Narodenie sv. Jána Krstiteľa Púšť uprostred vlastného domu

Aj veľkí ľudia majú svoju históriu od prenatálneho obdobia až po deň, keď odídu z domu a detskú izbu vymenia za púšť, horu či futbalový štadión. A napokon aj za smrť proroka. Otázkou však zostáva, či je príbeh narodenia veľkých ľudí viac ich príbehom alebo príbehom ich rodičov, rodiny a priateľov.

Kým zaznie burácajúci „hlas volajúceho na púšti“ (por. Lk 3, 4), preženie sa nad ňou ešte mnoho piesočných búrok. Práve narodený chlapček, o ktorého mene sa dohadujú rodičia a členovia rodiny (Lk 1, 57 – 66. 80), ešte ani zďaleka nie je tým divým Jánom Krstiteľom, ktorého poznáme ako kráľa púšte.

Je úplne v rukách svojich rodičov, ktorí zažívajú zvláštne chvíle okolo narodenia svojho prvorodeného syna. A tak sa slávnosť narodenia Jána Krstiteľa z istého uhla pohľadu naozaj mení na príbeh jeho rodičov.

Keď Mária porodila Ježiša, bola mladá. Mala okolo šestnásť rokov. To, že Alžbeta, jej teta, porodila Jána v staršom veku, ešte neznamená, že bola dôchodkyňou.

V jej epoche a zemepisných šírkach to bolo jednoducho inak ako dnes, keď ženy začínajú rodiť po tridsiatke, a je to v poriadku. Mať vtedy prvé dieťa po tridsiatke znamenalo zažívať veľké Božie požehnanie, ale trochu aj trému, že sa to udialo až teraz (por. Lk 1, 24 – 25).

O skepse v otázke potomstva nesvedčí len Alžbetin stud, ale aj pochybnosti jej manžela. Jeho krátke „curriculum vitae“ predstavil Gianfranco Ravasi:

„Patril k jednej z dvadsiatich štyroch tried, do ktorej bolo rozdelené kňazstvo v Izraeli – konkrétne do ôsmej – Abdiášovej (por. 1 Krn 24, 10). Oženil sa s Alžbetou z potomstva Árona, stojaceho na počiatku kňazského rodokmeňa. Predsedajúceho obradu určoval žreb, pretože počet kňazov bol vysoký.“

Možno podobne ako v potomka neveril Zachariáš už ani v to, že by niekedy v živote mohol predsedať vtedajšej liturgii, čo by bol považoval za svoj životný vrchol. Všetko sa mu malo splniť v jeden deň. Žreb ukázal na neho a ešte k tomu bol poctený zjavením a oznámením, že sa mu narodí syn (por. Lk 1, 8 – 17)!

„Toľko šťastia v jeden deň!“ povedal by si niekto, kto sa celý život modlil za tieto dve skutočnosti. Zachariáš mal zaiste trému, strach a triasli sa mu ruky. Tie ruky, v ktorých sa snažil celý život držať opraty.

Archanjel Gabriel, áno, ten istý, ktorý zvestoval aj Ježišovo narodenie, však okrem splnenia Zachariášových prosieb urobil ešte jednu vec – vzal Zachariášovi z rúk všetko. A Zachariáš na to nebol pripravený. To je jednou z príčin, prečo vo vrcholnej chvíli svojho života neuveril.

Všetko, čo mu anjel tvrdil, bolo z jeho pohľadu nemožné. Alžbeta je neplodná, a basta (por. Lk 1, 18)! Zachariáš, ktorý bol vybraný, aby stál pred tvárou Boha, zrazu zoči-voči Božiemu poslovi neveril. To je paradox života. Zachariáš sa modlil a prosil, ale napriek tomu chcel mať všetky veci pod kontrolou.

Jeho dialóg s archanjelom sa ako vajce vajcu podobá archanjelovmu dialógu s Máriou (por. Lk 1, 26 – 38). Ako teda vieme, že Mária napriek námietke, že muža nepozná, verila a Zachariáš s námietkou neveril?

Zachariáš nepovedal záverečné resumé: „Hľa, služobník Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova!“ (por. Lk 1, 38) Toto tvrdenie by totiž bolo vyžadovalo, aby Zachariáš pustil svoj život a odovzdal ho do rúk Boha, nech sa bude diať čokoľvek a akokoľvek čudne to bude vyzerať.

Archanjel Gabriel teda vzal ako dôsledok nemastnej-neslanej odpovede Zachariášovi slovo (por. Lk 1, 20). Bol to trest alebo skôr „time-out“, ktorý mal samotnému Zachariášovi dopriať čas na to, aby premyslel, prežil a pochopil všetko, čo sa okolo neho deje?

Zachariášov jazyk sa rozviazal až vo chvíli, keď trval na tom, že jeho syn neponesie jeho meno (por. Lk 1, 62 – 63). To bol ďalší vrcholný bod jeho života. Bol to akýsi dôkaz toho, že pochopil, o čo ide v tejto Božej „hre“. Zachariáš je tak trochu patrónom tých, ktorí mlčia, nie však preto, že by nevedeli hovoriť, ale preto, aby v tomto mlčaní pochopili súvislosti a až potom o nich začali hovoriť.

