Katechéza 3. decembra 2010)

„Preto sa národy rozhodli pre slobodné voľby predstaviteľov štátov. Tie majú byť naozaj slobodné a majú tam byť vybratí ľudia, ktorí národu rozumejú. Ak sú voľby zmanipulované a vyjde to naopak, že sú to veľakrát ľudia, ktorým nejde o národ, ale o niečo iné – o svoje zisky –, tak je to chyba. A v dejinách toho národa sú to smutné chvíle. Kto nevedie národ, kto nepodporuje národ – malo by sa mu odpískať. Znamená to, že autorita nemá neobmedzenú moc a nositeľ autority si nemôže robiť, čo chce... Katolíkovi nemá byť absolútne ani minimálnym problémom, že na čelné miesta štátu nemôže voliť ľudí, ktorí sú proti morálnym zákonom cirkvi. U nás neexistuje zabiť nenarodené dieťa. To je ťažký hriech, brutalita, a to práve preto, že to dieťa ešte nemôže ani rúčku zdvihnúť na svoju obranu... My si máme preskúmať, ale poriadne vo svojom svedomí, koho ideme voliť. To nie je len tak, že prídeme a hodíme tam papierik, ktorý nám dajú. Pozriem si, aké sú tam mená. A mojou povinnosťou je poriadne si preskúmať tých ľudí. To nám je dané v rámci slobody. A ak to niekto len tak odpáli – povrchne –, má zodpovednosť za celý vývoj...“ (Katechéza 20. februára 2019)

„Či sa kradne v takom izme, alebo onakom izme, to je vždy krádež a nikdy sa to robiť nesmie. Cirkev nesmie mlčať vtedy, keď je človek zotročovaný. Lebo on má svoju dôstojnosť Božieho dieťaťa a žiaden systém, žiaden krutovládca nesmie zotročovať človeka. Veľmi často sa dnes stáva, že sa ľuďom nevyplatí spravodlivá mzda. Niekedy sa to môže stať tým, že firma skutočne prežíva ťažkosti. Avšak ak je to tak, potom nie iba niektorí zamestnanci, ale všetci odhora až dole majú pocítiť, že sme v ťažkostiach. A niektorí sa váľajú v státisícoch a žobráci sú stále v prachu zeme. Toto je krutovláda, kde to takto existuje. To sa robiť nesmie. Takí vládcovia sú zlí a nepatria ku kormidlu národa.“ (Katechéza 23. októbra 2009)

Zdá sa mi nepredstaviteľné, že by pri problémoch dnešnej doby – politickej korupcii, nezvládnutej konsolidácii, narastajúcej chudobe, nespravodlivom nastavení financovania cirkevných a súkromných škôl – biskup Baláž mlčal. A ktovie, či by dnes opäť nestál na tribúnach a nekritizoval kroky vlády, ako to bolo pred Vianocami 1994 v Bratislave.