Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Teologické fórum Svet kresťanstva
11. február 2024

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik

Smerom ku skepticizmu

Aj keď je vážne zlé padnúť do omylu pri hľadaní pravdy, je ešte horšie odmietnuť hľadanie pravdy pre sklamanie z omylu.

Smerom ku skepticizmu

Vittore Carpaccio: Svätý Augustín vo svojej študovni (1502). Zdroj: Wikipedia

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Pre Augustína sa začínalo veľmi háklivé a nebezpečné obdobie zo psychologického hľadiska. Nič nebolo stabilné, nad všetkým visel otáznik.

Návrat do Katolíckej cirkvi neprichádzal do úvahy. Vyspal sa už z manichejskej opice, ale nie z tej protikatolíckej. „Nedúfal som, že nájdem pravdu v cirkvi, z ktorej ma vylákali manichejci.“

Žil teda v beznádeji, že by ešte pravdu bol mohol nájsť, lebo bol stále presvedčený o sile manichejskej argumentácie, proti ktorej sa nič nemohlo namietať. Zvláštne presvedčenie! Ale poslúži aspoň na zmiernenie faktu, že nikdy počas deviatich rokov si nepovedal, či by náhodou Katolícka cirkev nebola mohla v niečom zodpovedať manichejské námietky.

Cesta rezignácie a nedôvery

Dve cesty boli teda zatarasené: manicheizmus a katolicizmus. Bola by tu bývala aj tretia cesta (filozofia), ale aj tá bola zatarasená, pretože na nej chýbalo Kristovo meno. Zostávala len posledná, najhoršia zo všetkých ciest: cesta rezignácie a nedôvery. A Augustín sa rozhodol kráčať práve po nej.

Cesta neosvietená Kristovým menom bola cesta filozofie. Čítal všetko, čo latinská literatúra mohla ponúknuť v oblasti vzdelania a filozofického poznania. Ale v žiadnom z filozofov nenašiel cestu na riešenie svojich vnútorných problémov.

Hľa jeho slová: „Tak som pochyboval o všetkom a klonil som sa sem i tam, ako to robia tzv. akademici (skeptici), ako sa im hovorí. Rozhodol som sa zanechať manichejcov, lebo som sa v tom čase pochybností domnieval, že nesmiem zostať v sekte, pred ktorou som už prv dal prednosť niektorým filozofom. Filozofom som však nijako nechcel zveriť uzdravenie svojej chorej duše, lebo nepoznali spásonosné meno Kristovo.“

Nevedno presne, o ktorých filozofoch Augustín hovorí. Určite to neboli epikurejci, ktorých nemal rád. Len raz, v čase bezútešnosti, sa na nich odvolal. Vtedy sa zmienil, že by bol uprednostnil Epikura pred ostatnými, keby nebol odmietal veriť v život duše po smrti. To isté platilo o stoikoch. Možno ich morálka sa mu páčila, veď bola celá nasmerovaná na vyvyšovanie cností, na ovládanie vášní, na silné a pokojné znášanie osudu („šťastia“), na obranu individuálnej slobody, na vnútorný život, na univerzálne bratstvo.

Avšak učenie o Bohu a duši nemohol prijať. „Zenón formuloval svoju tézu o svete a najmä o duši, za ktorou stojí pravá filozofia. Tvrdil, že je smrteľná a že neexistuje nič iné ako tento zmyslový svet a že v ňom neprebieha žiadna činnosť inak ako prostredníctvom tela. Dokonca si myslel, že aj Boh je oheň.“

Augustín sa napokon priblížil k tejto stoickej koncepcii Boha, ktorý preniká vesmír, utvára zvnútra matériu a prechádza každou živou bytosťou. Vtedy zanechal antropomorfizmus a snažil sa oslobodiť od materializmu, ale márne. Práve v tom čase si predstavoval Boha „ako obrovské bytie, ktoré z každej časti preniká priestory sveta a rozplýva sa mimo neho v nekonečnosti“.

Verím, že pri zmienke filozofov, ktorých považoval za nadradených manicheizmu, myslel na veľkých starovekých filozofov ako na Pytagora, ktorého „presvedčil istý Sýrčan Ferecidus, aby veril v nesmrteľnosť duše“, na Platóna a Aristotela. Všetkých týchto spomenie vo svojej knihe O nesmrteľnosti duše. V knihe Proti Akademikom hovorí o filozofii svojej doby takto:

„Dnes tu už filozofov s výnimkou cynikov, peripatetikov a platonikov takmer nemáme. Cynici sú tí, ktorí majú materialistickú a hedonistickú koncepciu života. Pokiaľ ide o intelektualistické a spiritualistické poňatie duše, nechýbali veľmi rozhľadení muži a učenci, ktorí tvrdili, že Aristoteles a Platón sa pri výklade svojho učenia tak zhodli, že len nevedomým a menej rozhľadeným sa mohlo zdať, že sa nezhodujú. Takto sa podľa môjho názoru počas mnohých storočí a mnohých polemík formovalo spoločné učenie o pravej filozofii.“

Keď písal tieto slová, Augustín mohol začleniť medzi uvedomelých a rozhľadených aj Plotina a Porfyria, ktorých diela čítal v druhom roku svojho pobytu v Miláne. Vedel však už od svojich devätnástich rokov, keď čítal Hortenzia (od Cicera), že starovekí filozofi – a medzi nimi aj najväčší – učili o večnej a božskej duši človeka. Nemáme pochybnosti, že sa na nich odvoláva vo Vyznaniach, ktoré som citoval vyššie.

