Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Sklamanie (z manichejcov a z ich náboženstva)

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Hoci bol Augustín verný sekte, tento prísny manichejec si nikdy nebol istý pravdou manicheizmu. Navonok prejavoval sebadôveru, dokonca vystatovačnosť. Správal sa ako aktívny misionár sekty a svojej matke hovorieval, že aj ona sa jedného dňa stane jej členkou. 

Vo svojom vnútri to však prežíval inak. Čoskoro sa objavila nespokojnosť, pochybnosti a ťažkosti. Začali sa na úrovni vedy, na úrovni Svätého písma a na úrovni metafyziky.

Po poslednom roku na „univerzite“ sa vrátil do Tagasty. Po krátkom čase – niečo vyše roka – pre náhlu smrť milého priateľa i kvôli túžbe po lepšom zamestnaní zostúpil do údolia Megerdy a otvoril si v Kartágu školu rétoriky. Medzitým sa vášnivo venoval štúdiu slobodných umení. Prečítal všetky traktáty, ktoré sa mu dostali do rúk. 

Medzi nimi bolo na prvom mieste deväť traktátov O disciplínach od Varra, najučenejšieho z Rimanov. V týchto traktátoch sa podľa všeobecnej mienky rozoberali tieto predmety: gramatika, dialektika, rétorika, geometria, aritmetika, astronómia, hudba, medicína, architektúra.

Augustín študoval predovšetkým filozofiu, osobitne sa zaujímal aj o astronómiu a svoju zvedavosť, ktorá sa čoskoro stala jeho vytrvalou vášňou, rozšíril aj na astrológiu.

„Čítal som a uchovával v pamäti mnohé filozofické spisy...“ Aké diela čítal? Pravdepodobne spomínané O disciplínach a ďalšie Varrove diela, ako napríklad Traktát o filozofii; filozofické diela Cicera; knihy Celsa (Celsina?), ktorý „v šiestich veľkých zväzkoch predstavil názory všetkých filozofov... asi sto“; Aulus Gellius (Noctes Atticae, Attické noci), „muž elegantných slov a mnohých plodných vedeckých poznatkov“; možno diela Nikomacha z Gerasy, ktorého Úvod do aritmetiky preložil do latinčiny Apúlius, a tiež diela iných autorov.

Čítal, myslím, aj diela predstaviteľov stoicizmu, prinajmenšom Senecu. V tejto neobyčajnej vzdelanosti ho zaujalo niečo, čo bolo v protiklade s manichejským učením a čo nemalo nič spoločné s náboženstvom. Súviselo to s astronómiou.

Nebridiova úvaha

Augustín píše vo Vyznaniach: „Mnoho som si zapamätal z toho, čo pravdivého hovorili filozofi o stvoreniach. Dôvod na to som našiel vo výpočtoch a poriadku časov, v zrejmom svedectve hviezd. Porovnával som to s výrokmi Máního, ktorý veľa písal o tom, pravda, veľmi blúznivo. U neho som nenašiel dôvodu ani pre slnovrat, ani pre rovnodennosť, ani pre zatmenie, ani pre podobné náuky, ktorým som sa naučil vo svetskej filozofii. Musel som veriť voslep všetkému, i keď výpočty a vlastné oči hovorili ináč.“

Tieto vedecké pravdy nie sú súčasťou náboženskej viery, preto ich možno ignorovať, dokonca okolo nich možno vyslovovať falošné názory bez toho, aby to uškodilo zbožnosti voči Bohu. Mání o tom vôbec nemusel hovoriť, ale hovoril a písal o tom. Dokonca toto učenie ponúkal s rovnakou autoritou, s akou navrhoval to prísne náboženské – s autoritou Kristovho apoštola, dokonca s autoritou samotného Ducha Svätého.

Takže „keď hovoril nepravdy o nebi a hviezdach, o pohybe slnka a mesiaca“, nemohlo to nezdiskreditovať celé jeho náboženské učenie. Tento argument je nesporný. Ale povesť svätosti, ktorej sa Mání tešil a ktorú Augustín prijímal, bola taká, že ho viedla k pozastaveniu úsudku. Skôr si myslel, že dôkladné preskúmanie manichejského učenia by mohlo poskytnúť dobré vysvetlenie týchto javov. Čakal preto na príchod Fausta, na ktorého sa sektári odvolávali ako na učeného muža a svojho biskupa.

