Blahoslavení prenasledovaní Pred 35 rokmi sa stali biskupmi traja kňazi z tajnej cirkvi

Marec roku 1990 sa stal dôležitým medzníkom v živote troch kňazov. Rudolfovi Balážovi, Alojzovi Tkáčovi a Eduardovi Kojnokovi zveril Svätý Otec Ján Pavol II. vedenie slovenských rímskokatolíckych diecéz.

V období normalizácie, ktorá nastala po roku 1968, predkladal komunistický režim Vatikánu svojich kandidátov, ktorí sa angažovali v Združení katolíckych duchovných Pacem in terris. Títo kandidáti však boli pre Vatikán neakceptovateľní. 

Vatikán preto navrhoval svojich kandidátov, týchto však zas odmietal režim. V marci 1989 kardinál Jozef Tomko v rozhovore s ministrom kultúry Pavlom Kojšom a jeho námestníkom Vincentom Máčovským vzniesol výčitku, že zo stovky kandidátov na biskupov navrhnutých Svätou stolicou komunisti pri rokovaniach vyškrtli všetkých. Z toho vidno, že Svätá stolica mala dostatok kandidátov na biskupov pre slovenské diecézy.

Štrnásteho februára 1990, na slávnosť svätého Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, pápež Ján Pavol II. vymenoval troch biskupov pre slovenské diecézy. Za biskupov ich vysvätil kardinál Jozef Tomko – Alojza Tkáča v Košiciach 17. marca, Eduarda Kojnoka v Rožňave 18. marca a Rudolfa Baláža v Banskej Bystrici 19. marca 1990.

O brutálnom prenasledovaní kňaza Eduarda Kojnoka svedčia registračné protokoly (RP), ktoré evidujú zväzky a spisy založené na jeho osobu.

V nedeľu 18. marca 1990 sa uskutočnila v Rožňave konsekrácia sídelného biskupa Rožňavskej diecézy Mons. Eduarda Kojnoka, hlavným svätiteľom bol Jozef kardinál Tomko. Foto: Peter Zimen

Dvadsiateho ôsmeho júla 1980 zaregistrovala Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti – Správa ŠtB Banská Bystrica pod krycím menom „Správca“ signálny zväzok a spis nepriateľskej osoby na Eduarda Kojnoka, narodeného 14. augusta 1933. Rovnako prevzala od 3. februára 1983 Správa ŠtB Košice signálny zväzok a spis nepriateľskej osoby zo Správy ŠtB Banská Bystrica a od 26. apríla 1983 ho samostatne registrovala, od 13. júna 1983 už viedla osobný operatívny zväzok.

V RP Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti – Správa ŠtB Bratislava o ňom XII. správa ZNB Bratislava od 27. novembra 1984 zhromažďovala poznatky v kontrolnom zväzku. Dokonca aj v RP II. správy ZNB (centrálna úroveň Praha) boli o Kojnokovi od 20. januára 1981 zhromažďované informácie v kontrolnom zväzku na najvyššej úrovni kontrarozviedky ŠtB.

To svedčí o mimoriadnej represii a jej dôkladnej kontrole zo strany tajnej polície na príkaz špičiek KSČ.

Traktorista i vodič nákladiaka

Prvým pôsobiskom mladého kňaza Baláža sa stalo Brezno. „Bol som tam iba rok a hneď v zimnej fujavici, druhý deň po Novom roku, som sa musel sťahovať do Krupiny, lebo tak nariadil krajský cirkevný tajomník. On nás veľmi zarmucoval, kňazov prenasledoval a nebol sám.

Svoje sme si vytrpeli, pretože on určoval, kto kde bude fungovať, a určoval aj kedy – hoci aj vo fujavici – sa musí sťahovať. Vtedy sme v diecéze nemali biskupa, ale úrad viedol, alebo skôr kazil, takzvaný vikár Dechet, ktorého dosadili komunisti. Boli sme ovcami bez pastiera, osemnásť rokov sme nemali biskupa,“ spomínal na začiatky svojej pastorácie Rudolf Baláž už ako biskup.

