V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

Toto robte na moju pamiatku! Kresťanské komunity od počiatku až dodnes napĺňajú slávením Eucharistie tento Kristov príkaz prednesený vo Večeradle.

Keď sa však zúčastníme na svätej omši dnes, nemáme zrejme pocit, že sa tam opakuje to, čo Kristus konal s apoštolmi pri Poslednej večeri. Vidíme teda, že za dvadsať storočí prešlo slávenie Eucharistie istým vývojom, ale napriek tomu ide o opakovanie Kristových gest z Večeradla.

Kristus totiž vzal chlieb a víno, v modlitbe vzdával vďaky, rozlomil chlieb a podával ho aj s vínom učeníkom. Dnešná svätá omša stále opakuje tieto úkony, osobitne v druhej časti – Liturgii Eucharistie (a je to tak vo všetkých liturgických rodinách).

Slovesu „vzal“ zodpovedá prinesenie a príprava darov, slovesu „vzdával vďaky“ zodpovedá eucharistická modlitba a slovesám „lámal“ a „dával“ zodpovedá obrad prijímania. Štruktúra slávenia je teda od Poslednej večere nezmenená, hoci vonkajšia forma slávenia sa storočiami vyvíjala.

Významným míľnikom v tomto vývoji bola liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu. Samotné slovo re-forma poukazuje na skutočnosť, že podstata slávenia svätej omše sa nezmenila, upravila sa vonkajšia forma slávenia.

Ako najvýznamnejšie zmeny veriaci vnímali zmenu liturgického jazyka, postavenie celebranta pri svätej omši, úpravu štýlu používaných liturgických rúch, ale aj zapojenie veriacich do slávenia prostredníctvom liturgických služieb. To sú všetko navonok najviac vnímateľné zmeny, pričom o niektorých samotný koncil ani explicitne nerokoval.

Podstatné sú však teologické princípy, z ktorých následne vychádzali tieto viditeľné zmeny.

Liturgické hnutie a reforma Pia XII.

Ohlásenie koncilu 25. januára 1959 Jánom XXIII. s uspokojením privítali všetci, čo boli zaangažovaní do obnovy liturgického života cirkvi. Bolo to práve 50 rokov odvtedy, čo Dom Lambert Beauduin 23. septembra 1909 svojím prejavom otvoril Kongres katolíckych diel v Malines a položil tak základ liturgickému hnutiu, ktoré istým spôsobom pripravilo a umožnilo na koncile diskusiu o liturgii.

Liturgické hnutie sa inšpirovalo vetou z motu proprio Pia X. Tra le sollecitudini: „Medzi starosťami našej pastoračnej služby nám nič neleží na srdci viac než aktívna účasť kresťanského ľudu na posvätných sláveniach.“

Hnutie vychádza z niektorých benediktínskych kláštorov – najmä z Belgicka, neskôr z Nemecka, Rakúska a napokon aj z kláštorov v Taliansku, ktoré vždy podporovali zapájanie sa veriacich do liturgie. Tu treba spomenúť mená ako Lambert Beauduin, Odo Casell, Romano Guardini, Pius Parsch a v Taliansku kardinál Ildefonso Schuster a opát Emanuele Caronti. Na Slovensku bol významným protagonistom liturgického hnutia Ján Jalovecký.

Iniciátor liturgického hnutia Lambert Beauduin. Zdroj: newliturgicalmovement.org

V roku 1947 Pius XII. v encyklike Mediator Dei naliehal na obnovu účasti veriacich na liturgii a uznal, že liturgické hnutie bolo silným vanutím Ducha Svätého v cirkvi. Zriadil Komisiu pre všeobecnú reformu liturgie, ktorá sa v rokoch 1948 až 1960 zaoberala projektom všeobecnej reformy, ktorému sa podarilo niekoľko málo významných inovácií: obnova Veľkonočnej vigílie v noci medzi Bielou sobotou a Veľkonočnou nedeľou (1951) a reforma celého Veľkého týždňa (1955).

