Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Interview Svet kresťanstva
07. február 2024

Provinciál františkánov Juraj Andrej Mihály

Pri výchove kňazov sa akoby zabúda, že dnes už nie je väčšina ľudí veriacich

Rozhovor s provinciálom františkánov Jurajom Mihálym o chudobe, poslaní na Slovensku aj v čom sa líšia od minoritov a kapucínov.

Pri výchove kňazov sa akoby zabúda, že dnes už nie je väčšina ľudí veriacich
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s provinciálom františkánov Jurajom Mihálym o chudobe, poslaní na Slovensku aj v čom sa líšia od minoritov a kapucínov.

Františkánska rodina si v rokoch 2023 a 2024 pripomína viaceré osemsté výročia. Na Vianoce to bolo osemsto rokov, ako svätý František z Assisi postavil prvé jasličky pri mestečku Greccio nad Rietskym údolím. Františkánska rodina si pripomenula tiež osemsto rokov od schválenia definitívnej reguly pápežom Honóriom III. (29. novembra 1223) a tento rok si zasa pripomíname osemsto rokov od stigmatizácie svätého Františka.

Krátko po vzniku rehole prišli prví františkáni aj na naše územie a pôsobia tu dodnes. Na Slovensku sa venujú chudobným, pastorácii nepočujúcich, mládeži, ľudovým misiám či bežnej farskej pastorácii.

Pôsobia v Bratislave, Trnave, Hlohovci, Trstenej, Fiľakove, Prešove, Gelnici, Nových Zámkoch, Beckove a modlia sa za všetkých v Pustovni Premenenia Pána na Beňadíne (Lysá pod Makytou, časť Dešná).

Na čele slovenskej provincie stojí od mája 2022 Juraj Andrej Mihály. Za provinciálneho ministra bol zvolený na šesťročné obdobie. Pochádza z Prešova a do noviciátu vstúpil v roku 1989.

S provinciálnym ministrom sme sa rozprávali o súčasnosti rehole, o prežívaní chudoby a o bratstve aj o víziách. Brat Juraj považuje tiež za dôležité nájsť spôsob, ako evanjelizovať nepraktizujúcich veriacich.

Čo vás oslovilo na františkánskej reholi, že ste sa rozhodli pre túto životnú cestu?

Bol to komplex vecí. Zhodou okolností som sa počas dospievania zoznámil so životopisom svätého Františka z Assisi. V Prešove, kde som prežil mladosť, som chodil do Hnutia Svetlo (Oázy). Tieto spoločenstvá animovali školské sestry svätého Františka, ktoré mali tiež vplyv na moje povolanie.

Koncom osemdesiatych rokov som sa zoznámil aj s františkánmi. Vtedy ešte nebol možný verejný rehoľný život, ale františkáni tu nejakým spôsobom existovali, najmä vďaka pomoci českých spolubratov. Tí počas komunizmu veľmi pomohli slovenským bratom.

Zmeny v spoločnosti sa veľmi odrážajú aj v živote cirkvi. Keď som končil v roku 2010, tak na Slovensku nás bolo 82 bratov, momentálne nás je 73. Zdieľať

Takže ste absolvovali formáciu ešte tajne počas totality?

Z Prešova do Bratislavy som odišiel v lete roku 1989. Do noviciátu sme vstupovali vtedy tajne, boli sme traja. Noviciát sa začínal v októbri 1989, potom prišla Nežná revolúcia, na ktorej sme sa zúčastňovali aj my.

Rodičia vedeli, že ste išli k františkánom?

Boli prekvapení. Možno niečo tušili.

Poďme do súčasnosti. Ste provinciálnym ministrom slovenskej provincie. No túto službu ste vykonávali aj v rokoch 2004 až 2010. Ako sa rehoľa zmenila za pätnásť až dvadsať rokov?

Zmenila sa dosť, ako aj celá spoločnosť. Zmeny v spoločnosti sa veľmi odrážajú aj v živote cirkvi. Keď som končil v roku 2010, tak na Slovensku nás bolo 82 bratov, momentálne nás je 73.