Napriek obdivu voči veľkým filozofom nechcel im veriť. Poznáme dôvod jeho nedôvery: nerozprávali o Kristovi. Vtedy mu skrsla v hlave jedna myšlienka ako beznádejné riešenie neriešiteľného problému. Začal považovať za najmúdrejších filozofov tých, ktorí zakladali svoju múdrosť na hľadaní pravdy, ale bez nádeje, že ju nájdu.

Inzercia

Obdiv ku skeptikom

Tento nový duševný stav nebol ani povrchný, ani prchavý. Potvrdzujú to Augustínove slová v De beata vita (O blaženom živote, z roku 386), kde nachádzame jeho prvé životopisné údaje: „Ale keď som manichejcov po dôkladnom preskúmaní opustil, akademici (skeptici) mi dlho držali kormidlo uprostred vĺn môjho boja.“

Vyznania to potom všetko potvrdzujú. V nich nachádzame správy, že skeptické pokušenie sa začalo v Ríme a postupne silnelo. „Tiež mi zišla na um myšlienka, že najrozumnejší zo všetkých sú filozofi, ktorých volajú ,akademici‘, ktorí učili, že o všetkom treba pochybovať, že človek nikdy nedosiahne pravdu.“

Takto vtedy uvažoval o učení akademikov:

„Učili, že človek nemôže dosiahnuť vedu, ale môže byť filozofom. Celá úloha filozofa by teda mala spočívať, ako si, Licencius, vysvetlil v predchádzajúcej dišpute, v hľadaní pravdy. Z toho vyplýva, že filozof nesmie súhlasiť s nijakým výrokom a že sa môže mýliť (a filozof sa nesmie mýliť), ak súhlasí s neistými výrokmi. A nielenže tvrdili, že niet istoty, ale to aj potvrdili mnohými argumentmi. Myslím, že prijali tézu, že pravdu nemožno vyjadriť podľa slávnej definície pravdy, ktorú podal stoik Zenón. (...)

Stručnejšie a jasnejšie možno povedať, že pravdivé sa pozná podľa znakov, ktoré nemôže mať to, čo je nepravdivé. A akademici horlivo pracovali na tom, aby dokázali, že takéto znaky nemožno rozpoznať. A na to, aby obhájili svoju tézu, pripojili rozpory filozofov, omyly zmyslov, sny a šialenstvo... Od samotného Zenóna sa naučili, že niet väčšej hlúposti ako tvrdiť niečo podľa domnienky. S veľkou bystrosťou preto sformulovali teóriu, že ak sa nič nedá tvrdiť s istotou, tak domnievať sa je hlúposť a filozof sa takýmto spôsobom nesmie nikdy vyjadrovať.“

Obdiv, ktorý mal voči tým filozofom, mu prekážal veriť, že takéto bolo skutočne ich učenie. Argumenty proti skepticizmu boli mnohé a veľmi silné na to, aby si to nadané mozgy (nadaní myslitelia) nevšimli. V diele Proti akademikom to Augustín obšírne vysvetľuje.

Záver pre neho bol ten, že predpokladaný skepticizmus bol len metódou – ezoterickou metódou –, aby dobre skryli duchovný platonizmus a obránili ho pred útokmi stoického a epikurejského materializmu. Augustín v tom čase zastával túto všeobecnú mienku. Videl v tých filozofoch zrkadlenie svojho duševného stavu.

Dlhá cesta omylov

Po odchode z Ríma do Milána jeho skepticizmus pokračoval. V Miláne si išiel popočúvať Ambróza, ale len na to, aby posúdil jeho výrečnosť, či zodpovedala alebo nie jeho sláve. Nemal absolútne žiadny záujem o to, čo učil. „Neveril som, že by bolo možné človeku nájsť cestu k Bohu.“ Po niekoľkých mesiacoch – pravdepodobne v júni 385 – prišla do Milána jeho matka Monika. „Našla ma vo veľkom nebezpečenstve,“ píše Augustín. „Nemal som už viac nádej, že raz objavím pravdu.“

Ambróz si všimol zbožnosť Moniky a pri stretnutí s Augustínom ju chválil, blahoželal mu, že ma takúto matku. Augustín vtedy komentoval: „Ale nevedel, akého syna má tá matka. Syna pochybujúceho o všetkom a presvedčeného o tom, že nemožno nájsť cestu života.“ Akokoľvek, keď prišla jeho matka do Milána, informoval ju, že už nie je manichejcom, ale ani kresťanom katolíkom.

Toto mohla byť dobrá správa a ako takú ju syn matke oznámil. Avšak stratená nádej na nájdenie pravdy, toto nové presvedčenie zakorenené v duši predstavovalo azda lepšiu psychologickú situáciu? Môžeme o tom právom pochybovať.

Nie pre nič za nič Augustín rozpráva o „veľkom nebezpečenstve“. Vskutku, aj keď je vážne zlé padnúť do omylu pri hľadaní pravdy, je ešte horšie odmietnuť hľadanie pravdy pre sklamanie z omylu. V každom prípade, táto nová situácia mala sama osebe jednu výhodu. Bol to posledný logický záver dlhej cesty v omyle. A bystrému duchu mohla našepkať podozrenie, že zablúdil a že je potrebné vrátiť sa po tej istej ceste a vytrhať z nej, jednu po druhej, všetky dvojznačné odbočky.

Takto to bolo pre Augustína. Sám označil ten svoj stav za nebezpečný priesmyk. Bolo však povinné ním prejsť. Lekári hodnotia podobné situácie síce ako kritické, ale keď nimi človek prejde, predpovedajú mu prechod od choroby k zdraviu.

Predtým však, ako bude Augustín na ceste návratu, uvidíme ho na ceste úspechu. Myslím na pracovné úspechy. Koniec koncov, tieto kariérne úspechy boli úzko spojené s plánom Božej prozreteľnosti a s jeho návratom. 

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.