V čase, keď sa objavujú stále silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, sme v spolupráci so skupinou slovenských a českých teológov pôsobiacich doma i v zahraničí pripravili dvadsaťdielny seriál o dejinách, význame a odkaze koncilu.

Koordinátorom projektu je prodekan Teologickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku so sídlom v Košiciach Pavol Hrabovecký.  

Biskup Ján Vojtaššák, príklad vernosti cirkvi v povojnovom Československu, v jednom archívne zachovanom liste z izolácie napísal:

„Človek sa diví, ako je to možné, že teologicky vzdelaní katolícki kňazi, duchovnou a duševnou slepotou strestaní, cez toľké roky, nestačili a nevedeli prísť na povedomie toho, že svet, menovite na zásady satana prisahajúci svet, nemôže priniesť pokoja. Povedzte, kedy diabol dal komu pokoj. Ozbíjal oň svojich vlastných bratov ešte v nebi. Pripravil oň prvý pár ľudí. Len na tróne nepokoja udržuje sa vo svete i dnes.“

Slovom nepokoj sa dá v skratke a zjednodušene vystihnúť situácia, ktorá zavládla v Československu po nástupe moci komunistov a ktorá neskôr mala vážne dôsledky pre našu krajinu v súvislosti s Druhým vatikánskym koncilom.

Spoločenská situácia na Slovensku

Komunisti od začiatku hľadali spôsob, ako zlomiť cirkev. Prišli na riešenie v duchu slov Písma: „Udriem pastiera a stádo oviec sa rozpŕchne“ (Mt 26, 31).

Po akcii P bola zlikvidovaná Gréckokatolícka cirkev a biskupi Pavol Peter Gojdič a Vasiľ Hopko boli 28. apríla 1950 uväznení. V dňoch 2. – 5. júna 1950 boli izolovaní biskupi Ambróz Lazík, Eduard Nécsey a Ján Vojtaššák, v septembri 1950 biskupi Andrej Škrábik a Jozef Čársky, v marci 1951 biskup Róbert Pobožný.

V júli 1950 bol uväznený trnavský pomocný biskup Michal Buzalka, v septembri 1950 spišskí biskupi Ján Vojtaššák a Štefan Barnáš. Ponechaní boli tí biskupi, ktorých režim svojím správaním zastrašil.[1]

Po akcii K – násilnom sústredení rehoľníkov –, ktorá sa uskutočnila v apríli a máji 1950, nasledovala internácia biskupov v ich vlastných rezidenciách. Izolácia s asistenciou štátnych zmocnencov zasiahla postupne všetkých biskupov na území Slovenska.

Prvým internovaným slovenským biskupom v Česku bol rožňavský biskup Róbert Pobožný. Miestom internácie sa stal barokový zámoček, ktorý sa nachádza blízko obce Myštěves pri Novom Bydžove v okrese Hradec Králové.

V internácii už boli pražský arcibiskup Josef Beran a českobudějovický biskup Josef Hlouch, neskôr sa k nim pridal aj brniansky biskup Karel Skoupý. Internovaní biskupi boli úplne izolovaní od vonkajšieho sveta. Nevedeli ani to, kde sú.

Po krátkom čase boli biskupi Pobožný a Skoupý prevezení do internácie v zámočku v Roželove pri Rožmitáli. Pobožný súhlasil s ponukou zložiť sľub vernosti a 20. októbra 1956 bol uvoľnený z internácie. Po zložení sľubu sa vrátil do Rožňavy, sídla svojej diecézy.

Na otvorení koncilu sa nezúčastnilo vyše 250 pozvaných biskupov z východného bloku Európy. Zo Slovenska nemohli prísť Ján Vojtaššák, Róbert Pobožný, Štefan Barnáš a Vasiľ Hopko. Zdieľať

Ďalší dvaja – spišský sídelný biskup Ján Vojtaššák a trnavský svätiaci biskup Michal Buzalka – sa dostali do izolácie v Čechách v roku 1956. Biskupov neskôr odviezli do charitného domova v Děčíne, čo najďalej od Slovenska. Svätú omšu slúžili len súkromne v kaplnke, bez účasti verejnosti.

Nový zásah proti biskupovi Vojtaššákovi sa uskutočnil 11. apríla 1958. Orgány ŠtB mu vykonali dôkladnú domovú prehliadku a potom ho v noci z Děčína eskortovali do Paběníc v okrese Kutná Hora. Tak sa opäť ocitol vo výkone trestu, ktorý absolvoval vo väzniciach v Žiline, Ilave, vo Valdiciach a v Prahe-Pankráci.