Koľkí z tohto počtu sú vo formácii?

Vo formácii máme jedenásť bratov. Dvaja sú novici a deviati tzv. postnovici. To sú bratia, ktorí zatiaľ nezložili doživotný záväzok, majú jednoduché sľuby. Šiesti z nich sú aj študenti teológie.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Takže tí, ktorí teológiu neštudujú, nebudú kňazi?

Nie, budú „iba“ rehoľníci. No prvotné povolanie je rehoľné. Žijeme v reholi podľa určitej reguly a duchovnosti, kde máme bratské spoločenstvo. Väčšinou sme kňazi, ale to neznamená, že brat, ktorý nemá kňazské svätenie, je nejako menejcenný.

Jedenásť bratov vo vstupnej formácii, to je na dnešnú dobu dobré číslo, nie?

Vďaka Pánu Bohu, momentálne to je dobré číslo. Modlíme sa, aby to vydržalo. Je pravda, že budúci rok nebudeme mať novica, ale zas budú dvaja postulanti, to je štádium rok pred noviciátom.

Tam sa budúci rehoľník učí žiť v komunite, spolupracovať, modliť, prehlbuje si určité katechetické základy, je vovádzaný do rehoľného života a do františkánskej duchovnosti. Tento čas sa tiež zameriava najmä na ľudské dozrievanie, lebo keď je niekto zbožný, ale nemá rozvinutú ľudskú stránku, tak to nestačí.

Prichádzajú k vám dnes zrelí muži? Asi nezoberiete každého.

To máte pravdu, nezoberieme každého. Povedal by som, že tí, ktorých k sebe prijmeme, sú viac-menej vzhľadom na svoj vek zrelí.

Keď sme sa rozprávali s rektorom seminára v Nitre, hovoril, že dnes sa im hlásia najmä muži, ktorí majú za sebou už vysokú školu aj nejaký profesijný život. Je to zmena oproti minulosti, keď do seminára prichádzali mladí muži po maturite. Ako je to u vás?

Máme bratov, ktorí prišli po štyridsiatke, a máme aj dvadsiatnikov, ktorí majú po maturite, ale tých je menej. Odporúčame, aby mal muž pred vstupom do rehole skúsenosť z pracovného života. Je to dobré pre zrelosť.

To je opačný trend ako pred 80 rokmi, keď do rehole vstupovali 16-roční chlapci.

Pred rokom 1950 to bolo celkom bežné. Do noviciátu mohol vstúpiť 16-ročný chlapec. Keby ste si pozreli zoznamy našich zosnulých bratov, tak mnohí vstúpili do rehole v tomto veku. Treba to chápať aj v kontexte tej doby. Vtedy sa ľudia skôr zapájali do praktického života, skôr sa sobášili. Čiže keď v 16 rokoch vstúpili do noviciátu, prvé sľuby skladali na pokraji dospelosti.

Dnes je dobá iná a je potrebné, aby mal človek určitý stupeň zrelosti aj životnej skúsenosti. Optimum je dnes od 25 – 30 rokov. Do rehole však vstupujú aj starší.

Na Slovensku pôsobíte na viacerých miestach, kde vykonávate rôznu službu. Čo je však hlavným poslaním františkánskej rehole? Chudoba?

Určite byť blízko pri ľuďoch a byť im zrozumiteľní. Františkánov si obyčajne spájame s chudobou. Svätý František ju dokonca nazýva pani Chudoba. Vo všeobecnosti najdôležitejšími znakmi františkánov sú dve veci: minorita a bratstvo.

Čo to znamená?

Minorita znamená, že sa nevyvyšujeme nad nikoho a nad nič. Nikoho nepovažujeme za nižšieho od seba, sv. František z Assisi to dokonca vzťahoval aj na stvorenie. A potom je tu rozmer bratstva, teda vedomie, že všetci sme vyšli z rúk nebeského Otca, preto vzťahy majú byť modelované bratstvom.

