Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Na ceste späť

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Spiatočná cesta nebude taká krátka ani jednoduchá ako cesta tam. Augustín opustil katolícku vieru za niekoľko dní; jej opätovné získanie mu trvalo mnoho rokov trýznivého bádania. Rozptýliť hromadu predsudkov a rozmotať rad nesprávne položených otázok a zle vyriešených problémov je vždy dlhá, namáhavá a ťažká činnosť. Augustín s tým mal bolestnú skúsenosť.

Cesta vzdialenia sa od viery bola na filozofickej úrovni poznačená týmito míľnikmi: racionalizmus, materializmus, skepticizmus. Cesta späť narazí na tie isté chyby a musí ich jednu po druhej prekonať. Príbehom tohto prekonávania je Augustínovo obrátenie, ktoré je predovšetkým obrátením veľkého mysliteľa. 

Návrat k viere by sa však nikdy neuskutočnil, keby najprv nepadli predsudky, ktoré manichejci nahromadili voči Katolíckej cirkvi. Predovšetkým dva predsudky: antropomorfné zobrazovanie Boha a neprijateľnosť Starého zákona. Bol to Ambróz so svojím kázaním, ktorý ich zvrhol.

Ambrózove zásluhy

Milánsky biskup svojimi súkromnými rozhovormi prispel k Augustínovmu obráteniu len málo alebo vôbec nie. Naopak, veľa prispel svojimi kázňami k ľudu. Nikdy si s Augustínom nesadol za stôl, aby s ním diskutoval o náboženstve, ako to urobil kňaz Simplicián. Augustín po tom v istej chvíli túžil. Ambróz však „nemal čas“, alebo, keďže vedel, z akého zázemia ten africký rečník pochádza, nemal chuť sa s ním stretnúť.

Faktom je, že Augustín sa s Ambrózom rozprával pred svojím obrátením len niekoľkokrát, a to vždy krátko. Jeho diela pripomínajú zdvorilostnú návštevu po príchode do Milána, otázku o pôste, ktorú mu položil v mene svojej matky, náhodné stretnutia v kostole alebo na ulici, pri ktorých sa Ambróz zabával chválou Moniky.

V istom momente by mu Augustín bol rád odhalil svoje vnútorné „búrky“ a „nebezpečenstvá“, ale nenašiel spôsob. „Niekoľkokrát“ ho navštívil v jeho rezidencii, vošiel dnu, čakal „dlho“, videl, že sa Ambróz vždy sústredí na čítanie, neodvážil sa ho vyrušiť.

„Nemohol som sa ho pýtať, čo som chcel, lebo od jeho úst a sluchu odťahovali ma ľudia, ktorí prichádzali k nemu so svojimi záležitosťami, ktorým vždy poslúžil. Keď nebolo u neho nikoho, čo bývalo len na veľmi krátky čas, vtedy buď posilňoval telo pokrmom, alebo dušu čítaním. 

Keď čítaval, očami prebehoval stránky a duchom sa usiloval pochopiť zmysel. Hlas a jazyk vtedy odpočívali. Vždy, keď som prišiel k nemu, našiel som ho v tichosti, ako číta, a nikdy nie ináč. Zavše som sedel dlho mlčky. Kto by sa ho bol opovážil vyrušiť z toľkého zahĺbenia? Potom som odišiel, lebo som si myslel, že tú kratučkú chvíľku, ktorú má na osvieženie mysle, chce využiť v pokoji a v bezstarostnosti o cudzie záležitosti.“

Pravda, bol tu Ambróz, ale na neho sa mohol obrátiť len v prípade otázok, ktoré si vyžadovali krátku odpoveď. „Búrky, ktoré som prežíval vo svojej duši sa dožadovali, aby som ho konečne našiel k dispozícii, aby som si pred ním vylial celú svoju dušu; ale márne.“

Svätý Augustín: človek, pastier, mystikPríchod do Milána k biskupovi Ambrózovi

Agostino Trapè

Napriek svojmu zdržanlivému postoju Ambróz rozhodujúcim spôsobom prispel k tomu, že sa Augustín vrátil ku katolíckej viere. Prispel k tomu tým, že kázaním odstránil hlavnú prekážku, ktorou bola nedôvera, ba – povedané priamo – pohŕdanie učením cirkvi.

Augustín ho chodil počúvať každú nedeľu. Spočiatku, ako sme už povedali, z formálnych dôvodov, pričom sa vôbec nezaujímal o obsah; potom, keď si uvedomil, že vykladané myšlienky nie sú také, aké očakával, s rastúcim záujmom o obsah.

Nevieme, aké kázne alebo katechézy počul. Chronológia Ambrózových spisov nie je ešte pevne stanovená a možno mnohé z rečí neboli buď nikdy zapísané, alebo sa stratili. Vieme však, čo v týchto rečiach upútalo jeho pozornosť a otvorilo jeho dušu nádeji. Predovšetkým dve témy: duchovný výklad posvätných kníh a naliehavé potvrdzovanie duchovnosti Boha a duše.