V roku 1958 Kongregácia pre obrady inštrukciou vyzvala k aktívnej účasti ľudu. Ľudia napokon mohli odpovedať, hoci ešte vždy v latinčine: „Amen“, „Deo gratias“, „Et cum spiritu tuo“, zatiaľ čo dovtedy odpovedal len miništrant.

Komisia Pia XII. ukončila svoju prácu vydaním Nového kódexu rubrík v roku 1960, teda v čase, keď už bol zvolaný Druhý vatikánsky koncil.

Obnova cirkvi je úzko spätá s liturgiou

Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu už vo svojich návrhoch pred začatím rokovaní požadovali reformu liturgie, a to nielen pokiaľ ide o liturgické knihy a obrad svätej omše, ale aj o jazyk, ktorý by mal byť zrozumiteľný ľuďom a prispôsobený rôznym kultúram. Perspektíva bola teda omnoho širšia ako obyčajná reforma liturgických obradov a kníh.

Presne štyristo rokov po skončení Tridentského koncilu – 4. decembra 1963 – pápež Pavol VI. schválil prvý dokument Druhého vatikánskeho koncilu, konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium (SC). V homílii toho nezabudnuteľného dňa vyhlásil: „Rešpektovali sme hierarchiu hodnôt: Bohu prvé miesto, modlitba ako naša hlavná starosť. Prišiel čas, aby kresťanský ľud spolu s Nami vo viere a modlitbe rozviazal svoj nemý jazyk a aby spieval chvály Pánovi.“

Konštitúcia Sacrosanctum concilium v úvodnom článku zhŕňa usmernenia, ktoré dal v známom prejave Gaudet Mater Ecclesia pápež Ján XXIII. Koncil mal podľa neho štyri ciele: rozvoj kresťanského života, prispôsobenie cirkevných inštitúcií našej dobe, jednota všetkých veriacich v Krista, teda ekumenizmus a povolanie všetkých do lona cirkvi, teda misie.

Ako najvýznamnejšie zmeny veriaci vnímali zmenu liturgického jazyka, postavenie celebranta pri svätej omši, úpravu štýlu používaných liturgických rúch, ale aj zapojenie veriacich do slávenia prostredníctvom liturgických služieb. Zdieľať

Na dosiahnutie týchto štyroch cieľov si koncil „pokladá za povinnosť osobitným spôsobom sa postarať aj o obnovu a rozvoj liturgie“ (SC 1). Inými slovami, pre koncil boli obnova cirkvi, ekumenizmus a misijná činnosť úzko navzájom spojené a záviseli od spôsobu, akým cirkev slávi a žije liturgiu.

V úvodných článkoch (SC 5 – 13) konštitúcia predkladá teologickú reflexiu o posvätnej liturgii. Začína sa možno trochu prekvapivo nie definovaním rítov, úkonov a obradov, ale namiesto toho hovorí o ekonómii vteleného Slova, o ekonómii spásy. (porov. SC 5)

Konštitúcia nehovorí o tom, ako sa liturgia slávi (súbor úkonov), ale čo sa vlastne v liturgii slávi: v liturgii sa ohlasuje a slávi Kristovo veľkonočné tajomstvo, aby z neho veriaci žili a svedčili o ňom vo svete. Liturgia je vlastne aktualizáciou tohto Kristovho tajomstva, ktoré my nielen zvestujeme, ale ho aj uskutočňujeme obetou a sviatosťami. Liturgia uskutočňuje dielo nášho vykúpenia (porov. SC 6).

Čo je to liturgia

Konštitúcia sa ďalej snaží definovať posvätnú liturgiu: „Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. V nej sa vnímateľnými znakmi naznačuje a spôsobom vlastným každému z nich uskutočňuje posväcovanie človeka a tajomné telo Ježiša Krista, čiže Hlava a jej údy, vykonáva dokonalý verejný kult“ (SC 7).