Prezident republiky mu 4. októbra 1963 odpustil zvyšok trestu. Dva dni nato biskup Vojtaššák opustil väzenie a prišiel k synovcovi – kňazovi Tomášovi Vojtaššákovi do Oravskej Lesnej. Na druhý deň pobytu ho Štátna bezpečnosť vzala do Bratislavy a určila mu miesto pobytu v charitnom domove v Senohraboch v okrese Praha-východ.

Posledným slovenským biskupom internovaným v Čechách bol gréckokatolícky pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol 12. mája 1964 prepustený z väzby pre vážny zdravotný stav. Krátky čas býval v Košiciach, no štátne orgány mu určili miesto pobytu v charitnom domove v Oseku pri Duchcove v okrese Teplice v severozápadných Čechách.

Tvrdý postup štátnej moci voči slovenským biskupom, vyplývajúci zo snahy podlomiť cirkevný vplyv na Slovensku, mal priamy dosah na ich účasť na koncile.

Účastníci z ČSSR

Na otvorení Druhého vatikánskeho koncilu sa nezúčastnilo vyše 250 pozvaných biskupov z východného bloku Európy. Zo Slovenska nemohli prísť Ján Vojtaššák, Róbert Pobožný, Štefan Barnáš a Vasiľ Hopko. Dlho nebolo jasné, či komunistický režim vôbec niekomu dovolí zúčastniť sa.

Po rôznych diplomatických rokovaniach priletela do Ríma deň pred otvorením koncilu 10. októbra 1962 dvanásťčlenná delegácia z ČSSR. Boli v nej biskupi Eduard Nécsey z Nitry, Ambróz Lazík z Trnavy a František Tomášek, ktorý mohol pôsobiť len ako farár v Moravskej Huzovej.

Podľa časopisu Hlasy z Ríma, ktorý vydával Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda, sa na príprave a otvorení koncilu mohli podieľať slovenskí a českí kňazi žijúci v emigrácii. Do prípravných komisií koncilu boli zapojení dvaja Slováci: jezuita Michal Lacko a salezián Milan Ďurica.

Konciloví otcovia po jednom zo zasadnutí kráčajú Námestím sv. Petra. Zdroj: Wikipedia

Americký biskup Andrew Grutka, ktorého rodičia pochádzali zo Spišskej Starej Vsi, si zvolil za svojich poradcov dvoch slovenských kňazov žijúcich v Ríme: Mons. Jozefa Tomka a Mons. Štefana Náhalku.

Svätá stolica zároveň vymenovala ďalších dvoch slovenských kňazov za odborných poradcov na koncile. Boli nimi jezuita Pavol Hnilica a františkán Daniel Faltin.

Pápež Ján XXIII. vymenoval nitrianskeho biskupa Eduarda Nécseya za člena koncilovej komisie pre apoštolát laikov, tlač a divadlo, čo znamenalo aktívnu a priamu účasť pri samotnej tvorbe koncilových dokumentov.

Začiatok koncilu

Počas prvej fázy koncilu vystupovali naši traja biskupi veľmi rezervovane, ba ani jeden z nich nepožiadal o slovo, ako to robili iní biskupi. Vari za jediné verejné vystúpenie na koncile v roku 1962 môžeme pokladať obrad intronizácie evanjelia biskupom Lazíkom. Bol to obrad uctenia si knihy evanjelií a jej položenia na zlatý podstavec v tvare trónu. Takýto obrad sa konal po každej omši pred zasadaním koncilu. Biskup Ambróz Lazík mal 7. decembra meniny i narodeniny, preto mu dali vykonať túto ceremóniu.

Predsa len však nájdeme text pochádzajúci z pera biskupa Nécseya, ktorým začiatkom novembra predložil predsedníctvu koncilu svoje písomné pripomienky – tzv. animadversiones – vo veci zmien v slávení svätej omše. Aj v mene ďalších biskupov z Československa sa postavil na stranu tých, ktorí žiadali zavedenie národných jazykov pri čítaní Svätého písma počas svätej omše.

Biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek dostávali z československého veľvyslanectva pokyny, aby na koncile predostreli otázku „svetového mieru“. Významný teológ Yves Congar si vo svojom denníku zaznamenal: „Biskup Tomášek mi povedal, že poľské a československé úrady im dali povolenie vycestovať podmienečne – potom ako prisľúbili, že koncil sa vyjadrí k mieru.“

100. výročie narodenia biskupa Hnilicu Žiadny Slovák nemal na pápežov taký vplyv ako on

Imrich Gazda

Pavol Hnilica vysvätil biskupa Korca, priatelil sa s Matkou Teréziou, zasvätil Rusko Márii a komunistov vytáčal do nepríčetnosti.