Potom je naším poslaním aj kázať. Svätý František hovoril, že „chcem slúžiť svojim bratom slovami plnými vône“. Kázanie má teda vychádzať predovšetkým z bratského života.

Ak nevzniká konflikt, znamená to, že naozajstný vzťah tam neexistuje a je to len formálne spoločenstvo. Zdieľať

Náš zakladateľ hovoril, že prvým kázaním františkánov má byť ich bratský život. Toto je veľmi dôležité, lebo dnes sme zasiahnutí kultúrou silného individualizmu a zabúdame, že naše bohatstvo je vo vzájomnosti.

Nikto nie je celý, pokiaľ je iba sám a nemá ľudí okolo seba, s ktorými zdieľa život. Tí druhí sú obohatením môjho sveta a pohľadu na svet. Keď sv. František písal testament, napísal tam krásnu vetu: „Pán mi dal bratov.“

Uvedomil si, že bratia sú darom, a to dokonca aj vtedy, keď mu robili zle a nechápali ho, napriek tomu vnímal, že bratstvo je „materské lono, kde sa človek rodí“. Nemáme jedno poslanie v zmysle, že sa orientujeme iba na mládež alebo na akademické prostredie, či na bezdomovcov.

Ale všetko z toho robíte...

Áno, ale to môžeme a nemusíme robiť. Avšak od bratstva a minority nás nemôže nikto dišpenzovať.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovoríte pekne o bratstve, ale nie je žiadne tajomstvo, že ani v rehoľných komunitách to nie je vždy ideálne a niekedy to medzi bratmi škrípe.

Je aj úloha formátorov, ktorí sú zodpovední za komunitu, aby bratov správne formovali. Ak sú v komunite určité nepríjemnosti, nie je to na to, aby nás to ničilo, ale aby sme sa prostredníctvom toho lepšie spoznali a vedeli formovať svoj život.

Vieme, že konflikt je integrálna súčasť akéhokoľvek vzťahu. Ak nevzniká konflikt, znamená to, že naozajstný vzťah tam neexistuje a je to len formálne spoločenstvo.

Naučiť sa žiť s druhým a brať ho ako veľký Boží dar je naša cesta. Dnes máme tiež nápomocné nástroje, ako je psychológia, rôzne koučingy, ktoré pomáhajú fungovaniu vo vzťahoch, máme rôzne sociologické rady, existujú supervízie odborníkov, ktorých si niekedy rehole volajú, aby im pomohli rozlíšiť, čo je v komunitnom živote dobré a čo je nezdravé. No pokiaľ nebude uprostred nás Kristus, tak to nikdy nebude fungovať tak, ako by malo.

S františkánmi sa spája aj chudoba, často sa aj vo filmoch zobrazovali ako potulní mnísi, ktorí chodia a žobrú. Čo dnes znamená chudoba? Ako ju žijete v praxi?

To je dobrá otázka. Spoločnosť bohatne a bohatnú aj rehoľné inštitúty. A čo znamená chudoba? Napríklad nikto z nás nemá svoj osobný majetok. Nemáme osobné bankové kontá, jednotliví bratia nevlastnia nehnuteľnosti. Vlastníme iba nejaké veci osobnej spotreby ako šatstvo, hygienické potreby, prípadne notebook, telefón.

Názov žobravá rehoľa vychádza z toho, že kto v stredoveku nemal pôdu, bol žobrák. Zdieľať

Elektronika slúži na praktické záležitosti a mal by som ju používať na praktickú službu. O ostatné veci sa delíme.

Chudoba spočíva v tom, že nič z toho, čo mám, nie je moje. Aj keď mám nejaké talenty, nemám ich pre seba, ale pre bratov. Ako hovorí sv. František, parafrázujem: „Čokoľvek by ste dosiahli, ničím z toho sa nemôžete chváliť, všetko dobré pochádza od Boha a treba tie dary vracať späť Bohu.“

Chudoba je, samozrejme, vždy veľká téma. Sme rehoľa, ktorá začínala tým, že bratia nemali absolútne nič, bývali len v malých chyžkách. Ako si získavali sympatie, mnohí veriaci odkazovali bratom polia, lesy a ďalšie majetky.

