Henri de Lubac Obnoviteľ Tradície, ktorý nemohol vyučovať, no neskôr sa stal teológom storočia

Keď príde na otázku, ktorý katolícky mysliteľ 20. storočia slúžil ako intelektuálny učiteľ občas úplne odlišne zmýšľajúcim teológom a mužom cirkvi, napríklad Josephovi Ratzingerovi, Hansovi Ursovi von Balthasarovi, Walterovi Kasperovi a Karlovi Lehmannovi, odpoveď je jednohlasná: Henri de Lubac.

Tento jezuitský páter, ktorého pápež Ján Pavol II. v roku 1983 kreoval na kardinála, je jedným z najvýznamnejších teológov 20. storočia a svojimi spismi a osobnosťou výrazne ovplyvnil nielen mnohých teológov, ale aj priebeh Druhého vatikánskeho koncilu.

Návrat k cirkevným otcom a prameňom

Henri-Marie Joseph Sonier de Lubac, ako sa volal teológ narodený v roku 1896 vo francúzskom Cambrai a pochádzajúci zo šľachtickej rodiny, vstúpil vo veku iba 17 rokov do Spoločnosti Ježišovej, ktorej členom bol až do konca svojho života.

V roku 1914, na začiatku prvej svetovej vojny, bol odvedený do armády a v roku 1917 utrpel vážne zranenie hlavy, ktorého následky, napríklad bolesti hlavy a závraty, ho zaťažovali po celý život a nútili ho opakovane prerušiť jeho intelektuálnu činnosť.

Až do obdobia krátko pred odchodom na front v roku 1914 a potom v rokoch 1920 až 1928 de Lubac študoval filozofiu a teológiu medziiným v Canterbury, na britskom ostrove Jersey v Lamanšskom prielive, v Hastingse a Lyone a počas týchto rokov položil základy svojich rozsiahlych teologických vedomostí a prác.

Počas týchto zdanlivo pokojných rokov sa de Lubac prejavil ako vášnivý a systematický čitateľ literatúry cirkevných otcov – a vďaka tomu sa mu okrem získania obrovského množstva vedomostí podarilo zhromaždiť aj veľkú pokladnicu citátov, ktoré usporiadal podľa cirkevných otcov a tém. To mu umožnilo spísať svoje neskoršie diela v prekvapujúco krátkom čase – a svoje občas prekvapujúce tvrdenia a názory starostlivo podložiť početnými odkazmi na pramene.

De Lubac, ktorý bol vnímaný ako veľmi inteligentný a mal vznešené vystupovanie, začal už od roku 1923 vyučovať a v roku 1927 bol vysvätený za kňaza. V rokoch 1929 až 1961 bol profesorom fundamentálnej teológie a dejín náboženstva na Institut catholique v Lyone.

V roku 1938 vydal svoje prvé dielo, prelomový Catholicisme, ktorý do nemčiny v roku 1943 nepreložil nikto menší ako Hans Urs von Balthasar – spočiatku pod názvom Katholizismus als Gemeinschaft (Katolicizmus ako spoločenstvo), ale od roku 1970 ako Glauben aus der Liebe (Veriť z viery).

Von Balthasar študoval teológiu u Henriho de Lubaca v Lyone v rokoch 1933 až 1937 – a v priebehu rokov sa stal nielen hlavným prekladateľom de Lubaca, ale vďaka svojmu vydavateľstvu Johannes-Verlag so sídlom v Einsiedelne aj hlavným šíriteľom de Lubacových diel v nemecky hovoriacich krajinách.

