750. výročie úmrtia Tomáša Akvinského Anjelský učiteľ, ktorý nikdy nevyšiel z módy

Hoci svätý Tomáš Akvinský dnes už nie je bez výnimky uznávaný ako „všeobecný učiteľ“ (doctor communis), jeho vplyv na západnú filozofiu a teológiu je trvalý.

Rodák od Aquina pri Neapole zomrel 7. marca pred 750 rokmi v cisterciánskom opátstve Fossanova juhovýchodne od Ríma.

Odvaha na nové

Tomáš sa narodil okolo roku 1225 v normanskej šľachtickej rodine z okruhu Fridricha II., ktorá už niekoľko generácií žila v južnom Taliansku.

Očakávalo sa, že urobí cirkevnú kariéru, on však od útleho veku prejavoval mimoriadny záujem skôr o vedu a nové veci. V jeho dobe bol znovuobjavený Aristoteles a diskusia o tomto „novom myslení“ vyvolávala emócie najmä v rámci západnej teológie.

Rodina zverila Tomáša do starostlivosti známemu benediktínskemu opátstvu Montecassino. Tam však čoskoro začalo byť preňho príliš dusno a tesno. Dávno už bola preč éra mníšskych reformných hnutí Cluny, Citeaux... Pre mladého intelektuála nebol kláštor miestom, ktoré by bolo mohlo uspokojiť jeho zvedavosť.

Tomáš odišiel na Neapolskú univerzitu. Tam sa učil o Aristotelovi a spoznal mladú a dynamickú Rehoľu kazateľov, dominikánov. Tieto dva objavy boli rozhodujúce pre jeho ďalší život.

Napriek veľkému odporu svojej šľachtickej rodiny Tomáš vstúpil do atraktívneho žobravého rádu. Neskôr ako uznávaný teológ rozhodujúcou mierou prispel k obrane a etablovaniu žobravých rádov, ktorých mobilita a nekonvenčná pastorácia formovali cirkev, ale predovšetkým veľké univerzity vrcholného stredoveku – na veľkú nevôľu tradičného kléru.

Tomášov pobyt v Paríži a Kolíne nad Rýnom, kde sa stretol s významnými mysliteľmi a pokračoval v intenzívnom štúdiu Aristotela, bol prelomovým bodom v európskych intelektuálnych dejinách. Pod vedením Alberta Veľkého a ďalších učencov sa zásadne pričinil o cirkevnou vrchnosťou spočiatku podozrievané zosúladenie aristotelovského myslenia s princípmi kresťanskej viery.

Nakoniec „samá slama“?

Rozsiahle, ale nedokončené dielo Tomáša Akvinského, z ktorého je najznámejšia Summa theologiae, nevznikalo v pokojnom prostredí. Ako bolo zvykom u dominikánov, Tomáš veľa cestoval. Jeho cesta viedla z Neapola do Paríža, z Paríža do Kolína a späť, z Paríža do Toulouse a Ríma a odtiaľ späť do Neapola. Bez pomoci spolubratov, ktorým diktoval svoje diela, by sa jeho monumentálne dielo nikdy nebolo zrealizovalo.

Tomáš sa vo svojich spisoch vyznačuje jasným a premysleným štýlom, ktorý je obdivovaný dodnes; jeho myslenie je ovplyvnené rozlišovaním medzi poznaním a vierou, pričom zdôrazňuje, že skutočnosť je objektívna a pravdivá, zatiaľ čo Božie zjavenie možno uchopiť len vierou.

Až do Druhého vatikánskeho koncilu bol Tomáš Akvinský považovaný za skutočného garanta a konečnú autoritu v otázkach rímskokatolíckej teológie. On sám by však s tým nebol súhlasil.Zdieľať

Toto metodologické rozlišovanie mu však nebránilo v tom, aby racionálnymi prostriedkami robil prijateľnou existenciu Boha. Svojou metódou presného formulovania rôznych stanovísk a ich logického a prísneho zodpovedania ovplyvnil celú tradíciu scholastickej filozofie. Mnohé „protichodné“ názory sa stali zrozumiteľnými až vďaka Tomášovej precíznej prezentácii.

