V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.

Začnem osobnejšie. Za posledné roky som niekoľkokrát v katolíckych kruhoch na Slovensku počul prednášku o Svätom písme, ktorej obsah ma vykoľajil.

Okrem „štandardných“ tvrdení, že Boh naozaj stvoril zem a všetky stvorenia za šesť dní, lebo tak to uvádza prvá kapitola Genezis a Biblia má predsa vo všetkom pravdu, som sa napríklad dozvedel, že Jeruzalemský chrám stavali štyridsaťšesť rokov (Jn 2,20), lebo ľudská bunka má štyridsaťšesť chromozómov a v Písme predsa všetko súvisí so životom.

Treba preto hneď v úvode povedať, že oficiálne učenie Katolíckej cirkvi nepodporuje takýto fundamentalistický výklad Písma, ba priam pred ním varuje.

Nasledujúce riadky stručne predstavujú jeden z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a náuku cirkvi o Písme, ktorú obsahuje. Je určite na škodu, že s týmto dokumentom často nie sú oboznámení práve tí, ktorí by mali byť.

História dokumentu

Dvadsiateho deviateho októbra 1965, počas ôsmeho verejného zasadnutia a štvrtej (poslednej) fázy Druhého vatikánskeho koncilu, konciloví otcovia drvivou väčšinou odhlasovali definitívnu verziu konštitúcie o Božom zjavení Dei Verbum (DV/Božie slovo), ktorú následne pápež Pavol VI. promulgoval 18. novembra.

Žiaden iný koncilový dokument nemal takú kontroverznú históriu a ťažký zrod ako práve táto konštitúcia, o ktorej sa vášnivo diskutovalo počas celého štvorročného priebehu koncilu, ba aj skôr. Jej prvá verzia bola pripravená v roku 1961 pod názvom Constitutio de Fontibus Revelationis a prešla nie menej ako siedmimi revíziami, kým bola konečne schválená.

V istom zmysle sa dá povedať, že história koncilu je vlastne históriou tejto konštitúcie alebo že história koncilu je bytostne spätá s genézou Dei Verbum.

Dokument, ktorý sa zaoberá chápaním Písma v cirkvi, mnohí považujú za teologický vrchol koncilu. Dôvodom zdĺhavého zrodu bola najmä diskusia o troch neľahkých témach – vzťahu Písma a Tradície, o neomylnosti Biblie a o historickej pravde evanjelií.

Ideový boj sa odohrával medzi dvoma krídlami v cirkvi: konzervatívnejším a progresívnejším.

Konzervatívna skupina, reprezentovaná kardinálom Alfredom Ottavianim, chcela jasné vymedzenie katolíckej náuky v zmysle potvrdenia úplnej neomylnosti Biblie, stopercentnej historicity evanjelií a istej kontroly prístupu katolíkov k Písmu, ako aj hraníc pre výskum katolíckych exegétov. Zástancovia týchto pohľadov sa báli modifikácie v tradičnom cirkevnom ponímaní Písma a progres v biblických vedách možno vnímali ako hrozbu modernizmu.

Progresívnejšia skupina, reprezentovaná kardinálom Augustínom Beom, vnímala potrebu rešpektovať pokrok v biblických štúdiách a prehodnotiť postoj cirkvi k uvedeným témam.

Ako ukážku napätia medzi koncilovými otcami vo veci tohto dokumentu možno spomenúť jeho začiatky.

Na Turíce 1960 oznámil pápež Ján XXIII. začiatok prípravnej fázy koncilu a zriadil desať prípravných komisií, z ktorých najdôležitejšia bola teologická komisia, vedená kardinálom Ottavianim. Úlohou týchto komisií bolo pripraviť prvé drafty koncilových dokumentov.

