V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás v tomto roku pripravili nový historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu.

Hoci sa Augustín narodil v Afrike a rodom bol Afričan, kultúrou a jazykom bol Riman.

Rodisko svätého Augustína

Jeho rodné mesto Tagaste bolo jedným z mnohých centier, ktoré Rimania postavili v severnej Afrike. Je známe, že keď porazili Kartágo, započali obrovskú transformáciu rozsiahlych regiónov, pričom budovali širokú cestnú sieť, stavali mestá a vily, podporovali poľnohospodárstvo, všade šírili kultúru, obchod a blahobyt.   

Tagaste nebolo veľkým mestom. Civitas parva – „maličkým mestom“ ju nazýva anonymný autor latinskej verzie Života sv. Melánie Mladšej. Tagaste malo len prvý stupeň verejného školstva – primus magister. Išlo o základnú školu, aby sme to vyjadrili v našich reáliách.

Tagaste nemalo mimoriadny význam, ak odhliadneme od toho, že bolo križovatkou mnohých ciest stredozemského vnútrozemia. Prechádzala ním jedna z troch ciest, ktoré viedli z Hippa do Kartága, taktiež cesta z Kartága do Cirty, do Sitifisu, do ďalekej Cézarey v Mauretánii, ako aj cesta, ktorá smerovala z Hippa na juh až do Theveste (Tébessa).

V Tagaste bola známa mansio. V Rímskej ríši mansio bola oficiálnym odpočívadlom pri rímskej ceste, ktoré vydržiavala centrálna vláda pre úradníkov cestujúcich za úradnými povinnosťami. Dovoľovala obyvateľom tohto malého mesta prichádzať do kontaktu s obchodným a kultúrnym ruchom veľkej časti rímskej Afriky. 

Mesto vzniklo na širokej a úrodnej náhornej planine Numídie v nadmorskej výške 675 metrov na malebnom mieste. Obklopovali ho voňavé lesy, v ktorých sa Augustín nabehal pri love vtákov, vinice, olivové háje... Tagaste bolo bohaté na obilniny, plody a pastierstvo.

Smerom na východ sa otváralo veľké údolie rieky Mejerda (v staroveku známa ako Bagrada), ktorá klesala v priebehu 250 kilometrov až do Kartága; na juhu sa rozprestierala veľká náhorná planina až po pohorie Aurès, za ktorým reťaz opevnení takmer na okraji Sahary chránila, aj keď nie vždy účinne, hranice a majetky rímskeho impéria, v ktorom panovala pax romana.

Na západe sa týčila náhorná planina Cirta (dnešná Costantina) až po obe Mauritánie. Na severe za pahorkami bolo údolie rieky Seybouse – Rimania ju volali Ubus –,  ktorá dosahovala more v blízkosti mesta Hippo Regius; to bolo vzdialené od Tagaste nie viac ako 100 kilometrov.   

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Spoznajte najväčšieho syna Afriky, veľkého obrátenca a vášnivého hľadača pravdy

Juraj Pigula

Rok 2023 sa na stránkach Sveta kresťanstva bude niesť aj v duchu svätého Augustína. A to hneď z viacerých dôvodov.

Rímske Tagaste leží pochované pod bielymi domami dnešného Souk-Ahras (Alžírsko) či pod zeleňou olivových hájov na niektorom z blízkych kopcov. Vykopávky, ktoré vyniesli na svetlo sveta nádherné ruiny ďalších miest antickej Numídie, nám dovoľujú urobiť si predstavu o cestách, domoch či pamiatkach Tagaste, medzi ktoré patrí aj fórum, kúpele, divadlo a aréna. Dovoľujú nám  tiež pochopiť – a sčasti ospravedlniť – vzletný titul „najvýznamnejšia“, ktorého hrdým nositeľom bola miestna mestská rada.

Keď sa tu 13. novembra v roku 354 narodil Augustín, Tagaste existovalo už 300 rokov. Sláva jeho pomníkov, hoci ešte nebola zapadnutá, už určite spela k zániku. Začali sa však písať jeho dejiny úplnej spätosti s príbehom Augustína a jeho matky Moniky.

V Tagaste, ako koniec koncov aj v iných mestách rímskej Afriky, sa stretávali a často zrážali najrozličnejšie sociálne vrstvy: prisťahovalci a domorodci, páni a sluhovia, bezuzdný prepych a zbedačená chudoba.

Prepych prevládal v mestách, chudoba na vidieku, kde sa okolo nádherných víl veľkostatkárov pohyboval kŕdeľ chudobných roľníkov, ktorí namáhavo obrábali prenajatú zem a závideli bohatým patrónom. Jazyk a kultúra boli latinské, no mnohí na vidieku a v horách hovorili a rozumeli len po púnsky.

Rodina strednej vrstvy

Medzi týmito opačnými extrémami vznikla stredná vrstva väčšinou afrického pôvodu, ale s rímskou formáciou a mentalitou, už úplne začlenená do štruktúr impéria. Bola to trieda malých statkárov, ktorí sa podieľali na vedení verejných záležitostí a usilovali sa umožniť svojim synom absolvovať všetky stupne vzdelávania, aby z nich potom urobili mestských úradníkov, rečníkov či právnikov. K tejto vrstve patrila aj Augustínova rodina.     