Po tom, čo sa v roku 1966 napriek zákazu zúčastnil v Poľsku na oslavách milénia poľskej cirkvi, ho vyšetrovala ŠtB. „Doma nás už čakali eštebáci a dlho nás nepríjemne vyšetrovali. Okamžite ma preložili z Krupiny do Vrútok s odkazom, že tam si to vypijem. Asi pol roka ma na fare navštevovali príslušníci ŠtB a tí mi dali dobrý tréning.“

Po tom, čo mu v roku 1971 odobrali štátny súhlas, pracoval ako traktorista na JRD v Nevoľnom a neskôr až do roku 1982 v Hronskej Dúbrave ako vodič nákladného auta pre štátny podnik Domáce potreby.

„Bol som dvanásť rokov vo výrobe, lebo nemal kto na nákladnom aute rozvážať tovar po Slovensku, musel to robiť vysvätený kňaz. To bola tiež taká anomália, nenormálnosť. Do výroby ma dali, pretože som podľa ich vyjadrenia bol nespratný živel, teda som neustále robil činnosti, ktoré strana zakazovala. Až 124-krát som bol vypočúvaný príslušníkmi ŠtB,“ spomínal si biskup.

Devätnásteho marca 1990 vysvätil kardinál Jozef Tomko Rudolfa Baláža za biskupa Banskobystrickej diecézy. Foto: archív Jaroslava Slašťana

To, že bol Rudolf Baláž vymenovaný za biskupa, nebolo žiadnym prekvapením. Foto: archív Jaroslava Slašťana

To, že bol Rudolf Baláž vymenovaný za biskupa, nebolo asi žiadnym prekvapením, tým by práveže bolo bývalo, keby sa ním tento angažovaný kňaz Banskobystrickej diecézy nebol stal. 

„Život nie je len vyhladené kľačadlo a upravená kaplnka, my sme pred tvárou Boha vždy a všade, a keď je takáto náročná výroba, tak potom to je tréningové pole. Celý čas vo výrobe som prežil konštruktívne, keď som sa v piatok vrátil z rozvozu tovaru, tak som chodieval na vopred dohodnuté chaty do hôr po celom Slovensku a tam sme mali do pondelka rána duchovné cvičenia. Týchto stretnutí som mal stoosemdesiat a boli to najkrajšie časy môjho života. Bolo to obdobie, keď boli kňazi špehovaní eštebákmi a tvrdo prenasledovaní.“

„Keby som to podrobnejšie rozoberal, vynikla by hrôza tohto prenasledovania, keď nejeden z kňazov v komunistickom lágri utrápený bolesťami zomrel. A dnes sledujem, že ľudia strácajú pamäť, akoby sa nič nebolo stalo. Ďakujem však všetkým, ktorí duchovné peklo zvládli. Nevieme, aké časy prídu, ale vás prosím, zachovajte si pevnú vieru a čistý ľudský charakter,“ naliehal na veriacich počas jednej svojej homílie biskup Baláž.

Vodič električky

Ako mladý bohoslovec sa pre riziko vylúčenia Alojz Tkáč vyhýbal konfliktu so štátnou mocou. Prelom v jeho živote znamenal rok 1974, keď v Košiciach na stretnutí prorežimového združenia Pacem in terris predniesol dvanásťminútový príspevok. Kňazom združeným v tomto hnutí v ňom položil otázky, čo robia v prospech perzekvovaných kňazov, prenasledovaných rodičov, ktorí dávajú svoje deti na náboženstvo, a ako sa zasadzujú za stavby nových kostolov.

Jeho prejav citovali mnohé demokratické médiá – Slobodná Európa, Hlas Ameriky i Vatikánsky rozhlas, ale neunikol ani pozornosti Štátnej bezpečnosti.

„Nebolo to nepredvídané, pretože som pôsobil na biskupskom úrade, kde sa schádzali všetky informácie. Kňazi sa posťažovali. Videl som teda, čo sa robí, tak som to potom povedal. Na tej schôdzke boli dvaja cirkevní tajomníci, ktorí hneď veľmi tvrdo reagovali. Kňazi však boli radi, pretože ktosi povedal to, čo mnohých omínalo a každý sa to bál povedať. Počítal som aj s tým, že môže byť z toho postih, takže nebol som prekvapený, keď mi neskôr zobrali súhlas,“ spomínal si neskôr na svoj prejav košický arcibiskup.