Francúzsky dominikán Yves Congar vo svojom denníku koncilu zaznamenal svoje rozčarovanie, že tieto komisie boli vedené prefektmi Rímskej kúrie. Sekretár teologickej komisie, holandský profesor Sebastian Tromp, požiadal talianskeho biblistu Salvatora Garofala, aby pripravil náčrt dokumentu o zdrojoch zjavenia.

História koncilu je vlastne históriou konštitúcie Dei Verbum. Dokument, ktorý sa zaoberá chápaním Písma v cirkvi, mnohí považujú za teologický vrchol koncilu. Zdieľať

Po práci, ktorá trvala zhruba rok, sa zrodil dokument, ktorý jednoducho opakoval doterajšie učenie (napr. o historicite evanjelií) bez toho, aby reflektoval napredujúce debaty o Tradícii a Písme, a ako taký bol poslaný centrálnej prípravnej komisii. Takmer bez zmien bol tento náčrt poslaný koncilovým otcom niekoľko týždňov pred začatím koncilu.

To sa stretlo s obrovským zdesením medzi teológmi na koncile, ktorí sa báli, že nekritické zopakovanie zastaraných pozícií zavrie dvere napredujúcemu teologickému bádaniu, najmä v biblistike a ekumenickom hnutí.

Medzi inými, aj mladý nemecký teológ Joseph Ratzinger, poradca nemeckého kardinála Fringsa, sa snažil presvedčiť nemeckých biskupov prítomných na koncile, že náčrty poslané Rímskou kúriou musia byť revidované.

Okrem oficiálneho náčrtu však Sekretariát pre jednotu kresťanov pod vedením kardinála Beu pracoval na alternatívnom náčrte. Keď sa 14. novembra 1962 začalo rokovať o náčrte pripravenom pod vedením kardinála Ottavianiho, začal tvrdým odsúdením alternatívnych náčrtov. Mnoho z koncilových otcov však vyjadrilo svoju nespokojnosť práve s tým jeho náčrtom.

Následne zakročil pápež, ktorý oznámil zriadenie zmiešanej „komisie“, vedenej Ottavianim a Beom, ktorá mala pokračovať v prácach na dokumente. Na svojom prvom stretnutí 25. novembra 1962 zmiešaná komisia zmenila názov dokumentu z De Fontibus Revelationis na De Divina Revelatione a zriadila subkomisie, ktoré dostali za úlohu revidovať existujúce kapitoly.

Jeden z dôležitých krokov, ktoré zmiešaná komisia urobila, bola eliminácia snahy konzervatívneho krídla formulovať v dokumente nadradenosť Tradície nad Písmom.

Po smrti Jána XXIII. v júni 1963, novozvolený pápež Pavol VI. oznámil pokračovanie koncilu, ako aj prác na dokumente o Zjavení.

Približne takto vyzerala časť histórie Dei Verbum. Nechcel som tu predstaviť celú históriu vo všetkých detailoch, len ukázať, že koncilové dokumenty sa nerodili ľahko, ale ich súčasnej forme často predchádzali ideové zápasy medzi koncilovými otcami.

Ako vyplýva z finálneho textu dokumentu, cirkev preformulovala predošlé učenie o Biblii vo viacerých dôležitých bodoch. Konštitúcia sa skladá z krátkeho úvodu a zo šiestich kapitol, z ktorých štyri sa výslovne zaoberajú otázkou Písma.

Zámerom nasledujúcich riadkov je podčiarknuť a vysvetliť niektoré zaujímavé body Dei Verbum, o ktorých by aj katolíci bez teologického vzdelania mali vedieť.

Kto a prečo sa zjavuje?

Koncil v prvom rade učí, že Boh sa vo svojej dobrote a múdrosti rozhodol zjaviť seba samého a prihovoriť sa k ľuďom ako k svojim priateľom, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou (čl. 2).

