Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Orientačný bod

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Nevieme kedy, ale vieme, ako sa Augustín vymanil z kolísavého stavu pochybností. Sám nám to hovorí v autobiografickej pasáži diela O užitočnosti viery:

„Často sa mi zdalo, že pravdu nemožno nájsť, a tak sa veľké vlny mojich myšlienok presúvali k akademikom (skeptikom). Na druhej strane som však pozorne uvažoval nad živosťou, bystrosťou, predvídavosťou ľudského myslenia. Došiel som k tomu, že nemôže ignorovať pravdu, ale skôr ignoruje spôsob, ako ju hľadať. Správny postup sa mi zdal ten, ktorý sa začína božskou autoritou. Ostávalo teda už len hľadať, akého charakteru je tá autorita.“

Nové chápanie vzťahov medzi rozumom a vierou

Predsudky voči cirkvi padli. Udialo sa tak vďaka bolestnej skúsenosti s manicheizmom a starostlivej meditácii o ľudskom živote. V Augustínovi tak postupne dozrievalo nové chápanie vzťahov medzi rozumom a vierou. Tým sa počiatočné pojmy obrátili. Keď mal devätnásť rokov, viera sa mu javila v protiklade k rozumu a on si vybral rozum, t. j. vedu. Teraz sa mu táto skutočnosť ukázala ako dve spolupracujúce strany: nemusel si vyberať, ale len ich uviesť do súladu. Už nie rozum alebo viera, ale rozum a viera.

Manichejci mu poskytli dôkaz o tejto nevyhnutnej spolupráci silou protikladov. Neprestajne sľubovali poznanie, vysmievali sa viere, ale potom zabúdali na svoje sľuby a nariaďovali veriť v toľko úplne vymyslených a absolútne nezmyselných vecí, ktoré sa nedali dokázať. Preto Augustín začína uprednostňovať katolícke učenie:

„Začal som dávať prednosť katolíckej viere, lebo som videl, že sa tu omnoho skromnejšie a bez akéhokoľvek klamu žiada veriť, čo dosiaľ nebolo dokázané – buď pre nechápavosť toho, komu malo byť dokázané, buď pre ťažkosť veci samej.“

Viera je navyše postoj neoddeliteľný od ľudskej prirodzenosti. Bez viery nemôže jestvovať priateľstvo, rodina, spoločnosť či dejiny.

„Premýšľal som o tom, koľkým nesčíselným veciam verím, ktoré som nikdy nevidel ani som nebol prítomný, keď vznikali. Nebol som prítomný pri mnohých udalostiach z dejepisu, nevidel som mnoho miest a sídel, mnoho priateľov, mnoho lekárov, mnoho iných ľudí; keby som tomu všetkému neveril, nemohol by som v tomto živote nič vykonať. Napokon, s akou neochvejnou vierou som veril, že som sa narodil z tých, ktorých nazývame rodičmi, čo by som tiež sám nijako nemohol vedieť, keby som neveril tým, čo o tom rozprávajú.“

Augustín začne presadzovať tézu, ktorej vo svojich dielach venuje veľa priestoru. V diele O blaženom živote vyjadruje všeobecný princíp, ktorý nájdeme aj v antickej filozofii a ktorý je nadčasový: „Všetci vedia, že k poznaniu nás podnecujú dve veci: autorita a rozum.“ V diele O poriadku potom stanovuje vzťah medzi rozumom a vierou vo vzťahu k dôležitosti a času. 

Viera potrebuje autoritu

Podľa dôležitosti patrí prvenstvo rozumu, lebo je lepšie poznať ako veriť, ale v poriadku času patrí prvenstvo viere, lebo je to viera, ktorá vedie k poznaniu. Preto je lepšie veriť, kým čakáme na toto poznanie, než upadnúť do omylu alebo zostať v temnote nevedomosti. Čitateľ v tomto učení rozpozná vytrvalý intelektuálny aspekt, ktorý v Augustínovom myslení nikdy nechýba.