Vypočúvania preňho boli najmä psychickou záťažou. „Pri druhom či treťom výsluchu prišiel dokonca krajský veliteľ ŠtB a hovorí: ,Tak my vám ukážeme, že sa rozpamätáte na to...‘ Hrozili mi, ale nedotkli sa ma.“

V sobotu 17. marca 1990 sa na futbalovom štadióne v Košiciach uskutočnila konsekrácia sídelného biskupa Košickej diecézy Mons. Alojza Tkáča. Foto: Peter Zimen

V roku 1975 ho na sedem rokov zbavili kňazskej služby, čo mu však nebránilo naďalej sa tajne venovať pastorácii. Stretával sa s mládežou a viedol duchovné obnovy. V období mimo pastorácie pracoval ako lesný robotník v podniku Štátne lesy SR i v košickom dopravnom podniku ako vodič električky.

„Tri roky som pracoval v Štátnych lesoch SR s krompáčom, lopatou, betónoval som v chlade, daždi, snehu. Ďalšie roky som robil v košickom dopravnom podniku ako vodič električky. Nebolo to ľahké, ale nesťažoval som sa, vedel som, čo riskujem, keď prednesiem ten príspevok. Nikoho som teda za svoju situáciu neobviňoval. Prínosom pre mňa bolo, že som videl prácu obyčajných ľudí, sám som takisto pracoval, a tak si dokážem ich námahu vážiť,“ spomínal arcibiskup Tkáč.

Opravár výťahov

Slovenská cirkev mala ešte jedného biskupa, tajného. Diecézou Jána Chryzostoma Korca bolo celé Slovensko. Štúdiá mladému jezuitovi zmarila akcia K, počas ktorej režim zlikvidoval rehole a kláštory. Po kratšom umiestnení v pracovných táboroch v Jasove a Podolínci ho prepustili do civilného života.

V septembri 1950 sa presťahoval do Nitry, kde si našiel zamestnanie. Kňazskú vysviacku prijal tajne v Rožňave 1. októbra 1950 z rúk biskupa Róberta Pobožného. O rok neskôr, len ako 27-ročný, bol na základe rozsiahlych právomocí udelených Piom XII. pre obdobie komunistického teroru vysvätený za biskupa biskupom Pavlom Hnilicom.

V tom čase pracoval ako robotník v bratislavskej Tatracheme. Tri roky po vysviacke zo zdravotných dôvodov zmenil zamestnanie a začal pracovať v oddelení dokumentácie vo Výskumnom ústave hygieny práce a chorôb z povolania. Po výpovedi, ktorú dostal v roku 1958, začal pracovať ako nočný strážnik.

Za náboženskú činnosť medzi študentmi ho 11. marca 1960 zaistili a odsúdili na dvanásť rokov väzenia, ktoré si odpykával v Prahe na Pankráci, v Ruzyni a vo Valdiciach. Hlavné súdne pojednávanie bolo tajné, ale každý obžalovaný mohol mať v súdnej miestnosti jedného príbuzného. Korec sa rozhodol pre matku.

„Najťažšie bolo pre mňa pozrieť sa na jej ubolenú tvár. Mnohému nerozumela, ale mimoriadne so mnou súcitila a verila mi. To bolo pre mňa veľmi dôležité, veď ostatné bola fraška. Na konci som sa dozvedel, že som v mene republiky spáchal trestný čin velezrady, za čo som bol odsúdený na dvanásť rokov odňatia slobody. Pohľadom a smutným úsmevom som sa rozlúčil s matkou, ktorá mi bola najdrahším človekom na svete,“ spomínal neskôr na tento deň biskup Korec.

100 rokov od narodenia kardinála Jána Chryzostoma KorcaJedinečný príbeh muža, ktorý sa v montérkach vzoprel komunizmu

František Mikloško

Pri vypočúvaniach sa držal statočne, neraz až vzdorovito. Odpovedal zvyčajne pokojne, vyrovnane, čím eštebákov často privádzal do zúrivosti. V jednej chvíli mu vyšetrovateľ v pražskej Ruzyni povedal: „Pane Korec, co jste vy za člověka?!“