Priekopník návratu k zdrojom

Kardinál Joseph Ratzinger v 80. rokoch 20. storočia napísal o význame de Lubacovho diela Catholicisme (Katolicizmus) pre svoj vlastný život a pre katolícku teológiu 20. storočia:

„Stretnutie s týmto dielom sa pre mňa stalo zásadným ukazovateľom na mojej teologickej ceste. Lubac ... nám zviditeľňuje základnú intuíciu kresťanskej viery novým spôsobom, takže z tohto vnútorného centra sa všetky detaily ukazujú v novom svetle... Myšlienka katolíckeho, všeobsiahleho ... je kľúčom, ktorý otvára dvere k správnemu pochopeniu celku. Obdivuhodné je, že Lubac ... necháva prehovoriť cirkevných otcov, a tak nám umožňuje počuť hlas pôvodu v jeho sviežosti a úžasnej aktuálnosti.“

Druhý vatikánsky koncil Môže sa cirkev reformovať a jej učenie zmeniť? Koncil a vývin posvätnej Tradície

Vďaka svojmu teologickému prístupu, ktorý prinavrátil do povedomia myslenie latinských a gréckych cirkevných otcov, sa de Lubacovi podarilo stať sa priekopníkom hnutia „návratu k prameňom a cirkevným otcom“, ktoré sa často iritujúco označuje ako „Nouvelle théologie“.

Toto hnutie, dnes správne nazývané „Ressourcement“, sa nezaujímalo len o patristickú teológiu, ale aj o spirituálnu biblickú exegézu, typológiu, umenie, literatúru a mystiku – a mohlo tak nadviazať na prácu pravoslávnych teológov, ako boli Georgij Florovskij, Vladimir Losskij a Alexander Schmemann, ale zároveň vyvolalo veľké podráždenie v Katolíckej cirkvi.

Najskôr zákaz vyučovať, potom teológ storočia

V dôsledku toho niektoré z približne 40 diel, ktoré Henri de Lubac napísal v priebehu desaťročí, boli považované za „modernistické“, najmä v novotomistických kruhoch v 50. rokoch 20. storočia.

Po tom, čo pápež Pius XII. vo svojej encyklike Humani generis v roku 1950 zjavne jasne odmietol túto „Nouvelle théologie“ bez toho, aby výslovne menoval de Lubaca a ďalších, mu jezuitský rád na osem rokov zakázal vyučovať pre jeho náuku o milosti, ktorú predstavil vo svojom diele Surnaturel z roku 1946 – bola to situácia, ktorá mala natrvalo poškodiť de Lubacov vzťah so Spoločnosťou Ježišovou.

Avšak de Lubac urobil z núdze cnosť a v tej dobe publikoval, keďže sa už nesmel vyjadrovať k cirkevným a katolíckym témam, tri knihy o budhizme. Neskôr v ďalších troch knihách bránil svojho náboženského brata Pierra Teilharda de Chardina (1881 – 1955) proti jednostrannej a deštruktívnej kritike, pričom však neprehliadal slabé stránky Teilhardovho myslenia.

V roku 1960 bol de Lubac napokon rehabilitovaný: lyonský arcibiskup a kardinál Pierre-Marie Gerlier ho vymenoval za svojho poradcu na Druhom vatikánskom koncile – a práve de Lubacov vplyv na koncilové dokumenty Lumen gentium a Gaudium et spes, ako aj vplyv, ktorý mali jeho spisy a myšlienky na mnohých účastníkov koncilu pred koncilom, je medzi odborníkmi považovaný za nesporný.

Obhajca Tradície

Neskoršia „pokoncilová kríza“ podnietila myšlienkového vodcu súčasného katolicizmu, aby jasne argumentoval v prospech Tradície. Vo svojej knihe Kríza na spásu diagnostikoval:

„Tradícia cirkvi je nesprávne hodnotená a vnímaná len ako príťaž. (...) Táto Tradícia, ktorá sa prijíma s vierou a pokračuje vo viere, sa arogantne stavia do protikladu k vlastnej osobnej ‚reflexii‘.“

Tradícia, ktorú Henri de Lubac nanovo vyniesol na svetlo vďaka intenzívnemu skúmaniu cirkevných otcov (Veriť z lásky), prehodnoteniu štvorzmyslu Svätého písma u Origena (Duch z dejín), definovaniu podstaty cirkvi (Corpus Mysticum, Cirkev) a viery (Credo) a vďaka prieniku do filozoficko-politického nihilizmu (Mimo Boha. Tragédia ateistického humanizmu).

Ako vravieval Ján Pavol II.: „Skláňam svoju hlavu pred pátrom de Lubacom.“

Pôvodne publikované v nemeckých novinách Die Tagespost. Preložil o. Ján Krupa.