Šokujúce slová

Duchovný alebo alegorický výklad Svätého písma robí prijateľnými aj tie najviac inkriminované pasáže Starého zákona. Ambróz dôrazne odporúčal Pavlovo pravidlo: „Litera zabíja, ale duch oživuje“ (2 Kor 3, 6) a sám ho hojne uplatňoval. Ambrózova exegéza ukázala, že mnohé pasáže zo Starého zákona, ktoré sa pri doslovnom chápaní zdali škandalózne pre svoju drsnosť alebo naivitu, namiesto toho pod mŕtvolnou literou obsahovali vyšší význam. Augustínova nedôvera voči cirkvi sa preto zdala neopodstatnená.

V spise O užitočnosti viery píše: „Už niektoré kázne milánskeho biskupa ma priviedli k tomu, že som s určitou nádejou zatúžil preskúmať mnohé veci v samotnom Starom zákone, ku ktorému, ako vieš, som mal silnú averziu, pretože mi bol zle predložený.“

Veľkým prekvapením bola druhá téma. Kým manichejci obviňovali cirkev z odporného antropomorfizmu, Ambróz trval na absolútnej duchovnosti Boha a duše. „Často som si všimol v rečiach nášho biskupa a niekedy aj v tvojich (hovorí k Manliovi Theodorovi), že keď človek myslí na Boha alebo dušu, nemal by myslieť na nič telesné.“ 

Bol to princíp kresťanského spiritualizmu. V súlade s ním sa Ambróz odvolával na dušu, a nie na telo v slovách knihy Genezis 1, 26: „Urobme človeka na náš obraz a podobu.“ Tieto slová neznamenajú, že Boh je telesný ako človek, ale že človek je duchovný ako Boh. 

Človek je totiž duchovný podľa duše obdarenej inteligenciou a slobodou a schopnej prekonávať myšlienkami najväčšie vzdialenosti. Teraz sme v Miláne, – povedal Ambróz – a vidíme myšlienkami ľudí, ktorých poznáme, ak máme nejakých, ktorí žijú v Afrike.

Tento príklad nemohol neosloviť ani tých najpozornejších a najzainteresovanejších poslucháčov. „Jedine duša,“ pokračoval, „sa môže zjednotiť s Bohom a vo svojom hľadaní bude tým slobodnejšia, čím viac sa odstrihne od požiadaviek tela a telesných žiadostí.“

Ambrózove slová Augustína šokovali. Tešil sa, že učenie cirkvi nie je také, aké jej pripisoval on. Hanbil sa, že sa nechal oklamať manichejcami, cítil sa vinný, že tvrdil nepravdivé veci bez toho, aby sa o tom informoval.

„Keď som sa dozvedel, že tvoji duchovní synovia, znovuzrodení tvojou milosťou v lone katolíckej Cirkvi, o človeku na tvoj obraz stvorenom nerozumejú tak, ako keby si ty bol ľudským telom ohraničený, hoci som nemal ani tušenia, ako je to vlastne s duchovnou bytosťou, predsa som sa začervenal od radosti, že som za toľko rokov neštekal proti katolíckej Cirkvi, ale proti predstavám svojej telesnej obrazotvornosti. Moja opovážlivosť a bezbožnosť bola tým väčšia, že som zavrhoval to, čo som mal ešte len hľadať a poznať.“

Alegória a spiritualita neboli jediné témy, ktorým Augustín venoval pozornosť, keď počúval Ambróza. Boli tu aj ďalšie, napríklad stvorenie vecí a ľudská sloboda. Stvorením vznikol duchovný a hmotný vesmír, čo pre Augustína rušilo všetky formy dualizmu a panteizmu. Sloboda je umiestnená v samotnom človeku, a nie, ako učili manichejci, v inej prirodzenosti než je on sám. Jeden je pôvod zla, ktoré robíme, zatiaľ čo pôvod zla, ktoré trpíme, treba hľadať v spravodlivosti Božích súdov.

Svätý Augustín: človek, pastier, mystikSklamanie (z manichejcov a z ich náboženstva)

Agostino Trapè

V každom prípade to odblokovalo Augustínovu životnú situáciu a svitala nová nádej, že učenie Katolíckej cirkvi nie je také, ako si Augustín myslel predtým.

Tieto slová môžu znieť ako víťazný výkrik, a sčasti aj sú. Predovšetkým však naznačujú veľký a bolestný boj. Stále bolo potrebné rozptýliť mnoho nedorozumení. Bol tu aj nebezpečný pocit nedôvery. Presne ako chorý človek, ktorý zažil zlého lekára a bojí sa dôverovať aj tomu dobrému.

Augustín, kolísavý a neistý, zatiaľ urobil aspoň čiastočné rozhodnutie: „Rozhodol som sa zostať katechumenom v cirkvi, ktorej ma zverili rodičia, kým nenájdem to, čo chcem, alebo sa nepresvedčím, že sa to oplatí hľadať.“