Príbeh arcibiskupa Alojza Tkáča, ako ho vo svojom 480-stranovom spise zachytila komunistická tajná polícia.
Príbeh arcibiskupa Alojza Tkáča, ako ho vo svojom 480-stranovom spise zachytila komunistická tajná polícia.
„Ospravedlňte ma, ak sa mi bude triasť hlas a ruky.“ Tieto slová sa nachádzajú v jednej zo správ vo zväzku vedenom Štátnou bezpečnosťou na osobu kňaza Alojza Tkáča v archíve Ústavu pamäti národa.
Zväzok bol pomenovaný ako Archivár podľa povolania, ktoré Tkáč od roku 1964 vykonával na biskupskom úrade v Košiciach. Ponúka pohľad na jeho zápas s totalitným režimom v Československu aj na jeho hrdinskú odvahu, vzdor a odhodlanie brániť základné ľudské práva v čase komunistického útlaku.
Signálny zväzok na Alojza Tkáča zaviedla ŠtB 17. februára 1975 z dôvodu jeho kritického vystúpenia na zasadnutí prorežimného združenia duchovných Pacem in terris zo dňa 23. októbra 1974. Keďže Tkáč pracoval na biskupskom úrade, schádzali sa k nemu všetky informácie o situácii v cirkvi. Mal tak dostatočný prehľad a navyše aj záujem a potrebu o problémoch otvorene hovoriť.
Operatívny pracovník ŠtB v Košiciach kapitán Vasiľ Kosťun v úvodných správach Tkáča opísal ako „reakčného kňaza“, ktorý „aktívne vystupuje proti prevádzaniu protináboženskej propagandy štátnymi a straníckymi orgánmi. Navštevuje farnosti vo východoslovenskom kraji a zisťuje cirkevno-politickú situáciu na týchto farnostiach“.
Tkáč na schôdzi Pacem in terris ostro vystúpil proti štátnym orgánom a hovoril, že v ČSSR je „hrubo porušovaná Deklarácia o ľudských právach, porušuje sa ústava o náboženskej slobode, pri prihlasovaní detí na vyučovanie náboženstva sa robia rôzne prehmaty“. Zdieľať
Približuje, že Tkáč na spomínanej schôdzi Pacem in terris ostro vystúpil proti štátnym orgánom a hovoril, že v ČSSR je „hrubo porušovaná Deklarácia o ľudských právach, porušuje sa ústava o náboženskej slobode, pri prihlasovaní detí na vyučovanie náboženstva sa robia rôzne prehmaty“.
Dôrazne sa zastal aj kňazov, ktorým bol odobraný štátny súhlas: Bartolomeja Urbanca, Jozefa Giča a ďalších. Kritizoval, že novokňazi nemajú štátny súhlas a fary sú prázdne, že veriaci, ktorí chodia do kostola, sú prenasledovaní.
Informácie o Tkáčovom vystúpení na Pacem in terris sa v tom čase dostali aj do zahraničia, o obsahu jeho príspevku informovali napr. Rádio Slobodná Európa a Vatikánsky rozhlas. ŠtB to, samozrejme, znervózňovalo a počas mnohých vypočúvaní sa z Tkáča snažila vymámiť, akými cestami sa jeho príhovor dostal za hranice. On odpovedal, že svoj príspevok odovzdal študentovi, ktorého nepoznal a ani nevedel, ako ho použije.
Neskôr to pre ÚPN komentoval slovami: „Chceli ma nahovoriť, aby som povedal, že [ma naviedli] seminaristi. Samozrejme, že som to nepovedal.“ V rozhovore pre Svet kresťanstva v roku 2019 sa vyjadril, že svoj prejav dal vtedy Vladimírovi Juklovi a Silvestrovi Krčmérymu, ktorí ho posunuli Františkovi Mikloškovi a do zahraničia ho napokon dostal on.
Vo veku 89 rokov zomrel emeritný arcibiskup Košickej arcidiecézy Alojz Tkáč. Prečítajte si archívny rozhovor, ktorý sme s ním pripravili v roku 2019.
