Walter Brandmüller a jeho vyjadrenia o koncile Profesor dogmatiky z Viedne kritizuje nemeckého kardinála za nadbiehanie lefèbvristom

Viedenský profesor dogmatickej teológie je presvedčený, že spor o Druhý vatikánsky koncil je sporom o budúcnosť cirkvi.

Vo svojom článku na katholisch.de Jan-Heiner Tück diagnostikuje u 96-ročného nemeckého emeritného kardinála Waltera Brandmüllera „tvrdohlavé odmietanie učiť sa“ o hodnote 21. ekumenického koncilu Katolíckej cirkvi, zvolaného pápežom Jánom XXIII. s cieľom otvoriť Katolícku cirkev modernému svetu.  

Zo života kardinála Waltera Brandmüllera, ktorý bol v rokoch 1998 až 2009 predsedom Pápežského výboru pre historické vedy, profesor Tück pripomenul, že v roku 2012 spustil „ofenzívu šarmu“ voči tradicionalistickému Kňazskému bratstvu svätého Pia X. a ukázal sa ako sporný interpret koncilu. 

V tom čase Brandmüller tvrdil, že Druhý vatikánsky koncil je „len pastoračným koncilom“, koncilové dekréty a deklarácie o ekumenizme, medzináboženskom dialógu a slobode náboženstva a svedomia majú len nízky stupeň záväznosti, pokojne ich môžeme nechať bokom a nezaoberať sa nimi. 

Profesor Tück upozorňuje na skutočnosť, že kardinál Brandmüller vôbec nereflektuje mnohohlasnú kritiku na adresu „jeho smelého relativizovania centrálnych učení koncilu“, napríklad aj zo strany nemecky hovoriacich kuriálnych kardinálov Waltera Kaspera a Kurta Kocha. 

A teraz Brandmüller v rozhovore pre nemeckú Katolícku tlačovú agentúru zašiel o krok ďalej. Doslova povedal:

„Skutočne dôležité dokumenty, teda konštitúcie o liturgii, cirkvi a Svätom písme, majú platnosť a stoja celkom v prúde cirkevnej Tradície. A niektoré dekréty, napríklad o formácii kňazov, dodnes neboli skutočne implementované. Pozoruhodné je, že tradicionalisti sa búria práve proti textom, ktoré na rozdiel od spomenutých konštitúcií majú najnižší stupeň záväznosti a sú len ‚deklaráciami‘. Hovorím tu o Nostra aetate o prvkoch pravdy v iných náboženstvách a o Dignitatis humanae o slobode viery a svedomia. Ide o časovo podmienené koncilové deklarácie, ktoré sú medzičasom prekonané – len si spomeňme na vtedajšie výroky o islame alebo o sociálnych komunikačných prostriedkoch.“

Brandmüllerovo vyjadrenie je podľa profesora Tücka nielen prejavom „tvrdohlavého odmietania učiť sa“, ale vedie aj k paradoxu, pretože koncilové deklarácie, ktoré Brandmüller považuje za nezáväzné, sú v skutočnosti teologicky zakotvené v koncilových konštitúciách, ktoré Brandmüller výslovne uznáva.

Viedenský dogmatický teológ pripomenul, že Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) schválil šestnásť dokumentov, medzi nimi štyri konštitúcie, niekoľko dekrétov a deklarácií. Tradičné odstupňovanie záväznosti, na ktoré odkazuje Brandmüller, obchádza učiteľský diskurz koncilu v tom zmysle, že Druhý vatikánsky koncil sa výslovne zriekol dogmatických definícií a odsúdenia omylov. V zmysle pokynov pápeža Jána XXIII. sa koncil zameral na pozitívne vysvetľovanie vieroučných právd.

Tento nový typ magisteriálneho hovorenia, ktorý možno označiť za „pastoračný“, bol od začiatku ostro odmietaný Kňazským bratstvom svätého Pia X. Podľa Tückových slov Piovo bratstvo nielen zastupuje čiastočne protižidovskú teológiu a dodnes udržiava výčitku „Bohovraždy“, ale aj označuje za modernistickú herézu uznanie náboženskej slobody koncilom a bráni model katolíckeho štátu. 