Názov žobravá rehoľa vychádza z toho, že kto v stredoveku nemal pôdu, bol žobrák. Rehole ako františkáni, dominikáni, karmelitáni nebrali pôdu ako základ fyzickej existencie.

Živili sa potulným kázaním, za ktoré dostávali nejaké naturálie, ale oni nekázali kvôli darom, ale aby získali čím viac ľudí pre Krista. A pretože žili autenticky, aj ich kázanie bolo autentické a účinné.

Svätý František hovorí, že bratia majú pracovať rukami, a ak by to, čo dostanú, nestačilo, potom majú ísť od dverí k dverám a pýtať si almužnu. Nikdy nebolo u nás žobranie primárnym zdrojom obživy. Ale František hovorí, že pred Bohom sme všetci žobráci. A to je pravda.

Takže prakticky to znamená, že máte všetko spoločné. Čiže ak niektorí spolubrat dostane výplatu, nejde to na jeho účet?

Príde na spoločný.

Dostávate nejaké vreckové?

Mesačne dvadsať eur. Keď niekto niečo potrebuje, ide za ekonómom domu. Ak to je niečo, čo presahuje určitú sumu, tak ide za predstaveným.

Takže ak potrebujete povedzme nové topánky alebo niekam cestujete a potrebujete lístok na vlak, tak si prídete pýtať peniaze od ekonóma alebo predstaveného?

Presne tak.

A ak brat niečo zdedí?

Napríklad ak niekto zdedí byt, tak s tým môže urobiť, ako uzná za vhodné. Môže to dať príbuzným, dať chudobným, ale môže ho dať aj reholi.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Poďme k vašej činnosti na Slovensku, ktorá je pestrá. Zaujalo ma, že máte aj pustovňu. Tam žijú bratia pustovníckym spôsobom života, ktorý je iný od života v kláštore?

Áno, už počas života sv. Františka bol v ráde prítomný pustovnícky rozmer. Do malých pustovní sa uťahoval aj sám sv. František, kde trávil v uzobranosti niekedy aj mesiac. Postil sa, modlil a potom išiel a ďalej kázal. V roku 1220 napísal pre bratov v pustovni regulu. U nás bol tiež nápad, aby sme si zriadili aj my takúto pustovňu, kam by bratia mohli ísť na duchovný pobyt a načerpať.

Navrhovali to architekti, ktorí si naštudovali regulu. František chcel, aby v pustovni boli aspoň dvaja a najviac štyria bratia, teda aby tam bolo minimálne bratstvo.

Ako tam vyzerá život v praxi?

Bratia tam žijú asketický život s prísnymi pravidlami. Modlia sa spoločne asi sedemkrát za deň, okrem toho majú čas na osobnú adoráciu. Každú noc majú spoločnú nočnú modlitbu od pol druhej do pol tretej. Rannú modlitbu začínajú o šiestej.

Inzercia

Trikrát do týždňa majú tzv. medžugorský pôst, teda sú o chlebe a vode, prípadne nejaký čaj. Okrem toho vykonávajú prácu, napríklad chystajú drevo, pestujú si zeleninu, vyrábajú ikony.

Ich poslaním je modliť sa za potreby našej františkánskej provincie, za misie, za ľudí, ktorí majú ťažkosti. Cez našu stránku ich mnohí prosia o modlitbu.

Oni tie úmysly spisujú a spolu sa za ne modlia. Sú tam ešte ďalšie cely, malé izbičky, kam môžu prichádzať na určitý čas aj ďalší bratia. Využívajú to aj českí bratia či iní rehoľníci, alebo diecézni kňazi.

Bratia sú v pustovni dobrovoľne alebo ich tam pošle predstavený?

Chceli tam ísť. Najdlhšie je tam tuším jeden spolubrat siedmy rok. Bratia, ktorí tam žijú, majú povinnosť aspoň jeden mesiac v roku stráviť v bežnej komunite. Je tam obmedzený telefónny signál a aj ďalšie komunikačné prostriedky.