Jeho vplyv trval celé stáročia, od jeho svätorečenia v roku 1322 až po oficiálne uznanie jeho učenia ako smerodajného súhrnu katolíckej viery a myslenia. Tomášova kanonizácia bola v neposlednom rade prvou cirkevnou kanonizáciou kompletného teologického diela. Život a myslenie svätého Tomáša sú neoddeliteľne späté.

Až do Druhého vatikánskeho koncilu bol Tomáš Akvinský považovaný za skutočného garanta a konečnú autoritu v otázkach rímskokatolíckej teológie. On sám by však s tým nebol súhlasil. Zásadne odmietal argumenty, ktoré sa odvolávali len na všeobecne uznávaných mysliteľov.

Začiatkom decembra 1273 Tomáš náhle prestal písať. „Všetko, čo som napísal, sa zdá ako slama v porovnaní s tým, čo som videl,“ uviedol ako dôvod. Mal mystický zážitok alebo išlo o vyčerpanie?

V každom prípade ho opustili sily na ceste z Neapola na koncil v Lyone, kam ho povolal pápež. Tomáš zomrel akurát medzi mníchmi, teda v prostredí, ktoré ako mladý muž zámerne opustil, v roku 1274 vo veku 49 rokov.

„Anjelský učiteľ“ podopieraný anjelmi počas mystického vytrženia v stvárnení Diega Velázqueza (1632). Zdroj: Wikipedia

Nikdy nevyšiel z módy

Pri príležitosti 750. výročia úmrtia Tomáša Akvinského (1225 – 1274) si svojho slávneho spolubrata pripomína aj dominikánsky rád. Nemecký dominikánsky mních a sociálny etik Thomas Eggensperger si síce nemyslí, že existenciu Boha možno dokázať, ale aj tak považuje Tomášove „dôkazy Boha“ za inšpiratívne, ako priznal v rozhovore pre katolisch.de:

Ako dobre sa dá zladiť teológia Tomáša Akvinského s moderným myslením?

Tomáš je stredoveký teológ, túto priepasť nemôžeme jednoducho preklenúť. Napriek tomu jeho chápanie ľudského rozumu (ratio) vôbec nie je ďaleko od autonómneho rozumu Immanuela Kanta. To vysvetľuje, prečo v období osvietenstva sa Tomáš stal opäť prijateľným. Skutočne sa niektoré pasáže čítajú tak, akoby sa Kant bol nechal inšpirovať Tomášom.

Nie je práve Kant považovaný za ničiteľa dôkazov Boha, ako o nich učil Tomáš?

O „dôkazoch Boha“ hovoril až Kant. Tomáš nechcel predložiť dôkazy, hovorí o „cestách“. Svojimi „piatimi cestami“ ukazuje päť možností, ako dospieť k existencii Boha rozumovými závermi, ktoré sú odvodené zo skúsenosti so zmyslovo vnímateľnými vecami.

Pýta sa napríklad na prvého hýbateľa či prvú príčinu. Všetko je niečím hýbané a všetko má svoju príčinu. Ale ak o tom premýšľame ďalej, začneme sa pýtať, či neexistuje niečo, čo hýbe, ale samo nie je hýbané niečím ďalším, niečo, čo zapríčiňuje, ale samo nemá príčinu. Prvý hýbateľ či prvá príčina sa potom nazýva Boh. Štúdium tohto myšlienkovému smeru a jeho metodológie považujem za veľmi vzrušujúce.

Tomášova povesť stále trpí tým, že katolícki teológovia ho koncom 19. storočia postavili proti moderne, predovšetkým pápež Lev XIII. Právom?

Novotomizmus bol pokusom vyrovnať sa s modernou. Tomášova teológia priznáva rozumu vysoký status. Je preto vhodná na to, aby sa kresťanské myslenie dostalo do dialógu s nekresťanskou filozofiou a humanitnými vedami – oveľa viac ako teológia, ktorá kladie do centra vieru alebo Božie zjavenie.

Z dnešného pohľadu sa prístup novotomistov javí skôr ako apologetický. Často sa snažili dokázať pravdivosť svojich teologických postojov v opozícii voči najrôznejším dobovým trendom. Tomáš by bol prekvapený, keby videl, ako z neho niektorí robia meradlo pravdy.