Boh sa zjavil prostredníctvom slov a činov, no najmä skrze svojho Syna, ktorý je plnosťou Zjavenia. Takéto formulácie ukazujú, že pod Zjavením cirkev nemá na mysli odhalenie súboru mysterióznych nadprirodzených právd, ktoré človek musí bezvýhradne prijať, ako to bolo v dominantnom chápaní Zjavenia pred koncilom, ba dokonca aj v prvej verzii dokumentu.

Zjavenie je Božie odhalenie seba samého. Dokument zastáva personalistický model Zjavenia – je výslovne osobnou záležitosťou, doslova stretnutím medzi Bohom a človekom. Veta o prihováraní sa k ľuďom ako k priateľom (čl. 2) je inšpirovaná Ježišovým výrokom z Jánovho evanjelia (15,5) a pekne ukazuje, že Boh berie ľudí ako partnerov v dialógu, ktorý vychádza od neho preto, aby ľudia mali spoločenstvo s ním.

Zdroj: Wikipedia

Dei Verbum ďalej hovorí o odovzdávaní Božieho zjavenia, pod ktorým sa rozumie fakt, že Boh sa nielen chcel ľuďom zjaviť, ale aj zaistiť, aby sa toto zjavenie neporušene odovzdávalo nasledujúcim generáciám. Túto dynamiku vystihuje slovo „Tradícia“.

Jej počiatok treba umiestniť do života apoštolov s Ježišom a v ich priamom počúvaní a videní toho, čo on učil a konal, ako aj v Ježišovom príkaze, aby to, čo apoštoli zažili a počuli, odovzdali ďalej ako zdroj spasiteľnej pravdy.

K vzniku Tradície však podstatne prispeli aj ľudia, ktorých koncil nazýva „apoštolskí mužovia“ (čl. 7), a ktorí z vnuknutia Ducha zaznamenali posolstvo spásy písomne.

V tejto formulácii sa koncil odchyľuje od tridentskej formulácie „Spiritu Sancto dictante“ (pod diktovaním Ducha Svätého) k fráze „Spiritu Sancto suggerente“ (z vnuknutia Ducha Svätého), čím sa podstatne vzďaľuje od mechanistického chápania vzniku Písma na spôsob diktátu Ducha Svätého svätopiscom.

V rámci definovania vzťahu medzi Tradíciou a Písmom koncil hovorí, že „obe vyvierajú z toho istého božského prameňa“ (čl. 9), kde Písmo je Božie slovo napísané z vnuknutia Ducha Svätého a Tradícia je Božie slovo, ktoré sa cez apoštolov a ich nástupcov verne odovzdáva, zachováva, vysvetľuje a šíri.

Inak povedané, Tradícia je čoraz hlbšie Duchom Svätým sprostredkované porozumenie a vysvetlenie Božieho zjavenia. Dôležité je všimnúť si, že finálna podoba dokumentu používa formuláciu „cirkev nečerpá istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma“ (čl. 9), čím ukazuje, že cirkev sa neopiera len o Písmo.

Dokument sa vyhýba reči o dvoch zdrojoch zjavenia a nehovorí o nadradenosti Písma nad Tradíciu alebo naopak. Snahou konzervatívnejšieho krídla koncilových otcov bolo zadefinovať Tradíciu ako širšiu kategóriu oproti Svätému písmu a pretlačiť do dokumentu aj jej nadradenosť, a to v snahe vyhraniť sa proti protestantskému princípu sola Scriptura. K tomu však nedošlo.

Inšpirácia a pravda 

Dokument sa ďalej venuje inšpirácii, pravde a výkladu Písma a táto časť určite predstavuje jeden z teologických vrcholov koncilu a možno aj najdôležitejšie vyhlásenie cirkvi o vzniku Písma a jeho autorstve.