„V poradí času je na prvom mieste autorita a v poradí dôležitosti rozum. Veď niečo iné je prvenstvo na úrovni konania a niečo iné to, čo sa najviac cení pre dosiahnutie cieľa. Autorita je účinnejšia pre masy nevzdelaných ľudí, rozum je vhodnejší pre učených. K vzdelaniu sa človek dostane cez vzdelávanie, dostane sa k učiteľom, osvojí si isté metódy a postupne sa stane schopným učiť sa. Z toho vyplýva, že iba autorita môže otvoriť dvere tým, ktorí túžia naučiť sa veľké a skryté veci.“

V diele O obyčajoch v Katolíckej cirkvi a u manichejcov napísanom v Ríme Augustín opakovane trvá na tom istom koncepte. To isté platí aj v krátkom diele O užitočnosti viery, kde sa snaží ukázať svojmu priateľovi Onoratovi, „že manichejci vystupujú s rúhavou kritikou voči kresťanom. Tí sa totiž riadia autoritou katolíckej viery, a skôr než pravdu spoznajú... vyzbrojujú sa vierou, aby sa pripravili na osvietenie Bohom“.

Viera potrebuje autoritu, o ktorú sa môže oprieť. Táto autorita, aby bola platná a bezpečná pre všetkých, môže byť iba božská.

Viera je podľa Augustína liek, pevnosť, hniezdo, skratka, štít. Očisťuje a posilňuje vnútorný pohľad, bráni slabých pred útokmi neveriacich. Vyživuje a posilňuje veriacich. Viera dáva spoznať bez námahy pravdy potrebné na spásu, dokonca aj tie, ku ktorým by rozum mohol dospieť sám, no len s veľkou námahou. 

Viera je jas božského svetla a umožňuje naň upriamiť pohľad. O týchto sugestívnych obrazoch Augustín meditoval v Miláne, zatiaľ čo jeho duch vystupoval z neistoty a pomaly sa približoval k brehom katolíckej viery.

Úvahy o užitočnosti viery ho priviedli k téme autority. Viera potrebuje autoritu, o ktorú sa môže oprieť. Táto autorita, aby bola platná a bezpečná pre všetkých, môže byť iba božská. Augustín ju spoznal v posvätných knihách. Vo Vyznaniach píše: 

„Pretože sme príliš slabí na to, aby sme našli pravdu samotným rozumom, potrebujeme na to vážnosť Svätého písma. Už som začal veriť, že by si Písmu určite neudelil takú veľkú vážnosť po celom svete, keby si nechcel, aby sme ťa pomocou Písma hľadali a cezeň verili.“

Dôvodom tejto dôvery je istota Božej prozreteľnosti, ktorú neskôr v diele O Božom meste využije na objasnenie tajomstva ľudských dejín. Štýl a nejasnosť Písma už neboli problémom. Zrodilo sa opačné presvedčenie, ktoré sa v Augustínových dielach prejavuje veľmi často: jednoduchosť štýlu a tajomná hĺbka obsahu Písma neznižujú, ale zvyšujú jeho autoritatívnosť. 

Na jednej strane ho robia prístupným všetkým, na druhej strane pochopiteľným len pre niektorých. Jasnosť jazyka a skromnosť štýlu pozývajú celé ľudstvo, aby sa vrhlo do lona Písma, zatiaľ čo hĺbka tajomstva stimuluje tých najschopnejších a najochotnejších zažiť radosť z objavovania skrytých právd.