Cirkev je teda pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného „Liturga“, lebo má účasť na jeho kňazstve. Liturgia je vykonávanie tohto Kristovho kňazského úradu. V nej sa vnímateľnými znakmi uskutočňujú nadprirodzené skutočnosti – aktualizuje sa vykupiteľské dielo. Liturgia má zároveň dva ciele, ktorými sú oslava Boha a posväcovanie ľudí.

Konštitúcia v tom istom bode hovorí, že práve v liturgii sa s maximálnou účinnosťou dosahuje oslava Boha a posväcovanie človeka, pričom sa nevylučuje, že sa to môže dosiahnuť aj inými prostriedkami. V liturgii sa to však deje s maximálnou účinnosťou (porov. SC 7).

Aby sme však neupadli do akéhosi panliturgizmu, konštitúcia zároveň zdôrazňuje: „Posvätná liturgia nepokrýva celú činnosť cirkvi. Veď prv, než by sa ľudia mohli priblížiť k liturgii, musia byť povolaní na vieru a na obrátenie“ (SC 9).

To sú veľmi dôležité slová vzhľadom na správne miesto liturgie v živote cirkvi. Na jednej strane tieto slová hovoria, že nemôžeme len „liturgovať“. Musíme aj evanjelizovať a katechizovať. Ale tieto slová zároveň aj upozorňujú na to, že viera a obrátenie majú predchádzať liturgiu. Liturgia je pre veriacich. Ona sama nemá slúžiť v prvom rade ako prostriedok na evanjelizáciu.

Slávenie predkoncilovej liturgie. Zdroj: Wikipedia

Práve zlé chápanie tejto skutočnosti alebo jej nedocenenie zapríčiňuje rôzne úlety a výstrelky pri slávení liturgie. Niekedy sa snažíme liturgiou zaujať neveriacich, nepraktizujúcich. Chceme ju urobiť príťažlivejšou. Ale evanjelizácia nie je prvoradým cieľom liturgie a liturgia by sa jej nemala podriaďovať. Musí prísť skôr a privádzať k sláveniu liturgie.

Samozrejme, liturgia obsahuje aj akýsi evanjelizačný moment alebo akési vzdelávanie vo viere, ale len ako prehĺbenie pre tých, ktorí už sú veriaci.

Slávenie liturgie má aj svoje dôsledky. Konštitúcia žiada, aby sa na ňom veriaci zúčastňovali vedome, aktívne a s úžitkom (porov. SC 11). Tento úžitok spočíva v tom, že prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi. (porov. SC 10, KKC 1073)

Následkom liturgického slávenia má byť zjednocovanie v láske, k čomu nás pobáda sama liturgia. To je nevyhnutný dôsledok slávenia a možno aj dôkaz toho, či je skutočne slávená s úžitkom.

Konštitúcia zdôrazňuje miesto liturgie v živote cirkvi: „Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (SC 10).

V závere tejto časti konštitúcia uvádza aj podstatný princíp celej liturgickej reformy:

„Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie. Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Preto sa duchovní pastieri v celej svojej pastoračnej činnosti majú o ňu usilovať náležitou výchovou“ (SC 14).

Kľúčom celej liturgickej reformy je teda aktívna účasť, ktorá bola akýmsi mottom celého liturgického hnutia 20. storočia.

Pokyny k reforme omšového poriadku

Konštitúcia o posvätnej liturgii sa v ďalších článkoch (spolu ich má 130) venuje konkrétnym úpravám v rozličných oblastiach liturgie. Nachádzame v nej základné pokyny pre reformu obradu slávenia svätej omše, slávenia sviatostí, pre úpravu liturgického kalendára a liturgického roku, pre liturgiu hodín a pre liturgický spev a umenie.