Koncil v prvom rade učí, že to, čo je vyjadrené a zachované v Písme, bolo napísané z vnuknutia Ducha Svätého, čo znamená, že autorom biblických kníh je Boh (čl. 11). Ten však nenapísal Písmo záhadným ezoterickým spôsobom v ďalekých nebesiach v predhistorických časoch a potom ho ako zásielku z iného sveta nespustil v košíku na zem, ale na jeho napísanie si vyvolil ľudí – svätopiscov –, ktorí ako deti svojej doby, kultúry a jazyka použili svoje schopnosti a dostupné výrazové prostriedky na napísanie toho, čo Boh sám chcel, pričom on sám pôsobil v nich a skrze nich. Tento proces sa nazýva inšpirácia.

Koncil sa uspokojuje s dosť všeobecnou definíciou a nepúšťa sa do psychologizujúcich vysvetlení samotného priebehu inšpirácie. Tá zostáva tajomstvom. Dôležité bolo stanoviť Božie autorstvo Písma, ktoré funguje prostredníctvom ľudského autorstva.

Je vhodné podotknúť, že dokument o autoroch Biblie hovorí ako o skutočných autoroch, čo je obrovský posun oproti tendencii dominantnej ešte pred koncilom, ako aj v prvých verziách dokumentu, a teda vnímať svätopiscov iba ako pasívne nástroje, ktoré poslušne zapisujú slová diktované Duchom Svätým.

Mnohé texty Svätého písma, napr. opisy vojen alebo násilia, sa nedajú správne pochopiť len tak na prvé prečítanie, ale potrebujú byť hermeneuticky správne vysvetlené, a to sa dá len na základe presnej historickokritickej analýzy. Zdieľať

Inšpiráciu si okrem iného môžeme predstaviť ako Duchom Svätým preniknuté premýšľanie, plánovanie, písanie, revidovanie a editovanie toho, čo chcel svätopisec napísať. Použitie prameňov, ústnych tradícií, ich triedenie a usporadúvanie podľa literárnych zákonitostí doby takisto spadá do procesu inšpirácie.

Prisúdenie skutočného autorstva Biblie svätopiscom má ďalekosiahle metodologické dôsledky na interpretáciu Písma. Ak chce vykladač Písma správne pochopiť, čo chcel Boh prostredníctvom človeka povedať, musí pozorne skúmať úmysel svätopisca a dôsledne analyzovať faktory ako literárny druh a forma, spôsob vyjadrovania, obrazný jazyk a gramatickú stavbu, ktoré boli bežné v danej dobe a ktoré svätopisec použil.

Ináč povedané, koncil tu zastáva potrebu vážneho rešpektu historického a literárneho kontextu vzniku daného spisu. Písmo síce čítame ako moderní ľudia, ale pre jeho zodpovednú interpretáciu sa musíme ponoriť do seriózneho štúdia vtedajšieho jazykového a kultúrneho prostredia. Dokument uznáva potrebu historicko- a literárnokritickej analýzy Písma.

Keďže Písmo je staroveký dokument napísaný ľuďmi v teraz už mŕtvych jazykoch, musí sa skúmať historickokritickou metodológiou, ktorou sa pristupuje k iným starovekým spisom. Mnohé texty, napr. opisy vojen alebo násilia, sa nedajú správne pochopiť len tak na prvé prečítanie, ale potrebujú byť hermeneuticky správne vysvetlené, a to sa dá len na základe presnej historickokritickej analýzy.

Stanovenie ľudského autorstva Biblie viedlo k novému pohľadu na pálčivú otázku jej neomylnosti. Ešte aj prvá schéma Dei Verbum prezrádzala snahu konzervatívnejších koncilových otcov pokračovať v tvrdení o absolútnej neomylnosti Biblie. Podľa tohto pohľadu má Biblia pravdu úplne vo všetkých veciach, tak náboženských, ako aj profánnych, a nie sú v nej ani omyly, ani nepresnosti, ani protirečenia – je predsa inšpirovaná Bohom.

