Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Odporca Katolíckej cirkvi

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili nový historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Augustín sa pripojil k manichejcom rezervovane. Počúval ich slová, veril prísľubom, ktoré dávali, pociťoval k nim veľké sympatie a čakal. Čakal, že keď už bude odhalené rúško tajomstva, ktorým radi prikrývali svoje doktríny, ukážu mu svetlo múdrosti.

„Veril som, že pod plášťom mnohých slov ukryli niečo veľké, čo mi jedného dňa zjavia.“ Dôvod takéhoto opatrného vyčkávania spočíval v skutočnosti, že manichejskí misionári „boli výrečnejší a obšírnejší vo vyvracaní učenia druhých než vo výklade vlastného učenia“.

Táto skutočnosť neunikla Augustínovi, ktorý sa k nim z toho dôvodu pripojil, no vždy zostal na stupni Poslucháča, čo bol najnižší stupeň medzi Máního učeníkmi. Nikdy nepostúpil vyššie, ako by si bol želal, medzi Vyvolených, ktorý predstavovali stupeň dokonalého manichejca. Len Vyvolení sa zriekali „každej nádeje a každej svetskej starosti“ a skladali sľub chudoby a dokonalej zdržanlivosti.

Tento cenný biografický údaj z diela O užitočnosti viery, ktorý potvrdzujú Vyznania, nám dovoľuje urobiť dva dôležité závery. Na jednej strane Augustínovo neúplné presvedčenie o manicheizme a na druhej strane ochota, že sa úplne zasvätí múdrosti, keď raz nadobudne istotu o ceste, ktorú má nasledovať. Úplne znamenalo vrátane chudoby a dokonalej zdržanlivosti.

Stratil nádej, že v Katolíckej cirkvi nájde pravdu

Ale túto istotu, čo sa týka manicheizmu, nedosiahol nikdy. Medzitým však dosiahol inú istotu, negatívnu, no veľmi jasnú. Cesta, ktorú treba nasledovať, sa nenachádza v Katolíckej cirkvi.

Inými slovami, Augustín stratil nádej, že v Katolíckej cirkvi nájde pravdu; hrdo ju zanechal, bol presvedčený, že cirkev učí „bájky starých materí“. Augustín bol manichejcom rezervovane, no bol bezvýhradne antikatolíkom. Dokonca sa stal ostrým kritikom kresťanského náboženstva, ktoré až do tej chvíle bolo jeho a naďalej bolo náboženstvom jeho matky.

„Vyčítal Katolíckej cirkvi autoritatívnu metódu, ktorá prikazuje veriť bez predošlého vysvetlenia pravdy. Podľa neho to bola ponižujúca, iracionálna a neúnosná metóda...“Zdieľať

Toto odhodlané oddelenia sa od katolíckeho náboženstva bolo veľkým víťazstvom zdatnej manichejskej propagandy.

Manichejci konali ako „chytrí lovci, ktorí kladú k vode konáre pokryté lepom, aby oklamali smädných vtákov; ďalej sieťami uzatvárajú alebo pokrývajú okolostojace vody, alebo strašiac hlukom, ich od nich odháňajú, aby nepadli do ich osídel z vlastnej voľby, ale z núdze“.

Takto to bolo u Augustína. K manicheizmu sa nepridal preto, že si ním bol istý. Skôr sa presvedčil, že nejestvuje rozumný dôvod byť naďalej katolíkom.

Ako obeť manichejskej propagandy vyčítal Katolíckej cirkvi predovšetkým fideizmus, teda autoritatívnu metódu, ktorá prikazuje veriť bez predošlého vysvetlenia pravdy.

Podľa neho to bola ponižujúca, iracionálna a neúnosná metóda, lebo múdreho človeka nie je hodná viera, ale veda a poznanie. A práve tieto posledné Cicero a tiež manichejci označovali za cieľ a cestu.

Okrem toho Augustín vyčítal Katolíckej cirkvi poľudštenú predstavu o Bohu, neprijateľné riešenie problému zla, materialistické chápanie Vtelenia, vieru Starého zákona.

Ak bol človek stvorený na Boží obraz, ako učí Kniha Genezis, znamená to, že Boh má telo podobné telu človeka. Táto predstava bola desivá. Pre manichejcov bolo ľahké dokázať ju a pre Augustína bolo samozrejmé odmietnuť takúto predstavu.