Tomáš využil teológiu aj gréckeho filozofa Aristotela, ktorý bol v jeho dobe znovuobjavený, aby ukázal plodnú interakciu medzi vierou a rozumom. Týmto spôsobom čelil jednostrannému dogmatizmu a fundamentalizmu. Z tohto dôvodu, a nielen preto, že jeho dielo bolo v priebehu cirkevných dejín opakovane povýšené na katolícku doktrinálnu normu, možno povedať, že Tomáš vlastne nikdy nevyšiel z módy.

S výnimkou protestantov. Prečo protestantskí teológovia dlho považovali Tomáša za svojho hlavného protivníka?

Teologický koncept ospravedlnenia len z viery, ako ho obhajoval Martin Luther, sa nehodil k Tomášovi, podľa ktorého je viera bez lásky, t. j. bez praktického konania, síce možná, ale už nie je cnosťou. Ani Lutherovu pesimistickú teológiu hriechu nemožno zlúčiť s harmonizujúcou koncepciou Tomáša, podľa ktorého je hriech v rôznych stupňoch jednoducho ľudský a boj s hriechom patrí k ľudskej prirodzenosti.

Pri všetkej úcte k tomistickej teológii Martin Luther vnímal tohto dominikána ako predstaviteľa klasickej „rímskej“, t. j. pápežskej teológie, s ktorou ako reformátor polemizoval. Tento nepriateľský obraz sa v protestantskej teológii upevňoval až po reformovaného teológa Karola Bartha (1886 – 1968), ktorý sa opätovne pokúsil postaviť Božie zjavenie nad rozum. S Tomášom to však nie je možné.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Racionalista

Agostino Trapè

Zmietala ním naliehavá túžba nájsť pravdu a súčasne ho trápilo sklamanie z čítania Svätého písma. To ho priviedlo k manichejcom.

Ste sociálny etik. Akú úlohu zohráva Tomášova teológia v tejto oblasti?

V Lutherovej dobe, na prelome 15. a 16. storočia, prebiehala v Španielsku a Taliansku veľká renesancia Tomášovho myslenia.

Španielska koruna zároveň požadovala etickú diskusiu zoči-voči krutostiam, ktorých sa španielski osadníci dopúšťali na pôvodnom obyvateľstve novodobytých území v Amerike. Koruna považovala Západnú Indiu za ďalšiu provinciu so všetkými právami a povinnosťami ako v Európe. Na druhej strane španielski osadníci neprejavovali veľký záujem o požiadavky úradov.

Teologická salamanská škola vyzývala na humánne zaobchádzanie s pôvodným obyvateľstvom, pričom vychádzala z Tomášovho myslenia. Jeden z predstaviteľov tejto školy, Francisco de Vitoria, sa odvolával najmä na rozpravu o spravodlivosti v Summe Theologiae. Dnes je považovaný za otca moderného medzinárodného práva. Na Tomáša a jeho koncept múdrosti sa vo svojom diele odvoláva aj Bartolomé de Las Casas, bojovník za práva pôvodných obyvateľov Ameriky a biskup Chiapasu v dnešnom Mexiku.

V 20. storočí mala Tomášova etika vplyv aj na diskusie o vzťahu medzi všeobecným dobrom a dobrom jednotlivca.

Tomáš tu jednoznačne uprednostňuje komunitu pred jednotlivcom. Dnes sa javí samozrejmé dávať priestor tak spoločenstvu, ako aj jednotlivcovi a vzťah nevnímať v zmysle nadradenosti alebo podradenosti, ale skôr kvalitatívne súvzťažne a predpokladať súhru dobier.

Kardinál štátny sekretár Pietro Parolin slávil svätú omšu na mieste, kde Tomáš zomrel, v kláštore Fossanova. Mal Vatikán urobiť viac na počesť tohto výročia?

Áno, želali sme si vidieť viac. V každom prípade Vatikán naďalej financuje Commissio Leonina. Túto komisiu zriadil v roku 1880 „sociálny pápež“ Lev XIII. s cieľom vydať kritickú edíciu teologickej tvorby svätého Tomáša.

Spomedzi pápežov však Tomáša skutočne poznal len Ján Pavol II. Benedikt XVI. sa o neho zaujímal menej a František sa tak či tak nepovažuje za vedca.