Takže nesledujú ani televíziu a nepočúvajú rozhlas?

Vôbec.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Nedávno ste ako františkáni prebrali správu farnosti v Gelnici. Ako ste sa tam dostali?

To bola žiadosť otca biskupa Stolárika, ktorú predostrel nášmu bývalému vedeniu. Gelnica bola kedysi nemeckým banským mestom, muselo byť veľmi krásne, keď prekvitalo. Po druhej svetovej vojne táto oblasť začala chátrať, keďže nemeckí obyvatelia boli odsunutí. Počas vojny tam bol zasa bolestný odsun židovského obyvateľstva.

Gelnica je po religióznej stránke pestrá, sú tam aj gréckokatolíci, pravoslávni, aj evanjelici. Avšak praktizujúcich veriacich je tam, žiaľ, málo, čo je typické pre banské prostredie.

Odkedy ste tam?

Od roku 2020, sú tam dvaja bratia kňazi a jeden brat, ktorý nie je kňaz.

Ako františkáni máte známy aj tretí rád. Je dnes o to záujem?

Laické komunity sú komplementárnosť františkánskej rodiny. Už v časoch sv. Františka mali bratia, ktorí žili v kláštoroch, sympatizantov, nasledovníkov z radov laikov, ktorí tiež chceli prijať nejakú formu františkánskeho života. A tak začali vznikať prvé „terciárske bratstvá“.

Navyše terciári majú svoju regulu. V minulosti napríklad nesmeli nosiť zbrane. Boli šíriteľmi pokoja vo svetskom prostredí.

Na Slovensku ich je do tisíc a je to element, ktorý tiež pomáha spájať františkánov, kapucínov a minoritov. Je tam väčšina starších ľudí, ale v posledných rokoch prichádzajú ľudia v strednom veku.

Dnes už ľudia možno nevyhľadávajú príliš organizované štruktúry, ale skôr autentickú duchovnosť. A o to sa musíme všetci snažiť. Môžeme mať perfektné štruktúry, čo je dôležité, ale pokiaľ to nebude naplnené duchom, tak to bude prázdna organizácia.

Do tretieho rádu patrila aj Mária, ktorá sa nedávno utopila na jazere v Rovinke.

Áno, Mária Lombardini. Bola jednou z mladších terciárok. Jej tragická smrť je pre všetkých veľká rana, zvlášť pre členov tretieho rádu. Bola pre nich slniečkom, mali ju radi, bola veľmi komunikatívna a bol v nej duchovný potenciál nabudiť aj ďalších. Aj vďaka nej začali mať o tretí rád záujem mladší.

Spomenuli ste kapucínov a minoritov. V čom sa líšite, keďže všetci sa hlásite k svätému Františkovi z Assisi?

Áno, máme tú istú regulu a toho istého zakladateľa.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Prečo sú teda tri rády?

Už za čias svätého Františka boli v bratstve tendencie, ktoré bratov delili na tzv. spirituálov a konventuálov. Spirituáli chceli Františka nasledovať až tak, že odmietali vzdelanie, chceli sa utiahnuť do pustovní, žiť absolútny radikalizmus, žiaľ, bez vzdelania.

Oproti nim vznikalo hnutie konventuálov, ktorí inklinovali k väčším konventom v mestách, teda kláštorom, kde by bola aj knižnica a možnosť vzdelávania sa. To boli prvé štiepenia.

Dnes sú konventuáli a spirituáli čo?

To malo postupný vývoj. Hlavný spor bol v spôsobe života. V 14. a 15. storočí vzniklo hnutie observantov, kde boli významné osobnosti, ako napríklad sv. Ján Kapistránsky, sv. Bernard zo Sieny, sv. Jakub z Marky.