Ťažkosti však prišli z inej strany. Istý Elpidius v Kartágu verejne argumentoval proti manichejcom a citoval isté pasáže z Písma v prospech konkordancie (zhody) medzi Starým a Novým zákonom, na čo nebolo ľahké odpovedať. Možno to boli tie isté pasáže, ktoré Augustín použije vo svojom diele Obyčaje katolíckej cirkvi a zvyky manichejcov.

Odpoveď svojich oponentov považoval za veľmi neadekvátnu. A v skutočnosti to tak aj bolo. Reagovali tajne, akoby si sami boli vedomí jej slabosti. Tvrdili, že „spisy Nového zákona sfalšovali nejakí ľudia, ktorí chceli do kresťanskej viery zamiešať židovský zákon“, ale toto tvrdenie nepodložili žiadnym dôkazom. Neukázali žiadny úryvok, ktorý by bol obsahoval židovské prvky.

Ale aj tvárou v tvár týmto biblickým ťažkostiam Augustín radšej počkal.

Potom tu bola námietka jeho priateľa Nebridia: 

„Čo ti mohlo urobiť neviem aké pokolenie temnosti, ktoré oni stavali proti tebe ako náprotivný princíp, keby si nechcel s ním bojovať? Keby boli povedali, že ti čo len trocha môže škodiť, bol by si porušiteľný a pominuteľný. Keby však boli povedali, že ti nijako nemôže škodiť, nebolo by bývalo nijakej príčiny k zápasu.

K takému zápasu, aby niektorá tvoja časť, úd alebo výbežok tvojej podstaty sa pomiešal s nepriateľskými mocnosťami a bytosťami tebou nestvorenými, takže nimi zhoršený a pokazený padol by si z blaženosti do biedy a potreboval by si pomoc, ktorá by ťa z nej vyslobodila a očistila.

Tou časťou je tvoja duša, ktorej na pomoc prišlo tvoje Slovo, duši slobodnej v otroctve, Slovo čisté duši poškvrnenej, Slovo neporušené duši skazenej, ale aj Slovo porušiteľné, lebo je z tej istej podstaty ako duša. Keď teda hovoria o tebe, že si bytosť neporušiteľná – čo je aj pravda –, všetko ich tvrdenie je lož a rúhanie. Keď hovoria, že je porušiteľná, vtedy už hneď to tvrdenie je falošné a neprijateľné.“

Táto Nebridiova úvaha urobila na všetkých veľký dojem.

Stretnutie s Faustom

Augustín, celým srdcom ponorený do materializmu, ktorý ho zmiatol, býval zamyslený, ale nevzdával sa. Boha chápal ako „telesnú hmotu“ a zlo ako nejakú látku. Bolo prirodzené, že na vysvetlenie zla nenašiel iné riešenie ako učenie o metafyzickom dualizme. Z tohto princípu ako z otráveného prameňa vychádzali všetky ostatné omyly. 

Preto zostal v sekte v nádeji, že jedného dňa sa ťažkosti vyriešia. Čakal na Fausta ako na veľké zjavenie. Medzitým napísal traktát O krásnom a vhodnom, ktorý venoval rímskemu rečníkovi Hierovi, ktorého poznal len z rozprávania a vzhliadal k nemu ako k ideálu.

Faustus prišiel do Kartága v roku 383. Augustín ho počúval a rozprával sa s ním. Zistil, že je výrečný, láskavý, sympatický, ale taký neschopný rozptýliť Augustínove pochybnosti, že sa s ním ani nepustil do debaty. Faustova skromnosť sa Augustínovi zapáčila: stal sa jeho priateľom a dal sa mu k dispozícii ako učiteľ rétoriky. Vnútorne sa mu však manicheizmus vzďaľoval, presnejšie povedané, dôvera vložená do sekty utrpela silný otras a vzťahy začali chladnúť.

„Tým, že som tohto muža dôverne spoznal, všetky moje snahy o postup v tejto sekte ustúpili do úzadia – nie však do takej miery, aby som sa od nich úplne oddelil. Keďže som nenašiel nič lepšie, rozhodol som sa zostať tam, kde som zapadol a kým sa neobjaví niečo lepšie, z čoho by som si mohol vybrať.“

Nič lepšie však tak skoro neprišlo. K sklamaniu, ktoré utrpel, sa pridali ďalšie, takže si takmer zúfal nad schopnosťami ľudského rozumu.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Manichejský poslucháč

Agostino Trapè

Ako je možné, že človek takej intelektuálnej úrovne ako Augustín akceptoval takýto náboženský systém?