Boli dva týždne pred ukončením prvej fázy koncilu, no o svetovom mieri nepadlo ani slovo. Páter Pavol Hnilica, ktorého biskupská hodnosť sa ešte stále držala v utajení, upokojoval biskupa Nécseya slovami: „Vysvetlite veľvyslanectvu, že koncil nie je parlament ani zasadanie Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva. A keby vám aj dali slovo, čo by ste tým dosiahli? Po vás by si pýtali slovo aj americkí a západoeurópski biskupi a tí by povedali o Československu a Sovietskom zväze veľmi nepríjemnú pravdu.“

Vyhrážky veľvyslanectva a zastrašovanie našťastie zostali len pri slovách. Biskupom bolo umožnené zostať do konca prvej fázy a 11. decembra 1962 odletela z Ríma celá koncilová výprava späť do Československa. Biskupi Nécsey, Lazík a Tomášek si niesli so sebou aspoň trochu zo slobodného ducha obnovujúcej sa cirkvi, aby ho nechali pôsobiť aj vo svojich diecézach.

Rok 1963: v optimistickejšom duchu

V roku 1963 boli naši biskupi naplnení väčším pokojom, ako to bolo v roku 1962. Ešte na jar však tomu nič nenasvedčovalo. Nitriansky biskup Nécsey, hoci bol členom koncilovej komisie pre laický apoštolát, nedostal povolenie vycestovať.

Do Večného mesta mohol prísť až koncom júna – na korunováciu nového pápeža Pavla VI. S ním pricestovali aj biskupi Lazík a Pobožný, znovu v sprievode pre štát spoľahlivých kňazov z mierového hnutia duchovenstva.

Pápež Pavol VI. určil 29. september 1963 za dátum otvorenia druhej fázy zasadania koncilu. Z Československa naň priletela desaťčlenná výprava – mala síce o dvoch členov menej ako pred rokom, ale zato o jedného biskupa viac: Nécsey, Tomášek, Lazík a Pobožný. Tí boli kontrolovaní už len šiestimi „sprievodcami“.

Biskupi z Československa sa postavili na stranu tých, ktorí žiadali zavedenie národných jazykov pri čítaní Svätého písma počas svätej omše. Zdieľať

Ešte väčším prekvapením a zábleskom nádeje bola správa z 3. októbra 1963, že v Československu boli na slobodu prepustení arcibiskup Beran a biskupi Skoupý, Vojtaššák, Hlad a Zela. To, že išlo o istú atmosféru uvoľnenia, môžeme vidieť aj na skutočnosti, že naši biskupi prítomní na koncile sa tentoraz odvážili zapojiť do debát s ôsmimi príspevkami.

Pri rozprave o dokumente o cirkvi Lumen gentium biskup Nécsey podal písomnú pripomienku, aby sa nezabúdalo, že biskup je povinný „starať sa aj o duchovný život svojich kňazov“. Biskup Tomášek potom v mene všetkých biskupov verejne vystúpil na 56. zhromaždení koncilu s poznámkou, aby sa v dokumente o cirkvi dôraznejšie písalo o povinnosti rodičov „byť pre svoje deti prvými ohlasovateľmi viery“.

Dva príspevky, ktoré predniesol biskup Pobožný z Rožňavy, koncilová komisia prijala s plnou vážnosťou. Pri dokumente o biskupoch upozornil na nesprávne používanie spojenia „národná biskupská konferencia“, pretože cirkevná správa sa nikdy nedelí podľa národností, ale podľa územia.

Rok 1964: silnejšie zastúpenie Slovákov

„Cieľ Druhého vatikánskeho koncilu je pastoračný, a preto má na zreteli obnovu cirkvi, snahu o posvätný ekumenizmus a dialóg s celým svetom v duchu Kristovej lásky.“ Takto zhrnul ciele koncilu biskup Nécsey vo svojom príhovore 16. septembra 1964. Jeho príspevok zaznel na koncile len tri dni po otvorení tretej fázy koncilu a zároveň bol jediným ústnym prejavom zo strany našich biskupov v roku 1964.

Biskup Nécsey bol členom koncilovej komisie pre laický apoštolát, ktorá mala v roku 1964 predstaviť dokument o laikoch v cirkvi. V spomínanom príhovore sa pretriasala posledná kapitola schémy o cirkvi, v ktorej sa mala predstaviť spojitosť medzi cirkvou a Pannou Máriou.

