Hans Urs von Balthasar Teológ s absolútnym hudobným sluchom, ktorého nepozvali na koncil

Životnej pocty sa nedočkal. Švajčiarsky rímskokatolícky kňaz a teológ Hans Urs von Balthasar zomrel vo veku 83 rokov len dva dni predtým, ako mal byť 28. júna 1988 pápežom Jánom Pavlom II. vymenovaný za kardinála.

Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., vo svojich pamätiach zdôraznil, že „už nikdy nestretol človeka s takým komplexným vzdelaním v teológii a intelektuálnych dejinách“, aké mal von Balthasar a jeho učiteľ Henri de Lubac.

Vskutku, von Balthasarovo teologické dielo zahŕňa sto zväzkov a približne 500 článkov.

Teológia pomocou umenia

Hans Urs von Balthasar, ktorý sa narodil v auguste 1905 vo švajčiarskom Luzerne, sa k teológii dostal okľukou. Najskôr študoval germanistiku a filozofiu v Zürichu, Berlíne a vo Viedni. 

Von Balthasar mal absolútny hudobný sluch a obdivoval Mozarta a Mahlera. S protestantským teológom Karlom Barthom hrával štvorručne na klavíri. Láska k hudbe mu otvorila prístup k vlastnému spôsobu rozprávania o Bohu. Vždy sa snažil o celostnú perspektívu. Teológiu rozvíjal pomocou hudobných kategórií.

Jeho teológia sa neskôr pomocou prevzatých foriem z divadla rozvinula v „Theodramatik“. Sám von Balthasar vravieval, že Zjavenie je „dramatické v celej svojej forme“, je to „príbeh Božieho nasadenia pre svoj svet, zápasu medzi Bohom a stvorením o zmysel a spásu stvorenia“.

Vlastná priekopnícka cesta

Po štúdiách sa von Balthasar v októbri 1929 stal novicom u jezuitov. Svoje štúdium vo francúzskom Lyone označil za „úporný zápas so zúfalým stavom teológie“, ktorá stuhla v neoscholastickom myšlienkovom korzete.

O to horlivejšie sa mladí študenti hrnuli k Henrimu de Lubacovi (1896 – 1991), ktorý vyžaroval veľkú fascináciu. Predovšetkým jeho štúdium spisov cirkevných otcov a s tým spojené nové uvažovanie o kresťanstve otvorili von Balthasarovi nový teologický horizont.

Henri de Lubac Obnoviteľ Tradície, ktorý nemohol vyučovať, no neskôr sa stal teológom storočia

Stefan Ahrens

Prinavrátil do povedomia myslenie cirkevných otcov. Ján Pavol II. o ňom vravieval: „Skláňam svoju hlavu pred pátrom de Lubacom.“

Podľa Kathariny Klöckerovej a Anselma Verbeeka základným impulzom von Balthasarovho myslenia je otázka správnej cesty pre cirkev. Pútavými slovnými obrazmi a inšpiratívnymi myšlienkami viedol kampaň za communio: kresťania by sa mali stať bratmi a sestrami všetkých ľudí. 

Jeho dielo Die Schleifung der Bastionen, vydané v roku 1952, je napísané v tomto duchu a mnohí ho vnímali ako oslobodenie – roky pred Druhým vatikánskym koncilom (1962 – 1965), ktorý otvoril okná do vonkajšieho sveta. Cirkev, ktorá nie je otvorená celému svetu, prestala byť Kristovou cirkvou, upozorňoval von Balthasar.

Po dlhšom období pôsobenia ako študentský kaplán v Bazileji von Blathasar opustil jezuitský rád, aby s spolu s Adrienne von Speyrovou (1902 – 1967) založil sekulárny inštitút Johannesgemeinschaft. A k tomu ešte si von Balthasar v roku 1947 otvoril vlastné vydavateľstvo, ktoré vydávalo aj jeho a von Speyrovej spisy.

V Zürichu bez stáleho príjmu si našiel skromné bývanie a nad vodou ho držali prednáškové turné. Ponuky na vlastnú teologickú katedru odmietal. Keď bol znovu inkardinovaný ako kňaz svojej diecézy, miestny biskup mu v roku 1956 povolil návrat do Bazileja.