Na jednom z výsluchov 4. septembra 1975 Tkáč o svojom príhovore povedal: „Zdôrazňoval som, že deti, ktoré navštevujú náboženstvo, sú často vylučované z krúžkov, spoločenských podujatí, konkrétne sa to stalo na ZDŠ na Škultétyho ulici v Košiciach. Do spoločenských krúžkov deti prijali len vtedy, keď ich rodičia odhlásili z náboženstva. Rodičia týchto detí po celý rok prežívajú kalváriu, sú to mučeníci. (...) Povedal som, že sa vytvorila atmosféra strachu a niektorí veriaci tento psychický tlak veľmi ťažko nesú a dochádza i k nervovým poruchám. Veriaci žijú v stálom strachu, že ich niektoré osoby pri náboženských úkonoch uvidia, že sú sledovaní, a potom nesú neblahé spoločenské následky.“
Plán agentúrno-operatívneho rozpracovania Alojza Tkáča zo strany ŠtB po tom, ako predniesol 12-minútový kritický príspevok na zasadnutí združenia Pacem in terris. Kapitán Kosťun v súlade s pravidlami tajnej služby v pláne systematicky opísal ciele a prostriedky sledovania Alojza Tkáča aj to, aké opatrenia sa proti nemu použijú. Foto: Archív Ústavu pamäti národa
Štátna bezpečnosť v spise cez svojich spolupracovníkov zachytila aj postoje kňazov, ktorí si vypočuli Tkáčov príspevok. Jedna časť s ním súhlasila, druhej sa zdali jeho tvrdenia proti štátnym orgánom príliš ostro zamerané a uvádzali, že ho mal štylizovať prijateľnejšie, pretože z toho bude mať len nepríjemnosti. ŠtB však v správe tiež uviedla, že medzi kňazmi sa „všeobecne povráva, že Tkáč sa za nich všetkých obetoval“.
ŠtB v správe tiež uviedla, že medzi kňazmi sa „všeobecne povráva, že Tkáč sa za nich všetkých obetoval“. Zdieľať
Aj keď podľa informácií ŠtB sa ho zastal košický ordinár Štefan Onderko, na jeho príspevok reagoval krajský tajomník pre veci cirkevné súdruh Gavula, „ktorý povedal, že o diskusnom príspevku Tkáča sa bude jednať aj na inom fóre a že nemá právo takto vystupovať“.
ŠtB následne nariadila Tkáčovu činnosť sledovať pomocou siete svojich tajných spolupracovníkov – spočiatku troch s krycími menami „Ondrej“, „Pišta“ a „Juraj“, neskôr na neho boli nasadení piati ďalší, ktorí o ňom podávali informácie až do roku 1977. Ich úlohou bolo overiť možné prepojenie jeho nepriateľskej činnosti s vikárom Onderkom a sledovať formy a metódy jeho pôsobenia medzi kňazmi. ŠtB takisto začala odpočúvať telefón v jeho byte (tzv. technický úkon „TA-133“) a sledovať jeho korešpondenciu (technický úkon „TA-211“).
Koncom roka 1975 bol napokon Tkáčovi v dôsledku dohody ŠtB a mestského cirkevného tajomníka v Košiciach Zarembu odobratý štátny súhlas na výkon kňazskej funkcie. Zamestnal sa ako robotník v lesoch a neskôr v dopravnom podniku.
Vystúpenie na zasadnutí Pacem in terris však nebolo jeho prvým zdokumentovaným vystúpením na obranu viery. V spise je zachovaný záznam cirkevného tajomníka Michala Gnotha z 13. augusta 1973 o pohovore s Tkáčom vo veci jeho kázne, ktorú mal vo sviatok sv. Petra a Pavla. Tkáč v nej kriticky poukazoval na neobsadenosť diecéz biskupmi (v Košickej diecéze 11 rokov, v Spišskej viac ako 22 rokov), hovoril, že musí „chrániť náboženský život, lebo ten sa nespravodlivými zákonmi utráca, bagatelizuje, (...) že sa musí postaviť na obranu náboženských, duchovných práv veriacich, (...) na obranu práv sv. cirkvi, kňazov, rehole a seminaristov“.
Keď mu Gnoth vyčítal, či si uvedomuje, čo hovoril, odpovedal, že sa necíti vinný. „Moja kázeň bola priama a nezabalená, a ak by to niekto ináč chápal, za to nemôžem!“ Následne ho cirkevný tajomník upozornil, aby jeho kázne „neboli dvojzmyselné, najmä v politických otázkach“, aby neorganizoval náboženský život mládeže v Kostole Krista Kráľa v Košiciach, ktorý mu neprislúchal, a aby svoju prácu robil iba v medziach zákona.