Prv ako sa jeho syn vydal na púšť, vnútornú púšť „uprostred vlastného domu“ si potreboval zažiť aj Zachariáš. Od koho sa teda Ján naučil, že jeho miesto pochopenia Božieho konania je na púšti?

Nepotreboval na to veľkých guruov, stačilo sa spýtať vlastného otca, kde pochopil a kedy pochopil. Vo chvíli, keď Zachariáš naozaj pochopil, že „Bohu nič nie je nemožné“ (por. Lk 1, 37), dozrel. Preto sa mu rozviazal jazyk (por. Lk 1, 64). Práve nastala chvíľa, počas ktorej môže a dokonca má hovoriť.

Alžbeta prežívala situáciu inak. Bola skrytá pred ľuďmi, zažívala akýsi „sociálny tlak“, ako tvrdí biblista Luke T. Johnson. No zostávala sama sebou. Nehovorila o svojej situácii s každým na počkanie. Silno potrebovala človeka, ktorý by jej veľmi rozumel. A takého človeka stretla v Márii, ktorá ju prišla navštíviť (por. Lk 1, 39 – 56).

Mária zažívala tie isté skúsenosti. Obe ženy si mali počas troch mesiacov veľa čo povedať. Richard Rohr tvrdí, že stretanie sa tehotných žien je na Východe zvykom dodnes. Stretávajú sa preto, aby si vzájomne dodávali odvahy, delili sa o svoje skúsenosti a mali zázemie v tých, ktorí či skôr ktoré im najviac rozumejú.

Alžbeta možno tiež príliš neverila, že by ešte mohla mať dieťa, a predsa nestratila možnosť reči. Azda práve preto, lebo ona teraz potrebovala komunikovať, deliť sa, nasávať, pýtať sa a oslavovať Boha. Strata reči teda nie je Boží trest. Boh len dáva každému to, čo potrebuje. Jednému čas v tichu, inému čas v nekonečných rozhovoroch.

Po odchode Márie sa Alžbeta stala silnejšou. Už sa neskrývala, nepovažovala sa za outsiderku. Práve naopak, nadobudla sebadôveru, ktorá jej pomohla ustáť onen „sociálny tlak“ rodiny aj v dôležitej otázke, ako sa bude volať jej syn (por. Lk 1, 59 – 60).

Nepritakala naučeným rutinám. Jej syn bude mať iné meno, čím Alžbeta dala najavo, že bude iný. Je Božím darom, a keď prejdú dni jeho výchovy, bude opäť odovzdaný Bohu, aby vykonal to, čo má s ním Boh v pláne.

Alžbeta bola rozhodná a jej muž ju v tomto rozhodnutí podporil. Dala najavo, že rodina jej nebude diktovať a manipulovať ňou v otázke výchovy jej dieťaťa. Členovia mnohých rodín majú totiž dodnes, aj keď často nevedome, tendenciu vystupovať ako skúsení či dokonca skúsenejší jedinci, ktorí najlepšie vedia, ako sa má všetko urobiť. Tejto tendencii sa obaja, Alžbeta aj Zachariáš, vzopreli.

A opäť skok o pár rokov dopredu: Ján sa bude vzpierať konvenciám, rutinám, manipuláciám. Kde sa to naučil? Vo vlastnej rodine.

Rodina, priatelia a susedia Alžbety a Zachariáša však nemali len manipulatívne tendencie. Evanjelium opisuje ich úprimnú radosť z toho, že sa starším manželom narodilo dieťa (por. Lk 1, 58). Sused, ktorý svojmu susedovi praje dobro, to je dnes čoraz menej vídaný jav. Ktorý by sa mal vrátiť.

Na záver veľkej správy o narodení najväčšieho proroka je zaujímavá poznámka: „Chlapec rástol a mocnel na duchu a žil na púšti až do dňa, keď vystúpil pred Izrael.“ (por. Lk 1, 80) Žeby boli Alžbeta a Zachariáš takí necitliví a nechávali dieťa pohrávať sa na púšti, kde mu hrozilo kvantum nebezpečenstiev? Alebo je tá púšť podobne ako v prípade Zachariáša myslená opäť metaforicky?

To, že si malý Ján zašiel zahrať sa na beduína do púšte, je tiež možné. Ale keď evanjelista podobne ako v Ježišovom prípade (por. Lk 2, 51 – 52) zhrnie tridsať rokov života do jednej vety, potom má slovo „púšť“ hlbší zmysel.

Zážitok púšte uprostred vlastného domu, ktorý prežil Zachariáš, zrejme často sprostredkovával svojmu synovi. Púšť, na ktorej mladík Ján vyrastal, je aj logickým predstupňom a vysvetlením toho, prečo sa na púšti cítil tak dobre aj počas svojej verejnej činnosti.

Evanjelista naznačuje, že púšť bola jeho prirodzeným prostredím už od detstva. Bodaj by nie! Na púšti nie sú žiadne mrakodrapy, ploty, semafory a mnoho ďalších vecí, ktoré by človeka spútavali. A taký nespútaný živel, akým Ján bol, potrebuje presne takéto slobodné priestranstvo.