To boli hlavné postavy, ktoré sa vracali k pôvodnému Františkovmu ideálu. Chodili, kázali, žili jednoduchým životom, začali si budovať jednoduché kláštory. V tom čase sa začalo v ráde vážne napätie, a to až také, že pre nich bol vyčlenený zvláštny delegát. V roku 1517 pápež rehoľu oficiálne rozdelil na dve vetvy – na konventuálov a observantov, z čoho sme my františkáni.

A konventuáli sú dnes kto?

Minoriti. Keď pôjdete k nim, budú vám hovoriť, že oni sú tí prví, a my tvrdíme, že prví sme my. (Smiech.) Ale napriek tomu sa máme radi.

No a potom v roku 1627 boli zvlášť vyčlenení ako samostatná vetva kapucíni. Tiež žili väčšinou medzi observantmi, ale zdalo sa im to málo prísne, tak ešte sprísnili chudobu a začali nosiť brady. Ale to sú vonkajšie znaky.

Išlo aj o spôsob života. Začali si stavať chudobnejšie kláštory a spočiatku aj viac inklinovali k pustovníckemu štýlu života. Ale všetko sa vyvíja a to je znak života. My, kapucíni aj minoriti sme prvý rád, ale akoby taký rozvetvený.

Spôsob života je dnes už asi vo všetkých troch rádoch podobný, nie?

Áno, ale každý z nás má svoje špecifiká, ktoré dávajú charakter každej tejto vetve. Tá pestrosť je znak bohatstva františkánskej charizmy. Niekoľkokrát do roka sa aj my provinciáli stretávame. Teraz, keď sú výročia, spoločne to aj plánujeme.

Nespojíte sa raz opäť do jedného rádu?

Zatiaľ to nie je nutné. Viem, že v krajinách, kde je dlhodobo kríza povolaní, napríklad v Belgicku alebo Holandsku, majú františkáni a kapucíni spoločnú formáciu. Teraz nás spájajú osemsté výročia. Minulý rok bolo Greccio, teda ako sv. František postavil prvé jasličky.

Áno, vy si pripomínate teraz viacero 800. výročí. Ktoré ďalšie to sú?

V septembri 1224 okolo Sviatku povýšenia Svätého kríža bol na hore La Verne v Toskánsku sv. František obdarený stigmami Pána Ježiša. Uvažujeme teda, ako uchopiť spoločne toto jubileum; už máme nejaké spoločné podujatia naplánované a ďalšie nápady sa ešte rodia.

Trochu sa vrátim a pripomeniem, že v roku 1223 sme mali ešte jedno výročie – 800 rokov schválenia definitívnej reguly pápežom Honóriom III. Z tohto dôvodu z iniciatívy Ústavu pamäti národa a bratov minoritov (konventuálov) bola v novembri 2023 zorganizovaná konferencia o regule a o františkánstve na Slovensku na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Bolo to veľmi hodnotné podujatie s viac než 20 referujúcimi z celej františkánskej rodiny a na záver so stretnutím a slávením Eucharistie spolu s novým spišským biskupom Františkom Trstenským.

Predtým v septembri sme na pamiatku Vianoc v Grecciu spoločne na Hriňovej slávili Vianoce. Prišiel aj biskup Dávid Tencer z Islandu, slovenský kapucín, ktorý bol hlavným celebrantom a kazateľom. Bolo nás tam asi šesťsto z celej františkánskej rodiny – mužské aj ženské františkánske rehole, terciári a sympatizanti.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Akú máte ďalšiu víziu a ciele na Slovensku?

Posilniť ducha bratstva, máme rozbehnuté projekty ľudových misií, chceme sa prehlbovať v našej duchovnosti, organizovať dni spirituality a ponúkať to aj širšej verejnosti. Možno to nie sú veľkolepé veci, ale pre nás sú podstatné. Dôležité sú zvlášť vízie bratstva a vízia evanjelizácie.

Pri výchove v seminároch a na teologických fakultách akoby bolo opomenuté, že dnes už v tejto krajine nie je väčšina veriacich. My sa naozaj musíme sústrediť na to, ako evanjelizovať.