Augustín píše: „Vážnosť Písma sa mi zdala o to viac hodná úcty a najsvätejšej viery, že ho môžu ľahko čítať všetci; pritom si vďaka svojmu hlbšiemu významu zachováva dôstojnosť svojho tajomstva.“

Vzdušné zámky, ktoré si vo svojich devätnástich rokoch postavil, sa jeden po druhom rozpadli. Augustín nadobúda ten vzácny zmysel pre tajomstvo, ktorý ho bude sprevádzať po celý život. Ako keby chcel zdôrazniť zmenu postojov, uzatvára túto časť svojho rozprávania tým, že hovorí Bohu: 

„Premýšľal som o tom a ty si mi bol nablízku; vzdychal som a ty si ma počul. Kolísal som a ty si ma viedol, kráčal som po širokej ceste sveta a ty si ma neopúšťal.“ 

Svätý Augustín: človek, pastier, mystikOdporca Katolíckej cirkvi 

Agostino Trapè

Pokorná dôvera nebola márna. Krátko nato urobil Augustín ďalší rozhodný krok smerom k viere. Je zrejmé, že autorita svätých kníh, o ktorých bol teraz presvedčený, že z nich treba čerpať múdrosť, predpokladá inú autoritu, autoritu tých, ktorí ich zachovávajú a zaručujú. Aká je to autorita? Dlhý a pomalý proces premýšľania presvedčil Augustína, že touto autoritou je autorita Katolíckej cirkvi.

Bol ohromený, akej významnosti sa kresťanská viera tešila po celom svete. Keď s priateľmi uvažoval o človeku z materialistického pohľadu, kde sa všetko končí smrťou, volá s dojatím: „Nech je nám však vzdialená táto myšlienka. Má to svoj hlboký zmysel a účel, že sa kresťanská viera s takou veľkou vážnosťou rozšírila po celom svete.“ 

Tam eminens culmen auctoritatis (taká význačná miera autority) sa inde stáva totum culmen auctoritatis (plnosťou autority) vo vlastnostiach cirkvi, ktorá je jedna, všeobecná, apoštolská, stabilná a plodná. 

Táto intuícia rozptýli ďalšie z mladíckych nedorozumení a kladie základy pre ďalšiu zo základných téz augustiniánskej apologetiky. Nedorozumenie viedlo Augustína ako študenta k tomu, aby v mene charizmatického kresťanstva postavil Krista proti cirkvi. Apologetická téza považuje samotný život cirkvi za istý dôvod dôveryhodnosti. 

Táto téza bude rozvinutá najmä proti manichejcom. Práve keď písal proti nim, vyslovil slávny výrok: „Neveril by som v evanjelium, keby mi to nenakázala autorita Katolíckej cirkvi.“ Hlbokú pravdu, ktorú tento výrok obsahuje, Augustín vytušil v Miláne, keď hľadal svoj orientačný bod, Polárku, ktorej by zveril svoju cestu.

Stav istoty a neistoty zároveň

Od tej chvíle už neoddeľoval cirkev od Krista a opäť sa držal autority cirkvi, tak ako sa vždy držal Kristovej autority. Vyšiel z pochybností a mal už istú orientáciu. Vynára sa však otázka: Môžeme už v tomto bode hovoriť o opätovnom získaní jeho stratenej viery?

Na zodpovedanie takejto otázky, ktorá dala podnet na toľko štúdií a množstvo rôznych názorov, je podľa mňa potrebné urobiť dôležité rozlíšenie medzi formálnym aspektom viery a jej obsahom. Znovu získal ten prvý, avšak o tom druhom ešte nemal jasnú predstavu. Inými slovami, uznal princíp autority vo veciach viery alebo „Polárku, na ktorú sa môže spoľahnúť“ ale v niektorých bodoch, dokonca ani v tých základných, nedosiahol potrebnú jasnosť. Bol mu teda vlastný stav istoty a neistoty zároveň. 