Odmietol ju v mene úcty voči Bohu. „Videlo sa mi zbožnejším, Bože môj (...) predstavovať si ťa v každom ohľade nekonečným (hoci, vzhľadom na hmotu zla, musel som ťa pokladať i za konečného) ako veriť, že si ohraničený podobou ľudského tela.“

Čítajte tiež

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Racionalista

Agostino Trapè

Zmietala ním naliehavá túžba nájsť pravdu a súčasne ho trápilo sklamanie z čítania Svätého písma. To ho priviedlo k manichejcom.

Tak sa mu javilo nemožné akceptovať aj to, ako to učili katolíci, že Boh je stvoriteľom všetkých vecí, aj podstaty zla. Bránila mu v tom tá istá úcta voči Bohu a predstava o jeho absolútnej dobrote.

„Za lepšie som pokladal uveriť, že si nestvoril nijaké zlo, ktoré som vo svojej nevedomosti pokladal nielen za bytosť, ale ešte za hmotnú bytosť (...), ako to, že od teba pochádza zlo.“

Nepredstaviteľné Vtelenie

Rovnako neprijateľná bola katolícka predstava o Vtelení. Ak sa Boží Syn skutočne vtelil, pričom prijal ľudské telo, nemohol sa vyhnúť zmiešaniu s telom a poškvrneniu.

A teda oveľa múdrejšie a zbožnejšie bolo s manichejcami prijať doketizmus: „Mal som strach uveriť, že sa narodil z tela, aby som nemusel veriť, že z tela poškvrneného.“ V tomto bode Augustín cítil potrebu dodať: „Tvoji veriaci sa iste milo a nežne usmejú, keď budú čítať tieto Vyznania, ale nedá sa nič robiť. Taký som bol.“

Napokon prijatie Starého zákona znamenalo aj schválenie vojen, obiet a život starobylých patriarchov. Tieto veci sa protivili vyznaniu človeka, ktorý by mal nasledovať spiritualitu a čistotu kresťanstva.

Argument bol obľúbenou témou manichejcov, ktorí sa vytrvalo pýtali: „Či možno za spravodlivých pokladať tých, čo majú niekoľko manželiek súčasne, čo zabíjajú ľudí a obetujú zvieratá?“ Podľa ich názoru bola odpoveď na tieto otázky veľmi jasná.

„Zatiaľ čo sa vzďaľoval od pravdy, zdalo sa mu, že jej ide naproti.“ Zdieľať

Následkom tejto propagandy sa Katolícka cirkev Augustínovi javila ako prekážka na ceste spirituálneho a autentického kresťanstva. Jeden rímsky manichejec mu kedysi napísal so zámerom priviesť ho späť do sekty.

Pripomenul mu niekdajšie pocity a zacitoval niektoré predpisy Starého zákona, ktorým potom zanietene argumentoval, medzi nimi aj toto: „Polož tvoju ruku na moje boky, zabíjaj a jedz, miluj sa a množ.“ A pokračoval chválorečou: „Vedel som, že vždy si nenávidel tieto veci. Vedel som, že si bol jeden z tých, ktorí milovali vznešené veci, veci, ktoré opovrhovali zemou, hľadali nebo, umŕtvovali telo, oživovali dušu.“

Augustín mladík prijal kritiku manichejcov proti Katolíckej cirkvi a s opovrhnutím sa od nej odvrátil. Nekládol si však pred týmto odhodlaným a závažným krokom za povinnosť aplikovať na seba to rímske: audiatur et altera pars! (nech je vypočutá aj druhá strana)?

Musíme, žiaľ, odpovedať, že nekládol. Predsa len veľký kartáginský apologéta takmer dve storočia predtým napísal, že Katolíckej cirkvi často zostáva len túžba: ne ignorata damnetur (aby to nebolo odsúdené ako neznáme).

Augustín ju, naopak, odsúdil bez toho, aby si ju vypočul. A zatiaľ čo sa vzďaľoval od pravdy, zdalo sa mu, že jej ide naproti. Ešte raz sa skrýval pod rúškom pýchy.

Z publikácie Agostino Trapè: Agostino, l’uomo, il pastore, il mistico (Città Nuova, 2006) preložil o. Juraj Pigula, OSA.