Nie je možné v krátkom príspevku predstaviť všetko. Najviac vnímaná bola liturgická reforma v otázke slávenia svätej omše.

Koncil si želal niekoľko zmien, ktoré sú zhrnuté v článku 50:

„Omšový poriadok sa má upraviť tak, aby jasnejšie vynikol vlastný význam jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a aby sa uľahčila nábožná a aktívna účasť veriacich. Preto sa majú obrady zjednodušiť, ale ich podstatu treba verne zachovať; má sa vynechať, čo sa v priebehu času zdvojilo alebo neúčelne pridalo; naproti tomu niektoré prvky, ktoré časom neprávom zanikli, majú sa obnoviť podľa prvotného vzoru svätých otcov, ak by sa to pokladalo za vhodné alebo potrebné“ (SC 50).

Samotná konštitúcia hovorí následne o niekoľkých konkrétnych úpravách – bohatší stôl Božieho slova (SC 51), homília ako súčasť liturgie (SC 52), obnovenie modlitby veriacich (SC 53), latinčina a národný jazyk (SC 54), prijímanie pod obidvoma spôsobmi (SC 55), koncelebrácia (SC 57).

O všetkých týchto úpravách prebiehali na koncile veľmi dlhé a vážne diskusie, v ktorých sa zhodnotilo, že zavedenie týchto úprav bude veľmi užitočné pre nábožnú a aktívnu účasť veriacich, ktorá je akýmsi kľúčom reformy.

Otázka latinčiny v liturgii

Úpravy, ktoré si želal koncil (SC 51 – 57), sú pre nás dnes pri slávení svätej omše samozrejmosťou. Zväčša pri nich vládla aj zhoda medzi koncilovými otcami. Najzaujímavejšia diskusia prebehla pri otázke liturgického jazyka. Koncil rokoval o otázke, či je možné okrem latinského jazyka používať v rímskom obrade aj moderné jazyky.

Názory na túto otázku boli veľmi pestré.

Prvý rečník, ktorému bolo dané slovo, bol milánsky arcibiskup kardinál Giovanni Battista Montini (neskorší pápež Pavol VI.). Žiadal, aby koncil rozvážne, ale bez váhania odstránil jazykovú prekážku, ktorá veriacich obmedzuje v účasti na liturgii. Svoju žiadosť zdôvodnil aj výrokom sv. Pavla, že ten, kto sa modlí, má aj rozumieť tomu, čo hovorí (porov. 1 Kor 14). Uviedol i slová sv. Augustína: „Je lepšie, keď nás karhajú učitelia rečníctva, než aby nám ľudia nerozumeli“ (Výklad žalmu 138, 20).

Na takéto návrhy reagovali zástancovia latinského jazyka v liturgii. Newyorský arcibiskup kardinál Spellman v príhovore kritizoval tých, ktorí si želali veľkolepú obnovu liturgie zavádzaním veľkých novôt, pričom neberú do úvahy dobro veriacich. Obával sa zmätenia bežných veriacich, ktoré by zmeny mohli spôsobiť. Veriaci sa podľa neho často pohoršujú, keď vidia, ako cirkev po storočia nemenná naraz začne meniť liturgické obrady.

Žiadal, aby sa latinčina zachovala ako všeobecný spoločný liturgický jazyk, ktorý je nemenný, nie je ľudový a po stáročia dodával cirkvi jednotu. Kto latinčine nerozumie, môže sledovať preklad textov v dvojjazyčnom misáliku, čo k účasti na omši postačuje.

Rovnako latinčinu obhajoval i arcibiskup z Los Angeles kardinál James McIntyre, ktorý chválil latinčinu ako všeobecný jazyk s presnou matematickou štruktúrou, ako jazyk vzdelancov, ako základ nemennosti článkov viery. Kto by sa odvažoval nahradzovať tento posvätný jazyk iným, ohrozoval by samotné články viery. Upozornil, že v Spojených štátoch amerických používajú ľudový jazyk v liturgii len protestanti.