Predovšetkým vďaka obrovskému pokroku v archeológii a biblických vedách si druhá skupina koncilových otcov uvedomovala neobhájiteľnosť tvrdenia, že Biblia má vo všetkom pravdu a nie sú v nej žiadne omyly, napríklad čo sa týka biológie, psychológie, histórie, topografie, chronológie atď. To viedlo k novej formulácii pravdy Biblie, ktorá znie, že „knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú na našu spásu“ (čl. 11).

Zdroj: TASR/AP

Môžeme si všimnúť, že konštitúcia nepoužíva slovo „neomylnosť“ a už vôbec nie v absolútnom zmysle, ale hovorí o spoľahlivom učení Biblie o spáse človeka. Tento variant nepriamo pripúšťa, že v Písme sa môžu nachádzať nepresnosti, ba aj protirečenia, čo do vedeckej exaktnosti v modernom slova zmysle, pretože Biblia je vo svojom jazyku a predstavách o svete a človeku časovo podmienená, ale nie vo veci Božej ponuky spásy.

Biblia bez omylu učí pravdu o spáse človeka. Tvrdiť, že v Biblii nie sú žiadne omyly alebo protirečenia a všetko sa musí brať doslovne tak, ako je to napísané, je prejavom hrubého biblického fundamentalizmu a kresťanského fanatizmu.

Dobrým príkladom na pochopenie neomylnosti Biblie je správa o stvorení sveta a človeka v Gn 1,1–2,3. Text sa nedá brať doslovne v zmysle Božieho stvorenia sveta za šesť dní. Pravda tu spočíva v predstavení Boha ako toho, kto je zodpovedný za existenciu sveta.

Biblia nebola napísaná ako všeobsahujúci nadčasový manuál, ktorý pohotovo a spoľahlivo odpovie na akúkoľvek otázku medzi nebom a zemou a vo všetkých detailoch presne korešponduje s tým, čo sa vie o svete a človeku teraz ako výsledok dlhodobého vedeckého pokroku. Biblia je náboženský dokument o vzťahu človeka s Bohom a v týchto intenciách chápanom zmysle človečenstva.

Historicita evanjelií

Dei Verbum sa venuje aj Starému a Novému zákonu. Koncil hovorí o trvácej hodnote Starého zákona (čl. 14), pretože v ňom sa nachádza vznešené učenie o Bohu a jeho konaní s človekom, napriek tomu, že obsahuje nedokonalé a prechodné veci. Okrem toho je Starý zákon bohatým zdrojom modlitieb – najmä žalmov –, ktoré sa modlia aj kresťania.

Dei Verbum sa na Starý zákon pozerá ako na naznačenie, pomocou rôznych predobrazov, príchodu Krista. V tomto zmysle nachádza Starý zákon svoje naplnenie v Novom zákone.

V rámci učenia o Novom zákone koncil prikladá mimoriadnu hodnotu evanjeliám, ktoré označuje ako hlavné svedectvo o živote a učení Ježiša Krista. Tu je vhodné poznamenať, že v čase koncilu vznikol aj krátky, no významný dokument Pápežskej biblickej komisie s názvom Sancta Mater Ecclesia (1964) o historickej hodnote evanjelií.

Vplyv tohto diela jasne vidieť v Dei Verbum, ktoré prebralo učenie o vzniku evanjelií. Može to znieť priam neuveriteľne, keď v DV 19 čítame, že evanjelisti napísali štyri evanjeliá tak, že z mnohých vecí, ktoré boli ústne alebo aj písomne zaznačené, niečo vybrali, niečo stručne zhrnuli alebo vysvetlili vzhľadom na situáciu adresátov, ktorým písali. Vždy to však robili tak, aby o Ježišovi podali pravdivé a úprimné údaje.

