Nostra aetate Pred 60 rokmi Vatikán prehodnotil svoj postoj k nekresťanom

Je považovaná za „míľnik“ vo vzťahoch Katolíckej cirkvi k nekresťanským náboženstvám, za „nový začiatok“, „Magnu chartu“, „kopernikovský obrat“. 

Mnoho superlatívov sa vinie okolo deklarácie Nostra aetate, ktorú pred 60 rokmi, 28. októbra 1965, schválil Druhý vatikánsky koncil s 96-percentným súhlasom. V tomto dokumente cirkev zdôraznila svoj rešpekt voči iným náboženstvám a otvorila s nimi dialóg a spoluprácu. Už vtedy sa hovorilo, že celý koncil bude posudzovaný podľa tejto deklarácie.

Otvorenosť voči iným náboženstvám patrí medzi veľké úspechy koncilu (1962 – 1965). „Katolícka cirkev neodmieta nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté“ – týmito slovami ukončila Nostra aetate dlhé obdobie izolácie a nepriateľstva.

Je to jedna z najkratších a zároveň najkontroverznejších deklarácií koncilu. O málo textov sa zápasilo tak tvrdo. Dokument obsahuje pozitívne formulácie o budhizme a hinduizme. V prvom rade však vyzýva katolíkov na vzájomné porozumenie s náboženstvami, ktoré sú im najbližšie, pretože uznávajú jediného Boha: islam a predovšetkým judaizmus.

Arabské námietky

Pápež Ján XXIII. (1958 – 1963) pôvodne plánoval iba deklaráciu o postoji cirkvi k judaizmu. Po námietkach zo strany arabského sveta však k tomu nedošlo a deklarácia bola nakoniec prijatá ako podkapitola do rozsiahlejšej konečnej verzie. Čo sa týka vzťahov k Židom, Nostra aetate sa stala „úspešným príbehom“, ako zdôrazňuje kuriálny kardinál Kurt Koch, ktorý má na starosti ekumenizmus.

Už v septembri 1960, dva roky pred začiatkom koncilu, poveril Ján XXIII. nemeckého kardinála Augustina Beu, aby pripravil deklaráciu o vnútorných vzťahoch medzi cirkvou a izraelským národom. Išlo o čisto osobnú iniciatívu pápeža, avšak na začiatku 60. rokov 20. storočia sa množili hlasy, ktoré naliehali na nové, pozitívne hodnotenie vzťahu medzi kresťanstvom a judaizmom.

Vďaka indiskrétnosti jednej novinárky, ktorá dôverný rozhovor zverejnila ako interview, sa arabské štáty dozvedeli o plánovanej deklarácii o postoji cirkvi k židovstvu – a reagovali prudkými intervenciami. Obávali sa, že by to mohlo viesť k medzinárodnému posilneniu štátu Izrael, o ktorom arabský svet v tom čase ešte dúfal, že sa neudrží.

Aj medzi koncilovými otcami existovala neočakávaná opozícia biskupov arabských krajín. Obávali sa, že koncilová deklarácia, ktorá by bola ústretová voči Židom, poškodí kresťanov v štátoch nepriateľských voči Izraelu. A od začiatku existovala malá, ale veľmi bojovná skupina medzi koncilovými otcami, ktorá bola teologicky proti novému vzťahu Katolíckej cirkvi k judaizmu, resp. všeobecne k svetovým náboženstvám.

Od roku 1962 sa intenzívne diskutovalo o rôznych predlohách. Skutočný prelom priniesla historická púť pápeža Pavla VI. do Svätej zeme v januári 1964. V tom čase bol Jeruzalem ešte rozdelený.

Odsúdenie antisemitizmu

Nostra aetate zdôrazňuje to spájajúce s inými náboženstvami, bez toho, aby tým oslabila vlastný nárok na vlastnenie pravdy. Kresťania, židia a moslimovia sú povzbudzovaní, aby prostredníctvom dialógu odstránili vzájomné nedorozumenia. 

Dve kľúčové požiadavky sa dostali do záverečného dokumentu len v oslabenej podobe: odsúdenie antisemitizmu spojené s priznaním viny cirkvi ako spoluzodpovednej za jeho vznik. Ďalším zámerom bolo, aby cirkev nikdy nezabudla na korene svojej viery v Izraeli. Kresťania majú k judaizmu taký úzky vzťah ako k žiadnemu inému náboženstvu.

Konciloví otcovia jednoznačne konštatovali, že Židom ako národu nemožno pripisovať kolektívnu vinu za „udalosti utrpenia“ Ježiša. A z Biblie nemožno vyvodiť záver, že Židia sú „odvrhnutí“ Bohom. Koncil viackrát zdôrazňuje s biblickými odkazmi, že Židia sú „naďalej milovaní Bohom“, ktorý si ich vyvolil „neodvolateľným povolaním“. Koncil sa jasne stavia proti akejkoľvek forme antijudaizmu a antisemitizmu.

O islame sa doslovne píše: „Cirkev s úctou hľadí aj na moslimov, ktorí sa klaňajú jedinému Bohu.“ Kresťania a moslimovia by sa mali „úprimne snažiť o vzájomné porozumenie a spoločne sa zasadzovať za ochranu a podporu sociálnej spravodlivosti, morálnych hodnôt, ako aj (...) mieru a slobody pre všetkých ľudí“.