Biskup Nécsey, podobne ako mnohí ďalší konciloví otcovia, žiadal, aby sa v dokumente zdôraznil Máriin titul „Matka cirkvi“. Argumentoval pritom faktom, že kde sa pestuje mariánsky kult, tam veriaci upevňujú svoju príslušnosť k cirkvi a ľahšie zdolávajú životné prekážky. Od 14. septembra do 21. novembra 1964 predložili biskupi z Československa celkovo deväť písomných návrhov.

V júni sa zverejnila správa, že jezuitský páter Pavol Hnilica bol tajne vysväteným biskupom. Zverejnením svojej vysviacky dostal právo zúčastňovať sa na koncile ako každý iný biskup a nielen ako odborný poradca. V septembri 1964 sa tak mohol pripojiť k skupinke štyroch biskupov, ktorí prileteli z Prahy: Nécsey, Lazík, Tomášek a Pobožný.

Biskupská hodnosť Pavla Hnilicu (vpravo) bola zverejnená až počas koncilu. Na fotografii s Mons. Antonom Botekom a pápežom Pavlom VI. Zdroj: archív biskupa P. M. Hnilicu 

O necelý mesiac táto skupina s radosťou prijala zvesť o vymenovaní ďalšieho biskupa Slováka. Redemptorista Michal Rusnák, farár slovenských gréckokatolíkov v Kanade, sa stal pomocným biskupom torontského gréckokatolíckeho biskupstva. Do Ríma priletel spolu s ďalším kanadským Slovákom, pánom Štefanom Romanom, ktorý sa zúčastnil na koncile ako laický poradca.

Keď si ešte uvedomíme prítomnosť ďalších dvoch odborných poradcov Slovákov, minoritu Daniela Faltina a Xavera Číka z rehole tešiteľov, už je to početná skupina krajanov zapojená do koncilových prác.

Ku koncu tretieho obdobia koncilových zasadaní chcel v mene biskupov Československa prehovoriť taktiež biskup František Tomášek vo veci sociálnej náuky cirkvi. Pre krátkosť času bol požiadaný, aby svoj príspevok predložil len písomne. V príspevku odporúčal, aby sa v cirkvi zriadil sekretariát, ktorý by koordinoval prácu na sociálnom poli.

Myšlienka biskupa Tomáška našla uplatnenie v roku 1967, keď pápež Pavol VI. zriadil Pápežskú radu pre spravodlivosť a pokoj, ktorá mala za úlohu prehlbovať sociálnu náuku cirkvi.

Rok 1965: potlesk pre Berana

Biskupi z Československa, ktorí pricestovali z vlasti, jeden z Kanady a dvaja žijúci v Ríme, sa cítili byť natoľko spätí s koncilovými témami, že sa osmelili vyjadriť ku každému zo spomenutých dokumentov.

Okrem kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka sa na koncile podarilo prehovoriť aj ďalšiemu biskupovi zo spomínanej sedmičky. Bol ním biskup František Tomášek, ktorý vystúpil na koncile 30. septembra 1965 pri diskusii o cirkvi v súčasnom svete.

Tomášek neprehovoril len v mene biskupov Československa, ale v mene štyridsiatich biskupov z Európy, Afriky a Latinskej Ameriky. Na rozdiel od kardinála Berana a biskupov Hnilicu a Rusnáka sa jeho príhovor neobmedzoval len na ateizáciu socialistickej vlasti. Vyznačoval sa univerzálnym prístupom k problémom, ktoré trápia celé ľudstvo, hlavne rodiny.

Okrem Tomáška, Berana, Hnilicu a Rusnáka chcel v priebehu októbra 1965 prehovoriť aj biskup Nécsey, ako aj biskup Hnilica. Pre krátkosť času sa však k slovu nedostali, resp. sami odvolali svoj príhovor a príspevok odovzdali písomne.

Skúsenosť komunistického prenasledovania a nútenej emigrácie primäli biskupa Hnilicu čeliť zo všetkých síl ateistickej ideológii marxizmu a jej podobám. Slovenský biskup navrhoval, aby dokument povzbudil katolíkov zapojiť sa do medzinárodných organizácií a prebrať tak zodpovednosť za spoločenské dianie.

K misijnému dokumentu podľa biskupa Hnilicu je potrebné zmeniť tradičné metódy a kresťania by mali životom ukázať, že ich viera slúži na sociálny, kultúrny a ekonomický rozvoj. V praxi teda musia popri kňazoch misionároch pôsobiť aj misionári laici, odborníci na poli vedy, zdravotníctva a techniky.