K ďalším zástancom latinčiny patrili aj preláti Rímskej kúrie, napríklad Enrico Dante, sekretár Kongregácie obradov, či kardinál Alfréd Ottaviani, sekretár vtedy najvyššie postavenej Kongregácie svätého ofícia.

Kardinál Eugen Tisserant. Zdroj: Wikipedia

Veľa koncilových otcov však žiadalo väčšie používanie národných jazykov v liturgii, hlavne v záujme duchovného dobra duší.

Za zmienku stojí príspevok kardinála Eugena Tisseranta, dlhoročného prefekta Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi. Ako jeden z kardinálov biskupov mal pastoračne na starosti diecézu Porto – Santa Rufina, ktorej titul mu bol ako kardinálovi pridelený. Práve na území tejto diecézy stojí aj Pápežský slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda a kardinál Tisserant bol zároveň jeho patrónom.

Preto veľmi dobre poznal dielo svätých Cyrila a Metoda, na ktoré sa vo svojom koncilovom príspevku odvolal. Upozornil na ich preklad Svätého písma do staroslovienčiny, na preklad rímskej liturgie a na jeho schválenie rímskym pápežom. Tým chcel uviesť na pravú mieru názor niektorých biskupov, že rímska liturgia nikdy nebola preložená do iných jazykov. Na túto jeho poznámku sa následne odvolávali vo svojich príspevkoch mnohí ďalší konciloví otcovia.

Kardinál Tisserant upozornil aj na ďalšie povolenia ľudových jazykov v histórii: chorvátsky rituál schválený Urbanom VIII. v roku 1640, vyššie spomínaný hlaholský misál a jeho nové vydanie v roku 1927, slovinský misál v roku 1932, a upozornil aj na preklad Rímskeho misála do čínštiny v roku 1615.

Prínosom jeho príspevku bolo preukázanie faktu, že už v minulosti jestvovala prax používať národný jazyk pri slávení Eucharistie, ktorá preukázateľne trvá dodnes (v podobe hlaholského misála schváleného pre Chorvátsko a Slovinsko).

Najzaujímavejšia diskusia prebehla pri otázke liturgického jazyka. Koncil rokoval o otázke, či je možné okrem latinského jazyka používať v rímskom obrade aj moderné jazyky. Zdieľať

Tábor zástancov národných jazykov sa neobmedzil len na vyvrátenie námietok obhajcov latinčiny, ale snažil sa ponúknuť aj hlbšie dôvody v prospech zmeny. Mohučský biskup Hermann Volk upozornil, že dnešný človek žije v prostredí, ktoré už dávno nie je kresťanské. Poznáva vieru predovšetkým skrze bohoslužbu. Je teda treba, aby sa mu stala zrozumiteľnejšou. Čím účinnejšia bude jeho účasť na liturgii, tým väčší úžitok z nej získa pre duchovný život. Sviatostné znamenia (a to nielen gestá, ale i slová) nemajú slúžiť na zakrývanie, ale na odhaľovanie Božieho tajomstva.

Odklon od latinčiny obhajovali aj biskupi v misijných krajinách, ktorí upozorňovali, že latinčina im sťažuje evanjelizáciu. Jednak je veľmi cudzia tamojším ľuďom, ale často je vnímaná ako súčasť európskeho kolonializmu. K tomu sa pripojili biskupi Japonska, Vietnamu, Taiwanu, Číny či Indie.

Ale aj biskupi z európskych krajín, kde nastával úpadok viery, žiadali možnosť používať ľudový jazyk. Parížsky kardinál Feltin sa sťažoval, že vinou latinčiny už v jeho diecéze nechodia mnohí katolíci na svätú omšu. Nezrozumiteľná liturgia pripadá mladým ľuďom ako mágia.