Nepozvaný na koncil

Svoju výzvu, aby sa cirkev otvorila svetu, von Balthasar modifikoval v rokoch Druhého vatikánskeho koncilu, na ktorý ho nepozvali – kresťan sa nesmie asimilovať so svetom.

Von Balthasar dôrazne požadoval uvažovanie o tom, čo je typicky kresťanské. Jeho životopisec Thomas Krenski píše: „Mnohí jeho súčasníci si v tom čase boli istí jednou vecou: von Balthasar sa domnieval, že sa odvážil zájsť príliš ďaleko, takže sa cítil nútený stiahnuť sa za ochranné bašty, ktoré kedysi vyzýval zbúrať.“

Niektorí konciloví teológovia považovali von Balthasara za konzervatívneho pápežského teológa. Podľa Krenského to sťažovalo „recepciu teológie muža, ktorý zaiste polemicky robil korekcie kurzu, ale ani v najmenšom nemyslel na obnovu vyleštených bášt. Osudným mu bolo to, že vyrazil takmer o 20 rokov skôr ako väčšina ostatných“.

Podľa Stefana Hartmanna neexistuje šablóna, ktorá by vystihovala von Balthasara. Progresívny alebo konzervatívny? Tradicionalista alebo modernista? Nemožno ho jednoducho priradiť ani k takzvanej nouvelle théologie, a to napriek jeho štúdiám v Lyone.

Von Balthasarov predkoncilový progresívny imidž v diele Schleifung der Bastionen („Leštenie bášt“) z roku 1952 sa v pokoncilovom období zmenil na opak, odkedy v roku 1966 dielom Cordula oder der Ernstfall („Cordula alebo vážny prípad“) adresoval ostré otázky Rahnerovmu konceptu „anonymného kresťanstva“. 

Rovnako sa von Balthasar rozchádzal s tendenciami vo svojom bývalom ráde, ktorý sa podľa neho príliš angažoval v teológiách oslobodenia, z ktorých niektoré boli inšpirované marxizmom, alebo v dogmatických dekonštrukciách v náboženskom dialógu.

Z novších duchovných hnutí bolo von Balthasarovi najbližšie hnutie Comunione e Liberazione, ktoré založil jeho taliansky priateľ Luigi Giussani (1922 – 2005).

Samotný von Balthasar vyvolal podráždenie svojimi – hoci biblicky podloženými – priblíženiami k učeniu o zmierení všetkého s Bohom (apokatastasis), ktoré by zvažovaním možno „prázdneho pekla“ mohli rozkladať vážnosť biblickej myšlienky súdu. Tento aspekt von Balthasarovej teologickej tvorby v ostatnom čase reflektoval aj pápež František. 

Pápež František v talianskej televízii Nie je to dogma, ale rád si predstavujem prázdne peklo

Imrich Gazda

V televíznom rozhovore sa František vrátil ku kritike dokumentu Fiducia supplicans, vyjadril sa aj k možnosti rezignácie.

Čo sa týka akademického prístupu k jeho rozsiahlemu dielu, von Balthasar v roku 1975 v rozhovore pre časopis Herder Korrespondenz poznamenal: „Moje knihy nie sú odbornou teológiou, preto nie sú zvlášť vhodné pre dizertačné práce.“

Von Balthasar odmietol niekoľko ponúk na vlastnú teologickú katedru. Keď bol v roku 1940 prvý raz konfrontovaný s takouto možnosťou, uprednostnil pastoračnú službu pred univerzitnou kariérou. 

Jeho myšlienkové pochody boli často asociatívne a odkazovali na druhých: „Origenes alebo Bernanos... sú mi bližší než niektoré moje vlastné spisy.“ Za rozhodujúcu školu von Balthasar považoval svätcov – alebo spisovateľov ako Dante, Gerard Manley Hopkins, Charles Péguy, Paul Claudel a Reinhold Schneider. 

V predslove k svojmu programovému spisu Glaubhaft ist nur Liebe („Uveriteľná je len láska“) von Balthasar napísal: „Milujúci vedia o Bohu najviac, práve im musí teológ načúvať.“