Biskup Hnilica predostrel koncilovej komisii ešte jednu písomnú pripomienku, ktorou komentoval dokument o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis. Aj tu odporúča, aby sa kandidáti kňazstva dobre oboznámili s problematikou ateizmu a aby kňazi žili tak, že by ich ateisti nemohli obviňovať z chamtivosti a bohatstva.

Kardinál Josef Beran s pápežom Pavlom VI. Zdroj: kardinalberan.com

K dekrétu o účinkovaní a živote kňazov sa chcel vyjadriť aj biskup Eduard Nécsey z Nitry 16. októbra 1965. Svoj príspevok odovzdal komisii napokon písomne. V prvom rade podotkol, že základnou úlohou kňaza nie je len „služba svojim bratom“, ako tvrdil návrh dokumentu, ale aj pre neho platí základné povolanie človeka žiť k oslave Boha. Autori dekrétu uznali správnosť jeho pripomienky a včlenili doň formuláciu: „Cieľom kňazskej služby a života je oslava Boha Otca v Kristovi“ (PO 2).

Aj biskup Pobožný poslal koncilovej komisii, a to dokonca dvakrát, svoje pripomienky k tomuto dekrétu. Nechápal, prečo dekrét len povzbudzuje a pristupuje pozitívne k aktuálnej situácii kňazov, namiesto toho, aby riadne napomenul nehodných kňazov a opísal nebezpečenstvá, ktoré kňazom hrozia.

Dňa 20. septembra 1965 požiadali o slovo aj dvaja kardináli spoza železnej opony. Prvým bol poľský kardinál Wyszyński, ktorý už aj predtým obhajoval slobodu vierovyznania. Druhým rečníkom bola nová tvár. Bol ňou pražský arcibiskup Josef Beran, ktorý bol deportovaný do exilu v Ríme. Keď moderátor uviedol jeho meno, Chrámom sv. Petra zaznel mohutný potlesk.

Kardinál Beran vystúpil v rozprave o teologickom význame slobody, ktorý zdôvodnil citátom apoštola Pavla: „... všetko, čo nie je z viery, je hriech“ (Rim 14,23). A viera v kontexte Listu Rimanom znamená práve to, čomu dnes hovoríme „sloboda vyznania“.

Druhú, praktickú stránku náboženskej slobody opísal kardinál Beran v súvislosti s procesom Jana Husa:

„Takto sa v mojej vlasti vidí, že Katolícka cirkev bolestne pyká za nedostatky a hriechy, ktoré v jej mene boli páchané proti slobode svedomia. Tak to bolo v 14. storočí upálením kňaza Jana Husa a v 17. storočí násilným donútením veľkej časti českého národa znovu prijať katolícku vieru... Týmto spôsobom svetská moc si myslela, že tým slúži Katolíckej cirkvi, v skutočnosti spôsobila hlbokú ranu v srdci národa... Dejiny nás teda učia a napomínajú, aby sme na tomto koncile vyhlásili zásadu náboženskej slobody a slobody svedomia jasne...“

Slová českého kardinála vo veľkej miere ovplyvnili tých koncilových otcov, ktorí ešte váhali nad deklaráciou o náboženskej slobode.

Do koncilu sa ešte službou zapojil aj slovenský diakon Ján Ondič z Budkoviec, ktorý žil v Ríme. Pri jednom zo zhromaždení priniesol na intronizáciu evanjeliár, aby Pán bol v Božom slove prítomný medzi koncilovými otcami.

Záver

Pri zhodnotení účasti našich biskupov na koncile musíme povedať, že najväčší prínos pre Druhý vatikánsky koncil znamenala ich pastoračná starostlivosť a pastoračný prístup. Na druhej strane sami biskupi získali svojou účasťou na koncile úžasnú posilu pre pôsobenie vo vtedajších ťažkých podmienkach v ČSSR.

Proticirkevní tajomníci a mocenský aparát ich vnímal ako premenených, odvážnych a nebojácnych. Nebol to len emocionálny zážitok z vitality a mohutnosti cirkvi ani len psychologické, sociologické stimuly a podnety z osobných stretnutí, ale hlavne sila Ducha Svätého, ktorá od čias Turíc má stálu pôsobnosť v cirkvi.

Duch Svätý pôsobí v cirkvi a v ľudských dušiach. Duch Svätý pretváral účastníkov koncilu a pretvára tvárnosť zhromaždených v Ježišovom mene permanentne, aby mohli vydávať svedectvo o Božej láske v nás a medzi nami.

Môžeme si len želať, aby sme aj my sami kráčali v tom istom Duchu.