Koncil napokon dovolil, aby sa hlavne v častiach, ktoré prináležia ľudu (čítania, odpovede a pod.) používal aj ľudový jazyk. Po skončení koncilu sa toto povolenie považovalo celosvetovo za natoľko pastoračne prospešné, že po konzultáciách pápež Pavol VI. pri vydaní obnoveného misála v roku 1970 do jeho smerníc uviedol možnosť sláviť celú svätú omšu v národnom jazyku.

Odmietanie reformy – mimoriadna forma

Koncilová konštitúcia o posvätnej liturgii bola prijatá koncilovými otcami takmer jednohlasne. No krátko po skončení koncilu predsa len zazneli i kritické hlasy na realizovanú liturgickú reformu.

Jedným z dôvodov mohla byť veľmi všeobecne vyjadrená požiadavka koncilu vzhľadom na reformu svätej omše: „Omšový poriadok sa má upraviť tak, aby jasnejšie vynikol vlastný význam jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a aby sa uľahčila nábožná a aktívna účasť veriacich“ (SC 50).

Uľahčenie nábožnej a aktívnej účasti veriacich si mohli konciloví otcovia predstavovať veľmi protichodným spôsobom. Musíme však zdôrazniť, že nový obrad slávenia omše sa pripravoval veľmi zodpovedne, bolo pripravených mnoho návrhov, na prípravu osobne dozeral pápež Pavol VI. a niekoľkokrát prebehla konzultácia s biskupmi vo svete, ktorí mali možnosť predkladať pripomienky. Upravené slávenie svätej omše bolo prijaté prakticky s celosvetovým konsenzom.

Niekedy sa snažíme liturgiou zaujať neveriacich, nepraktizujúcich. Chceme ju urobiť príťažlivejšou. Ale evanjelizácia nie je prvoradým cieľom liturgie a liturgia by sa jej nemala podriaďovať. Zdieľať

V roku 2007 pápež Benedikt XVI. vo väčšej miere umožnil používanie misála z roku 1962, spred koncilovej reformy. Vieme, že tento krok vyvolal veľké rozbroje i vášne. V nadväznosti na to, čo žiadal koncil, však treba povedať, že misál z roku 1962 nespĺňa koncilové požiadavky. Neobsahuje veci vyslovene chcené koncilom – koncelebrácia, prijímanie pod obidvoma spôsobmi, modlitba veriacich, rozšírenie biblických čítaní.

Možno aj z tohto dôvodu Benedikt XVI. umožnil pri používaní misála z roku 1962 použiť zreformovaný lekcionár, pridať do slávenia omše modlitby veriacich a podobne. Neskôr sa zistilo, že v liturgickom kalendári nastali po koncile zmeny, s ktorými misál z roku 1962 nekorešpondoval. Chýbali liturgické texty na niektoré slávenia. Následne boli do predkoncilového misála pridané aj nové prefácie. Až to vytváralo dojem, že sa nanovo reformuje misál z roku 1962 paralelne ku koncilovej reforme.

Dokonca existoval názor, že týmito krokmi vzniká akoby nový plnohodnotný rítus, ktorý sa snažil preskočiť reformu Pavla VI.

Napokon pápež František v roku 2021 toto smerovanie zastavil a slávenie podľa misála z roku 1962 sa stalo opäť len veľmi výnimočným.

Na záver

Z analýzy koncilovej konštitúcie o posvätnej liturgii vyplýva, že koncil sa nezameriaval prioritne na vonkajšiu formu, na detaily gest a úkonov. Učí nás zameriavať sa v liturgii nie na to, „ako“ sa slávi, ale „čo“ sa slávi.

Aj v súčasnej forme slávenia omše predsa opakujeme stále rovnaké Kristove gestá – vzal, vzdával vďaky, lámal a dával. Koncil si želal, aby sa veriaci zúčastňovali na liturgických sláveniach s duchovným úžitkom. Či to tak bude, závisí vo veľkej miere od nás samých.