Prvé a posledné strany kritického 10-stranového listu Alojza Tkáča adresovaného prorežimnému združeniu Pacem in terris, datovaný je na september 1979. Foto: Archív Ústavu pamäti národa
Vo výpovedi na ŠtB 26. augusta 1976 Tkáč uviedol: „Dňa 29. novembra 1975 mi bol odobratý štátny súhlas (...). Pracujem v Štátnych lesoch, stavebný úsek, Vrabčia ul. 10. Do zamestnania ma prijal vedúci stavebného úseku Boroš (...). Uchádzal som sa o zamestnanie v KÚNZ, kde som prijatý nebol z kádrových dôvodov.“ Zároveň poznamenal, že sa odvolal voči odobratiu štátneho súhlasu a informoval cirkevných predstaviteľov o stave cirkvi na Slovensku i o svojej ochote „pre svoju vieru prinášať i obete“.
„Previerkou menovaného na pracovisku Východoslovenské štátne lesy Košice bolo zistené, že patrí medzi najlepších pracovníkov.“ Zdieľať
V záznamoch ŠtB sa píše: „Previerkou menovaného na pracovisku Východoslovenské štátne lesy Košice bolo zistené, že patrí medzi najlepších pracovníkov.“
Neskôr pracoval ako vodič električky. Riaditeľ Dopravného podniku mesta Košice v správe o jeho činnosti 25. júla 1978 konštatoval: „Patrí medzi najlepších pracovníkov, nevynechal ani jednu smenu, včas podáva hlásenia a pracuje i naviac, ak je to potrebné. Ochotne berie i večerné a nočné smeny a rád zastúpi i za iného vodiča, ak ho niekto požiada.“
Vo svojom svedectve pre ÚPN uviedol, že napriek zbaveniu kňazskej služby sa venoval tajnej pastorácii. „Každý deň som slúžil svätú omšu, ale za zatvorenými dverami. Stretával som sa s mladými, dokonca sme mávali, samozrejme, potajomky, duchovné obnovy. Dokonca som trikrát-štyrikrát v roku chodil až do Zlatých Moraviec, kde boli sestričky Služobnice Ducha Svätého a tam som im robil duchovné obnovy.“
Alojz Tkáč zachytený počas sledovania ŠtB 27. augusta 1976. Foto: Archív Ústavu pamäti národa
Alojza Tkáča od zavedenia spisu až po jeho archiváciu sledovalo množstvo tajných spolupracovníkov aj príslušníkov ŠtB. Fotili, dokumentovali, spisovali presné časy, miesta stretnutí. Celý spis obsahuje 486 strán zachovaných dokumentov. Hoci bol aj koncom 70. rokov stále sledovaný a považovaný za problémového občana, stala sa zaujímavá udalosť, ktorá ŠtB viditeľne rozrušila.
V košickom večerníku sa 20. apríla 1978 objavil článok s fotografiou Alojza Tkáča a s nadpisom „Komu pomáham? Človeku. A iba to je podstatné...“. Rozhovor s ním urobil aj štátom riadený rozhlas a 4. mája 1978 sa objavil aj v krátkej televíznej reportáži. On, nepriateľská osoba. Dôvod? „Ako prvý v Košiciach získal zlatú Janského plaketu za 41-násobné dobrovoľné darovanie krvi.“ Médiá ho vyzdvihli ako skromného človeka s kladným pomerom k socialistickému zriadeniu.
V zázname ŠtB z apríla 1978 sa uvádza správa od jej spolupracovníka s krycím menom „Ondrej“, ktorý bol v kontakte s košickým vikárom Onderkom. Ten sa chystal informácie o udelení Jánskeho plakety použiť v Tkáčov prospech na rokovaniach v Prahe, aby „videli, akému človeku bol odobraný štátny súhlas“.