Krátko po stretnutí s Faustom odišiel Augustín z Kartága do Ríma. Dôvody sú dobre známe. Chcel sa dostať preč zo školského prostredia, ktoré sa stalo neznesiteľným vinou nespratných študentov. Navyše ho lákala vidina lepšieho úspechu. Na Rím sa pozeral ako na vzdialený cieľ od chvíle, keď Hierovi venoval svoj traktát O krásnom a vhodnom.

Známy je aj spôsob odchodu. „Zafúkal vietor, naše plachty sa zdvihli a pobrežie nám zmizlo z dohľadu.“ Na brehu zostala jeho matka Monika sama, „šialená od bolesti“ a neschopná uveriť zrade a krutosti svojho syna. Ten sa medzitým plavil po Stredozemnom mori, sprevádzaný prorockým želaním svojho priateľa Marciána, ktorý mu zopakoval Terenciov verš: „Teraz ti tento deň prináša iný život a iné mravy si vyžaduje.“

V manichejskom kláštore

Rím nebol priaznivo naklonený nášmu africkému Rimanovi, ktorému bolo súdené vysvetľovať a ospievať jeho slávu. Po príchode ho čakala vážna choroba a dve trpké skúsenosti: zvyk študentov opúšťať profesora v čase, keď mali vyplatiť dohodnutú mzdu (zvyk, ktorý musel byť pre Augustínove finančné problémy dosť nepríjemný), a zistenie nedôsledného správania manichejcov.

Vo Večnom meste bol hosťom manichejcov, ktorí tam síce boli početní, ale žili v utajení, pretože proti nim boli namierené cisárske zákony a cisári opakovane zasahovali. „Aj v Ríme som sa pridal k tým falošným svätým a klamárom. Klamali nielen svojich poslucháčov, medzi ktorými bol aj môj hostiteľ, ale aj takzvaných vyvolených.“

Jeho hostiteľ sa volal Konštantín a neskôr sa stal katolíkom. Bol poslucháčom plným nadšenia pre sektu. Veľmi túžil, aby sa naplno uskutočnil ideál dokonalosti, ktorý navrhoval Mání. Sám príkladne žil, hoci bol len jednoduchým poslucháčom. S týmto cieľom plánoval vo svojom dome zhromažďovať a na vlastné náklady živiť všetkých, ktorí boli ochotní bezvýhradne nasledovať príkazy zakladateľa. Nebol to žiadny prázdny sľub. Bol veľmi bohatý a mohol uživiť mnoho ľudí.

Ťažkosti v tomto projekte spoločného života – akéhosi manichejského kláštora – prichádzali od tých, ktorí ho mali podporovať: od biskupov, ktorí sa s týmito predpismi nezhodovali. Napokon našli jedného drsného a tvrdého sedliaka. Nasťahoval sa do tohto domu, zhromaždil tam vyvolených, ktorí žili v Ríme, a navrhol pravidlá života, ktoré čerpal z Máního listu (List o založení). Mnohým sa to zdalo neúnosné a odišli. Iní zostali z pocitu hanby. Nejakým spôsobom začali žiť predpísaným životným štýlom.

Hostiteľ poslucháč trval na tom, aby sa predpisy dodržiavali bez výnimky.

Medzitým sa začali hádky medzi vyvolenými, ktorí sa navzájom obviňovali zo svojich zločinov. Tak sa zistilo, kto sú tí, ktorí vyznávali, že chcú vo všetkej prísnosti dodržiavať pravidlá manicheizmu. Zahnaní do kúta neochotne priznali, že tieto prikázania sa nedajú dodržiavať. To vyvolalo vzburu.

Hostiteľ poslucháč zhrnul situáciu do dilemy: buď je projekt rozumný a musí sa realizovať, alebo nie je a toho, kto tieto pravidlá zaviedol, treba považovať za blázna. Vzbury sa množili a výkriky väčšiny zvíťazili. Každý si išiel svojou cestou. Nakoniec sa vzdal aj biskup a s veľkou hanbou sa dal na útek. Neskôr sa zistilo, že on sám žil v komunite v rozpore s uvedenými pravidlami, vlastnil súkromné peniaze a nechával si tajne prinášať jedlo.

Táto epizóda utvrdila Augustína v tom, čo počul a videl v Kartágu, v údive a sklamaní nad správaním vyvolených. Sklamanie bolo teraz úplné a manicheizmus bol preňho mŕtvy.

Problém múdrosti však zostával. Dokonca vyšiel na povrch s väčšou dramatickosťou a naliehavosťou, a to pre stratený čas a utrpenú porážku.