Toto rozlíšenie vyjadruje vo Vyznaniach: „To všetko otriasalo mojím srdcom, lebo smrť ma desila a pravda sa nedala nájsť. V mojom srdci kotvila však pevná viera Katolíckej cirkvi v tvojho Krista, Pána a Spasiteľa nášho. Bola to síce viera ešte nedokonalá a váhavá, pohybujúca sa mimo dokonalosti náuky, jednako ju neopúšťal môj duch, ale deň čo deň sa do nej hlbšie vpíjal.“

V skutočnosti sa na filozofickej úrovni stále cítil zapletený do sietí materializmu a dualizmu. Veril, že Boh je „neporušiteľný, nedotknuteľný a nemenný“, chápal a pevne veril, že keď človek myslí na Boha a na dušu, nemal by myslieť na niečo telesné. Avšak bytosť bez priestorového rozmeru sa mu javila ako absolútne nič. To bolo jeho veľké utrpenie. K tomu sa pridával ďalší nemenej veľký problém: pôvod zla. Tento strašný problém ho trápil, už keď mal devätnásť, a doviedol ho k tomu, aby sa pridal k manicheizmu.

Neprestával som však hľadať, odkiaľ je zlo, a nemohol som nájsť nijaké východisko.

Dokonca aj na teologickej úrovni existovali nejasné témy. Predovšetkým téma vtelenia, ktorá sa dotýkala samotného srdca kresťanstva. U muža vychovaného v katolíckej viere sa to môže zdať divné, ale tak to je. On uctieval v Kristovi človeka mimoriadne múdreho, ktorému sa nikto nevyrovná. Zázračným spôsobom sa narodil z Panny a dal ľuďom príklad, že na dosiahnutie nesmrteľnosti je potrebné pohŕdať pozemskými vecami. Veľkú úctu ako učiteľ si zaslúžil vďaka božskej starostlivosti o ľudí. Aké veľké tajomstvo v sebe ukrýva Božie vtelenie, to Augustín celkom netušil. Bez toho, aby to vedel, uvažoval ako nasledovník Fotína zo Sirmia. 

Treba povedať, že manichejský doketizmus, vyznávaný mnoho rokov a teraz rozhodne zavrhnutý, zmiatol jeho myšlienky. A nielen jeho. Dokonca aj Alipius, vážny a premýšľavý Alipius, bol presvedčený, že katolíci, vyznávajúci vieru vo vtelenie, popierajú, že v Kristovi je ľudská duša a ľudská inteligencia. A pretože na druhej strane bol pevne presvedčený, že Kristove skutky opísané v evanjeliu mohla vykonať len živá a rozumná bytosť, Alipius sa ku katolíckej viere prikláňal len pomaly. 

Augustín vo Vyznaniach píše: „Alipius neskôr spoznal, že ide o blud Apolinára z Laodicey, a aj on sa s radosťou pripojil ku katolíckej viere. Ja, priznávam, som spoznal až o niečo neskôr, ako ostro sa katolícka pravda vo výklade Božieho vtelenia rozchádza s Fotínovou nepravdou.“  

Ale táto nevedomá neznalosť nezabránila celkovému pripútaniu sa ku Kristovi a k cirkvi, rovnako ako tomu nezabránilo ani bolestné vedomie, že si nedokáže predstaviť duchovnú bytosť a že nenájde riešenie problému zla. V tomto poslednom bode sú Vyznania explicitné:

„Neprestával som však hľadať, odkiaľ je zlo, a nemohol som nájsť nijaké východisko. Nedopustil si však, aby ma príval mojich myšlienok odtrhol od viery, ktorou som veril v tvoje jestvovanie a v nemeniteľnosť tvojej podstaty, ktorou som veril, že ty si spravodlivosť a prozreteľnosť ľudí, že v Kristovi, Synovi tvojom a Pánovi našom, a vo Svätom písme, odporúčanom autoritou tvojej cirkvi, ukázal si cestu ľudskej spásy, cestu, ktorá vedie k budúcemu posmrtnému životu. Keď som si tie pravdy zachránil a vštepil do svojho srdca, hľadal som horúčkovito pôvod zla.“ 

Ak teda nemožno v teologickom zmysle slova povedať, že sa Augustín už obrátil, možno s istotou povedať, že urobil rozhodujúci krok k obráteniu, keď uznal a prijal autoritu Katolíckej cirkvi.

Z publikácie Agostino Trapè: Agostino, l’uomo, il pastore, il mistico (Città Nuova, 2006) preložil o. Juraj Pigula, OSA.