Nadporučík Vojanský v správe uviedol: „Vzhľadom k tomu, že ide o reakčného farára rím. kat. cirkvi, je možné považovať toto konanie redakcie košického večerníka, rozhlasu a televízie za nevhodné popularizovanie nepriateľskej osoby.“ Zdieľať
Po niekoľkých dňoch však Onderkovi iný tajný spolupracovník ŠtB s krycím menom „Pišta“ doniesol Tkáčov 6-stranový list, ktorý v apríli 1976 zaslal „všetkým ordinárom, biskupom a združeniu Pacem in terris“. V liste Tkáč hovoril o neslobode v krajine, nespokojnosti s podriadením cirkvi štátu, o potrebe úpravy cirkevných zákonov či obnovy reholí. Keď si Onderko pred tajným spolupracovníkom dokument prečítal, skonštatoval, že nič na jeho obranu nepodnikne, a údajne sa vyjadril: „Keď si týmto svojím počínaním posolil polievku, nech si ju i sám zje.“
Ako dlhoročný darca krvi dostal Tkáč od ministerstva zdravotníctva v Prahe pozvánku na 10. decembra 1979 do Prahy, kde mal dostať zlatú medailu za bezplatné darcovstvo. Celková medializácia však košické oddelenie ŠtB veľmi nahnevala. V jej vyhodnotení Tkáčovej osoby z 11. júla 1979 sa uvádza, že Tkáč už aj vo februári 1976 zaslal iný 10-stranový list ordinárom a združeniu Pacem in terris na Slovensku, v ktorom obhajoval svoju činnosť, kritizoval odobratie štátneho súhlasu a poukazoval na porušovanie náboženskej slobody v ČSSR. Nadporučík Vojanský v správe uviedol: „Vzhľadom k tomu, že ide o reakčného farára rím. kat. cirkvi, je možné považovať toto konanie redakcie košického večerníka, rozhlasu a televízie za nevhodné popularizovanie nepriateľskej osoby.“
Časť záznamu pracovníkov ŠtB zo sledovania Alojza Tkáča z 9. septembra 1976. Foto: Archív Ústavu pamäti národa
Z októbra 1978 je v spise zachovaný zaujímavý záznam o výpovedi tajného spolupracovníka ŠtB s krycím menom „Pišta“. Išlo o katolíckeho kňaza, ktorý podľa pokynov tajnej služby vycestoval do Francúzska a Talianska s cieľom kontaktovať katolícku inteligenciu v zahraničí.
V septembri 1978 sa v Ríme stretol so slovenským biskupom Pavlom Hnilicom, ktorý sa ho okrem iného priamo vypytoval na Alojza Tkáča a zaujímal sa, prečo biskupi v ČSSR „nepostupujú tak jednotne ako v Poľsku proti utláčaniu náboženskej slobody, ako sa vychováva mládež a podobne“. „Pišta“ mu odpovedal, že Tkáč nebol súdne trestaný, iba mu bol odobratý štátny súhlas, ktorý by mu bol vrátený, keby „nevypisoval rôzne sťažnosti na štátnu správu a podobne, ktoré boli neopodstatnené“. Hnilica očividne nesúhlasil a reagoval slovami, že „tieto sťažnosti majú písať biskupi a ordinári, a nie kňazi“.
Bol stále v kontakte s tajnou cirkvou, jeho fara v Červenici bola miestom, kde sa vždy niekto z Bratislavy zastavil, aby mu priniesol samizdaty.
V roku 1983 bol Tkáčovi aj zásluhou vikára Onderka napokon vrátený štátny súhlas a mohol sa vrátiť do pastorácie. Pôsobil vo farnosti Červenica v okrese Prešov.
Koncom roka 1984 bol aj obnovený signálny zväzok Archivár, ktorý na Tkáča viedla tajná služba. V decembri s ním bol uskutočnený nútený kontakt, počas ktorého pracovník ŠtB od Tkáča zisťoval rôzne informácie o jeho účinkovaní na novom pôsobisku a overoval aj jeho vzťah k Pacem in terris. On však uvádzal, že nemá záujem sa v tomto združení angažovať, argumentoval, že 80 percent duchovných o túto organizáciu nemá záujem. Pracovník z rozhovoru pochopil, že Tkáč sa prikláňa k nariadeniam Svätej stolice, ktorá účasť v tomto združení zakázala, a navyše pred ním zdôraznil, že „pre neho sú nariadenia Vatikánu tým, čo sú pre nás nariadenia vlády“.
V spise ŠtB je zachovaný iný záznam jej pracovníka, ktorý vo februári 1985 v rozhovore s miestnymi obyvateľmi zisťoval okolnosti o Tkáčovej obnove kňazského pôsobenia: „O tom, že bol niekoľko rokov mimo pastorácie, dal veriacim najavo hneď pri prvej omši, kde im oznámil, že patrí ku kňazom, ktorí boli dlhší čas vo ‚výrobe‘. (...) Počas prvej omše sa ospravedlňoval, že dlhší čas nemal možnosť predstúpiť pred veriacich, preto žiada o ospravedlnenie, ak sa mu bude triasť trochu hlas a ruky. (...) Na svojich kázňach neustále presadzuje mierovú politiku pápeža Jána Pavla II. a poukazuje na vlasť, z ktorej pápež pochádza...“
Navštívili sme rodisko zosnulého arcibiskupa aj dedinu pod Slanskými vrchmi, kde pôsobil sedem rokov ako správca farnosti.