Sústreďujeme sa na teológiu a pastoráciu veriacich ľudí, ale tu je omnoho väčšie percento tých, ktorí aj možno pochádzajú z kresťanských rodín, ale majú chabé vedomosti o katolicizme. Zdá sa mi, že nám tu chýba rozmer, ako urobiť evanjelium v tejto sekularizovanej spoločnosti príťažlivým a lákavým, skrátka ako evanjelizovať.

To sa, žiaľ, v rámci štúdia na kňazstvo na teologických fakultách nenaučíte.

Ako teda urobiť evanjelium lákavým a príťažlivým?

Toto je výzva – ako a akým spôsobom. Prispieť k tomu môžu aj spoločenstvá. Dnes už nemôže byť iniciátorom všetkého iba kňaz. To nie je ani cirkevné. Už apoštol Pavol mal množstvo laických spolupracovníkov.

Salezián profesor Jozef Heriban hovoril, že keď si pozrieme listy apoštola Pavla, tak zistíme, že mal minimálne päťdesiat laických spolupracovníkov, ktorí mu pomáhali v evanjelizácii.

Dnes už nemôže byť iniciátorom všetkého iba kňaz. To nie je ani cirkevné. Zdieľať

A k tomu v teologických školách nie sme vedení. Kňaz nemôže vystupovať ako sólo Boží zástupca štýlom, že a teraz všetci príďte ku mne a ja vám sprostredkujem milosti. Áno, je to pravda, kňaz sprostredkováva milosti, ale my musíme hľadať spôsob, aby ľudia po nich túžili.

Keď som sa pripravoval na tento rozhovor a dal som si do vyhľadávača na internete vaše meno, tak mi ho vyhodilo texty v súvislosti s kauzou spred skoro pätnástich rokov, keď ste boli ako františkáni v Bratislave obvinení zo zneužívania chlapcov, čo sa ukázalo napokon ako nepravdivé. Dosť vás vtedy rozmazával aj bulvár. Ako sa na to spätne pozeráte?

Bolo to v roku 2009, prišlo to ako blesk z jasného neba. Napokon sa to ukázalo ako narafičená vec. Neboli sme pripravení, že nám zrazu zavrú troch mladých bratov do vyšetrovacej väzby. Oni o ničom nevedeli, bolo to kruté. Bulvár vtedy písal, že sa našiel pornografický materiál a podobné hlúposti.

Avšak to, ako sa prišlo na to, že obvinenia dvoch chlapcov voči nám sú vymyslené, bola tiež Božia prozreteľnosť. Jedna naša veriaca pracovala na úrade, kam prišla príbuzná tých detí. A tam si vzdychla, že jej je ľúto tých františkánov, že tí chlapci na nich nahovorili také veci. Potom tú pani zobrali na výsluch a zrazu sa celé obvinenie rozplynulo ako para, pretože okrem vymyslených výpovedí tých chlapcov neboli absolútne žiadne dôkazy a ani nemohli byť.

Zažili ste aj mediálny lynč.

To áno, ale pomohla nám vtedy aj televízia Markíza, ktorá v reportáži vyvrátila obvinenia. Média, ktoré nás očiernili, mali potom aj príkaz, aby sa ospravedlnili.

Malo to potom aj dohru?

Vtedajší generálny minister nám povedal, že chvalabohu, že to tak dopadlo, ale také veci sa žiaľ stávajú. Začali sme sa vtedy v rámci Konferencie vyšších rehoľných predstavených rozprávať o probléme zneužívania.

Na prelome rokov 2009 a 2010 sa začali rehole vážne zaoberať ochrannými mechanizmami. Či nás v tomto niekto obviní spravodlivo, alebo nespravodlivo, musíme mať nejaké mechanizmy. Vtedy sme si určovali pravidlá postupu v takýchto veciach. Napokon na to prišli aj diecézy.

Bratia, ktorí boli obvinení, ostali v reholi?

Áno, všetci traja ostali františkánmi, dvaja z nich sú veľmi fajn kňazi a tretí je diakon.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.