„Tradicionalistický sen o štáte, ktorý funguje ako predĺžená ruka cirkvi, aby presadzoval katolícke pravdy viery a právne obmedzoval iné náboženstvá, je anachronický projekt, ktorý koncil oprávnene odmieta,“ myslí si viedenský dogmatický teológ.

Keď Brandmüller vyhlasuje Nostra aetate a Dignitatis humanae za prekonané, dotýka sa dedičstva koncilu, pretože základy oboch deklarácií sú položené v konštitúciách, varuje profesor Tück. V dogmatickej konštitúcii o cirkvi Lumen gentium sa nachádza dialogické otvorenie pojmu cirkvi vo vzťahu k nekatolíckym cirkvám, nekresťanským náboženstvám i ateistom (Lumen gentium, čl. 14 – 16). 

Hermeneutika oddelenia, ktorá nekresťanov označuje za „pohanov“ a nekatolíkov za „schizmatikov“ a „heretikov“ (ako ešte cirkevný zákonník CIC z roku 1917), tu ustupuje hermeneutike uznávania, ktorá oceňuje „dobré a pravdivé“ u druhých. Tradičné učenie o nevyhnutnosti cirkvi pre spásu nie je vzaté späť, ale pojem cirkvi je sémanticky rozšírený a hovorí sa o rôznych stupňoch príslušnosti k cirkvi.

Druhý vatikánsky koncilSacrosanctum concilium. Od liturgickej obnovy až po jej odmietanie

Andrej Krivda

Profesor Tück upozorňuje, že pre moderné spoločnosti je porozumenie medzi náboženstvami a uznávanie slobody náboženstva a svedomia podstatné. Katolícka cirkev prostredníctvom koncilu vyslala dôležité signály obnovy: Nostra aetate prekonáva konfrontačný pohľad a zasadzuje sa za medzináboženský dialóg a otvorenosť voči judaizmu. Katolícka cirkev si tu vzala ponaučenie z histórie, odmietla akúkoľvek formu antijudaizmu a zdôraznila koreňové prepojenie cirkvi s izraelským národom. 

Dignitatis humanae sa zasadzuje za uznávanie slobody náboženstva a svedomia. To zodpovedá komunikatívnemu chápaniu Božieho zjavenia, ktoré človeka chápe ako slobodného adresáta Božieho sebaoznámenia (Dei Verbum, čl. 2) a je v línii pastoračnej konštitúcie Gaudium et spes, ktorá potvrdila moderné chápanie ľudských práv a ktorú Brandmüller príznačne vôbec nespomína. 

Ak sa tieto rozhodnutia ponechajú na subjektívnu svojvôľu, ba dokonca sa jednoducho vyhlásia za „prekonané“, aby sa ponúkla návnada tradicionalistickému Kňazskému bratstvu svätého Pia X., ide o zaostávania za koncilom, varuje viedenský dogmatický teológ.

Práve v časoch, keď sa vo svete opäť rozhorel antisemitizmus, je potrebné si odhodlane oceňovať dedičstvo Nostra aetate, ktoré nás vedie k pokračovaniu v zďaleka nie jednoduchom dialógu s islamom, citlivo na rozdiely, ale „s úctou“. Deklarácia Dignitatis humanae rozhodne potvrdila význam ľudských práv a slobodu náboženstva a svedomia. To je dôležitý signál v časoch, keď je liberálny demokratický právny štát spochybňovaný, ba dokonca ohrozený, a v politike rastú autokratické tendencie. Dokument ďalej ponúka meradlo na odmietnutie príliš pružného postoja niektorých biskupov voči autokratom. 

Profesor Tück si myslí, že kardinál Walter Brandmüller spôsobuje Katolíckej cirkvi obrovskú škodu, keď tieto dôležité koncilové rozhodnutia označuje za „prekonané“. Podľa viedenského dogmatického profesora by bolo lepšie, keby emeritný kardinál radšej mlčal.