Z tohto učenia vyplýva, že evanjeliá nepodávajú odpoveď na otázku „Ako to presne bolo?“, ktorá niekedy zaznieva z úst našich študentov na prednáškach. Evanjeliá obsahujú dôležité historické spomienky na Ježiša, ktoré sú však prefiltrované periódou zhruba štyridsať rokov od Ježišovej smrti po ich kompozíciu (prvý bol Marek, napísaný okolo roku 70). Nie sú to biografie v modernom slova zmysle. Sú viac ako biografie – sú to dokumenty, ktorých cieľom je ohlasovať Božie konanie v Ježišovi na spásu človeka a posilňovať vieru v Ježiša Krista.

Biblia bez omylu učí pravdu o spáse človeka. Tvrdiť, že v Biblii nie sú žiadne omyly alebo protirečenia a všetko sa musí brať doslovne tak, ako je to napísané, je prejavom hrubého biblického fundamentalizmu a kresťanského fanatizmu. Zdieľať

Záver dokumentu obsahuje nádherné vyjadrenia o dôležitosti Písma pre cirkev. Tu sa medzi iným dočítame, že cirkev si váži Písmo ako samo Pánovo telo a chlieb života prijíma nielen zo stola Pánovho tela, ale aj Pánovho slova. Kresťanská zbožnosť sa má živiť a viesť Písmom.

Odborníkov na biblické vedy dokument povzbudzuje, aby s veľkou horlivosťou pokračovali vo svojej práci. Štúdium Písma je akoby dušou posvätnej teológie.

Dei Verbum sa končí kapitolou, ktorá ukazuje, že jeho zámerom je jednak podať moderné učenie cirkvi o Biblii, ktoré by skorigovalo niekedy až fanatické predstavy o nej, a predovšetkým podporiť návrat Biblie do centra osobného a komunitného kresťanského života.

Dei Verbum a iné dokumenty

Dei Verbum je mimoriadne aktuálny dokument cirkvi 20. storočia. Prináša prelomový bod v katolíckom pohľade na Bibliu a jej používanie. Hoci v predkoncilových časoch sa mnohí biskupi báli napredovania biblických štúdií, iní zastávali názor, že znovuobjavenie Biblie môže priniesť oživenie pre cirkev.

Jasným signálom tohto názoru bola encyklika Pia XII. Divino Afflante Spiritu (1943), ktorá inaugurovala modernú periódu katolíckych biblických štúdií a v podstate dala zelenú katolíckym exegétom pri používaní kritického prístupu k Biblii. Pápež v tejto encyklike okrem iného vyjadril potrebu pripravovať biblické preklady z pôvodných jazykov, a teda nespoliehať sa na latinskú Vulgátu.

Trend, ktorý odštartovalo Dei Verbum, pokračuje v cirkvi ďalej. V roku 1993 vydáva Pápežská biblická komisia dokument Interpretácia Biblie v Cirkvi, ktorý varuje pred nebezpečenstvom biblického fundamentalizmu a poskytuje princípy biblickej interpretácie v Katolíckej cirkvi.

Po synode o Božom slove v roku 2008 vydáva Benedikt XVI. exhortáciu Verbum Domini. A v roku 2014 publikuje Pápežská biblická komisia dokument Inšpirácia a pravda Svätého písma. Pri čítaní tohto dokumentu môže človek zostať až zarazený, pretože sa tu dočíta napríklad o tom, že príbeh knihy Tobiáš je fiktívny alebo že rozdiely medzi Matúšom a Lukášom v opise Ježišovho narodenia a detstva sa nedajú zladiť.

Všetky tieto dokumenty sa opierajú o Dei Verbum a vychádzajú z neho. Ukazujú, že oficiálne učenie cirkvi o Biblii sa v mnohom odlišuje od fundamentalistického prístupu rôznych samozvancov, ktorí naivne a hlavne nezodpovedne vysvetľujú Bibliu ako jednoduchý sebavysvetľujúci spis a tak mätú Boží ľud.

Každý, kto má seriózny záujem o Bibliu, a hlavne ten, kto deklaruje, že učí o Písme v mene cirkvi, by sa mal s týmito dokumentmi dôkladne zoznámiť.