Následne nastala paradoxná situácia, keď príslušníci ŠtB vo februári 1985 „operatívnou cestou“ získali výtlačok zahraničného katolíckeho časopisu Slovenské hlasy z Ríma, a to číslo z februára 1982, v ktorom objavili Tkáčov článok s názvom Diagnóza košickej diecézy. Tkáč v ňom pri príležitosti 175. výročia založenia košického biskupstva podrobne hodnotil situáciu cirkvi v Československu a, samozrejme, k tej vtedajšej bol patrične kritický.
Vysoko hodnotil prácu biskupa Jozefa Čárskeho, ktorý v rokoch 1948 až 1950 diecézu pozdvihol. Po tom, čo si komunistický režim upevnil svoju moc, sa život veľmi skomplikoval a po Čárskeho smrti v roku 1962 už diecéza biskupa vôbec nemala, čo Tkáč hodnotil veľmi negatívne. Veriaci podľa neho „potrebujú pastiera-biskupa, ktorý by prežíval so svojimi kňazmi radosti i žiale, nádeje i sklamania, ktorý by neustúpil, nech sa robí čokoľvek, zostal by vždy pri svojich. Nežiada preto nič mimoriadne, v mene občanov len svoje právo“.
V ďalšej časti článku hovoril o stave farností v diecéze vrátane počtov duchovných, vekovej kategorizácie a počtov bohoslovcov, poukazoval na prekážky, ktoré kládol režim kandidátom na kňazstvo, vymenoval vážne negatíva združenia Pacem in terris a celkovo vyjadril veľkú nespokojnosť so štátnou politikou v oblasti náboženského života.
Bezpečnostné orgány boli veľmi zaskočené, keď niekoľko rokov po zverejnení, navyše v „kapitalistickom“ zahraničí, našli výsledok Tkáčovho dôsledného mapovania náboženskej situácie na Slovensku, pričom o takejto jeho činnosti napriek jeho sledovaniu nič nevedeli. Zdieľať
Bezpečnostné orgány boli veľmi zaskočené, keď takýmto spôsobom niekoľko rokov po zverejnení, navyše v „kapitalistickom“ zahraničí, našli výsledok Tkáčovho dôsledného mapovania náboženskej situácie na Slovensku, pričom o takejto jeho činnosti napriek jeho sledovaniu nič nevedeli. V správach sa pohrávali s myšlienkou jeho trestného stíhania pre takzvaný „zločin poškodzovania záujmov republiky v cudzine“, no neskôr od toho upustili, možno aj preto, aby nemuseli priznať zlyhanie vlastného sledovania. Následne mu vyčítali aj jeho druhý článok Nebezpečná narkóza, ktorý bol zverejnený v rovnakom časopise.
„Celkove obsah oboch článkov možno hodnotiť negatívne,“ konštatuje operatívny pracovník ŠtB Peter Halecký a píše: „Vzhľadom na to, že obsah článku nepostačuje na trestný postih Alojza Tkáča podľa § 112 Trestného zákona ani na udelenie výstrahy, navrhujem prípad riešiť formou pohovoru. (...) V prípade, že sa menovaný k celej záležitosti postaví záporne, bude dôrazne upozornený, že vzhľadom na to, že v tomto prípade ide o recidívu, budeme žiadať, aby jeho prípad bol posudzovaný oveľa prísnejšie ako v minulosti.“ Takéto odporúčanie schválil aj náčelník 2. oddelenia nadporučík Viliam Blanár. Samotný zväzok po nadpráporčíkovi Haleckom prevzal nadporučík Ivan Buoc.