Malá cela, úzky oblok, na zemi matrac, v stene zabudovaný stolík, stolička. Toto bolo prostredie, kde strávil osem rokov svojho života. Na otázku Andreu Tornielliho z talianskeho denníka Il Giornale, čo mu vo väzení spôsobovalo najväčšie utrpenie, odpovedal: „To bol celý komplex trápení. Bol som spolu s dvesto uväznenými kňazmi zamknutý stále pod kľúčom, za zamrežovaným vysokým oblokom, bez kníh, bez oltára, bez svätej omše, pozbavený ľudských práv, dennodenne medzi zlodejmi, vrahmi, homosexuálmi, nenávidený väzenskými dozorcami, ktorí pokladali kňazov za horších než vrahov. Ateistická komunistická nenávisť nás ponižovala na každom kroku od rána do večera, mesiac čo mesiac, rok čo rok.“

Rok po tom, čo bol vo februári 1968 prepustený na slobodu, sa zúčastnil na audiencii, počas ktorej mu pápež Pavol VI. daroval biskupské insígnie. V tom istom čase Vatikánsky rozhlas odvysielal informáciu o „biskupovi robotníkovi“. Až vtedy sa ľudia prvýkrát dozvedeli, kto je Ján Korec.

Po návrate z Ríma do Československa naďalej pracoval ako robotník, pretože napriek občianskej rehabilitácii nemohol vykonávať svoj biskupský úrad verejne. Pred odchodom do dôchodku preto pracoval ako údržbár výťahov i pomocný robotník v stolárskej dielni Kovospracujúceho podniku mesta Bratislavy.

V čele tajnej cirkvi

Napriek tomu, že Ján Chryzostom Korec oficiálne nevykonával biskupskú službu a pracoval v civilných zamestnaniach, stál v čele dobre organizovanej tajnej cirkvi.

V rokoch normalizácie fungovalo na Slovensku viacero skupín kňazov, ktorí sa pravidelne stretávali, aby upevňovali svoje kňazské povolanie a spoločne hľadali riešenia v zložitých podmienkach.

Pred 35 rokmi sa slovenskými biskupmi stali kňazi pôsobiaci v tajnej cirkvi, ktorí boli v období komunistického režimu prenasledovaní, ponižovaní, vypočúvaní i väznení. Foto: archív Jaroslava Slašťana

Okolo biskupa Korca sa sformovala skupinka, ktorá bola známa pod názvom Jadro. Stretávala sa dvakrát do roka a tvorili ju kňazi, ktorí boli prirodzenými autoritami vo svojich diecézach: Rudolf Baláž z Banskobystrickej diecézy, Alojz Tkáč a Bartolomej Urbanec z Košickej, zo Spišskej Jozef Jarab a Ján Maga, z Rožňavskej Eduard Kojnok, z Nitrianskej jezuita Jozef Oprala, Jozef Kyselica a Ján Ďurica a z Trnavskej arcidiecézy Jozef Slamka a Vladimír Filo.

Tieto stretnutia trvali roky a konali sa v tajnosti väčšinou na fare v Turčianskom Petre, kde bol farárom Rudolf Baláž. O týchto kňazoch sa vedelo aj v Ríme, ktorý v osobe biskupa Korca mal záruku ich pravovernosti. Aj preto sa po Novembri ’89 viacerí z týchto kňazov stali biskupmi.

Blahoslavení prenasledovaní

Dnes sú zverstvá zločineckého a násilného komunistického režimu mnohými zľahčované a ospravedlňované, dokonca sa nostalgicky na toto čierne obdobie našich dejín často romanticky spomína a argumentuje sa zamestnanosťou, podnikovými veselicami, sídliskovou výstavbou a združujúcimi prvomájovými manifestáciami.

Do úzadia sú odsúvaní ľudia, ktorí prechádzali krutými represáliami, utrpením, väzením a pošliapaním tých najzákladnejších ľudských práv.

Pán, náš Boh, má našťastie úplne inú mieru na úspech. Takú, ktorá sa často vymyká našim predstavám. Odhaľujú ju blahoslavenstvá – kritériá šťastia postavené naruby.

Pretože nie mocní, bohatí a vplyvní sú v Božích očiach veľkí, ale tí, ktorí sú v očiach tohto sveta slabí, plačúci, bezvýznamní a chudobní.

Jedno z nich hovorí: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Medzi nich patria aj biskupi z marca 1990. Odvážni a obetaví pastieri, ktorí zohrali kľúčovú úlohu pri obnove cirkevného života na Slovensku.