Záznam nadstrážmajstra Haleckého z 21. februára 1985 o nájdení článku Alojza Tkáča „Diagnóza košickej diecézy“ v časopise Slovenské hlasy z Ríma. Foto: Archív Ústavu pamäti národa
Napriek vyhrážkam sa Tkáč počas výsluchu na KS ZNB v Košiciach 28. januára 1986 postavil k svojim článkom a činnosti priamo. „Uviedol, že je to pravda, že je autorom toho článku, ktorý napísal pri príležitosti osláv 175. výročia založenia košickej diecézy. Tento článok poslal všetkým biskupom a ordinárom rím. kat. cirkvi na Slovensku.“
Spomenul, že nevie, ako sa článok dostal do zahraničia, a že ho písal, „keď bol mimo pastorácie, a nevie si vysvetliť, prečo mu je to teraz vytýkané, keď 1. 4. 1983 mu bol znovu udelený štátny súhlas. Podotkol, že keď mu ho udelili, tak asi kompetentné orgány jeho osobu a činnosť v období mimo pastorácie dôkladne preverili“.
V spise sa so stupňom utajenia „prísne tajné“ nachádza aj takzvaná blokovacia karta s dátumom evidencie 1. apríl 1985. Znemožňovala mu vycestovať do zahraničia s odôvodnením: „Z operatívnych dôvodov.“
Režim mu už štátny súhlas neodobral, no pracovníci ŠtB ho až do Nežnej revolúcie v pravidelných intervaloch kontaktovali a kontrolovali.
Anton Konečný, Jozef Jarab, Štefan Albičuk a Marek Rojak spomínajú na arcibiskupa Alojza Tkáča ako na toho, kto mal rád kňazov.
Pri pohľade na dejiny katolíckej cirkvi na Slovensku si uvedomujeme, ako sa komunistický režim díval na predstaviteľov cirkvi, keď viedol politiku izolovania, zastrašovania a uchýlil sa aj k zákerným vraždám.
Životný príbeh Alojza Tkáča, ktorý vydal svoje svedectvo o období neslobody aj pre Ústav pamäti národa, nám ponúka otázky na zamyslenie, akým spôsobom odkrývame príbehy perzekúcií a éru neslobody.
Arcibiskup Alojz Tkáč patrí k osobnostiam, ktoré sa nebáli ozvať a zastať nespravodlivo stíhaných. Napísal jasné svedectvo o bezpráví – to, že zákony niekedy platia, bohužiaľ, len na papieri, a niekedy sú samotné plné nespravodlivosti. Napriek neustálemu tlaku zo strany režimu obstál v časoch neslobody.
Asi najsilnejším momentom v Tkáčovom živote je veľkosť a sila odpustenia. Už ako emeritný arcibiskup cestoval do rodnej farnosti kňaza, ktorý naňho počas komunistického režimu donášal informácie na ŠtB. Sedeli vedľa seba v aute, komunikovali.
Aj v ňom bola v hĺbke srdca ukotvená sila odpustenia, ktorú deklarovala blahoslavená sestra Zdenka: „Odpustiť je najväčšia vec v živote.“ Podobne to pomenoval aj jeho „spolukaplán“ pri Dóme sv. Alžbety páter František Paňák, SJ, ktorý na krivdy spôsobené totalitným režimom a sieťou donášačov odpovedal: „Buď budeš verný pravde a ostatné prijmeš tak, ako to je, alebo začneš nenávidieť, odplácať a už nebudeš vedieť, kde je pravda.“
Sila odpustenia, neustála otvorenosť pre dialóg, verná služba kňaza a neskôr biskupa. To je príbeh emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča, ktorý 23. mája 2023 vykročil na cestu, kde sa roky počítajú slovom večnosť.
Titulná fotografia: Alojz Tkáč zachytený počas sledovania ŠtB 27. augusta 1976. Foto: Archív ÚPN
Pohreb košického emeritného arcibiskupa Alojza Tkáča, ktorý zomrel vo veku 89 rokov, sa uskutoční 30. mája v Košiciach.
Na vami zadaný email sme zaslali odkaz na potvrdenie registrácie.
Obmedzenie prístupu k online pornografii v podobe povinného overovania veku existuje vo Francúzsku či v USA, usiluje sa ho prijať aj Británia.
Ľudstvo si začína rozumieť nie preto, lebo sa naučilo cudzie reči, ale preto, lebo všetky národy rozprávajú o tom istom.
Dôležité odpovede na jednoduché otázky mladých ľudí.
František Mikloško hodnotí voľby 2023, pričom nevidí beznádejne vládu bez Smeru. Zároveň spoluprácu KDH s Ficom jednoznačne vylučuje.
Porovnávame nemecké útočné i československé obranné plány v prípade, že by ČSR odmietla Mníchovskú dohodu.
Historik, gréckokatolícky kňaz, bieloruský emigrant a protestantský teológ diskutujú o našom mieste medzi Západom a Ruskom.
Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.