V porovnaní s inými rodinami v Tagaste, napríklad s rodinou Augustínovho priateľa Alipia, ktorá vynikala medzi hlavnými rodinami v meste, alebo v porovnaní s rodinou Augustínovho neskoršieho sponzora Romaniána, ktorá vlastnila veľké majetky, môžeme o Augustínovej rodine povedať, že bola chudobná. Za takú ju totiž považoval samotný Augustín. O svojom otcovi povie, že „bol veľmi skromným občanom Tagaste“, a o sebe skonštatuje, že „sa narodil chudobným rodičom“.

Čitateľ nech nepripisuje týmto slovám dnešný význam. Chudoba v tej dobe nevylučovala istý stupeň blahobytu. Augustínovi rodičia totiž mali v dome sluhov a vlastnili pozemky, mohli si dovoliť poslať svojho syna študovať do tridsať kilometrov vzdialenej Madaury a vymyslieť ambiciózny plán, že dokončiť štúdiá ho pošlú do Kartága.

No istý stupeň blahobytu sa nerovná bohatstvu. Tento ambiciózny plán by sa pravdepodobne nikdy neuskutočnil, ani napriek obetám, ktoré rodina podstúpila, ak by Augustínovi finančne nepomohol jeden spoluobčan, jeden z tých, ktorí boli a nazývali sa bohatí, totiž Romanián, Alipiov príbuzný.

Trajánov oblúk v Tagaste. Zdroj: Wikipedia

Augustín s obdivom pripomenie štedrosť mecenáša, ako aj vôľu a obety otca, ktorý vydával na svojho syna viac, ako si v skutočnosti mohol dovoliť: „Kto by nechválil človeka, akým bol môj otec, ktorý kvôli udržaniu svojho syna na štúdiách v ďalekom meste dával viac, než mu to dovoľoval rodinný majetok? Mnohí občania, ktorí boli oveľa bohatší než on, nepodstúpili podobnú obetu kvôli svojim synom.“

Majetok nebol väčší než dvadsatina toho, čo vlastnila hippská cirkev, ktorá nebola bohatá. Bolo to veľmi skromné množstvo. Faktom je, že keď sa Augustín stane biskupom, bude pomáhať svojim príbuzným – rovnako ako pomáhal aj ostatným chudobným –, aby „netrpeli núdzou alebo ňou trpeli menej“.

Nezdá sa, že by Augustínov brat Navigius a jeho sestra, ktorej meno nepoznáme, mali to šťastie navštevovať „učiteľa gramatiky“ v Madaure. Určite ho nemali jeho bratanci Lastidianus a Rustikus.

Augustínova rodina nebola bohatá, no zaiste bola urodzená a vážená. Otec Patricius bol členom mestskej rady. Matka Monika, veľmi zbožná žena, si získala obdiv ušľachtilosťou svojho charakteru a žiarou svojich cností.

Púnčina, latinčina, gréčtina

Podľa všetkého to bola rodina afrického, čiže púnskeho pôvodu, ale bola porímštená. V Patriciovom dome hovorili všetci, aj sluhovia, po latinsky a len po latinsky. Nech nás to neudivuje. Vieme, že v Hippe nie všetci vedeli po púnsky a dokonca aj medzi klerikmi bolo málo takých, ktorí by boli schopní používať pôvodný púnsky jazyk.

V každom prípade sa Augustín nenaučil po latinsky až v škole, ale už doma a nebolo to „pod vyhrážkami a trestami, ale uprostred láskania dojkami, radostnej nálady a veselosti hier“, naučil sa ju z túžby či pre potrebu vyjadrovať vlastné myšlienky.

V skutočnosti to bol prvý jazyk, v ktorom sa vyjadroval, a jediný, ktorý ovládal úplne.

Augustínova rodina nebola bohatá, no zaiste bola urodzená a vážená. Otec Patricius bol členom mestskej rady. Matka Monika, veľmi zbožná žena, si získala obdiv ušľachtilosťou svojho charakteru a žiarou svojich cností. Zdieľať

Čo sa týka púnčiny, budúci biskup z nej zacituje niekoľko prísloví a uvedie púnsky pojem, ktorý zodpovedá niektorým latinským slovám. Keď sa však bude musieť dorozumieť s vidiečanmi svojej diecézy, ktorí hovoria len po púnsky, použije tlmočníka rovnako ako donatistický biskup Makrobius.     

Keď sa potom zmieni o púnskej literatúre, v ktorej „sú odkázané mnohé múdre veci“, neodvolá sa na svoju skúsenosť, ale na autoritu učenejších: „Ako potvrdili najučenejší ľudia.“ Nutne teda dospievame k záveru, že Augustín mal len obmedzenú a povrchnú znalosť púnčiny, čo mu nedovoľovalo si ňou pomáhať.     

Iná vec bola znalosť gréčtiny. Učil sa ju v škole v Madaure, no učil sa ju proti svojej vôli. Jednak mal väčšiu prirodzenú náklonnosť k poézii než k suchopárnemu a nezáživnému štúdiu slovníka a gramatiky. Odradili ho však aj vyučovacie metódy používané v tej dobe, založené na „telesných trestoch“. Preto sa mu gréčtina nikdy nestala blízkou.

Niežeby ju neovládal. Vedel z nej to, čo stačilo na nahliadnutie do gréckeho textu Biblie a prípadne na skorigovanie latinského biblického textu. Bolo preňho bežnou praxou kontrolovať výstižnosť prekladu. Niekedy išlo o Hieronymov preklad alebo o vlastný preklad nejakého textu cirkevných otcov či Plotina. Vedel si poslúžiť nejakým dielom priamo v jeho gréckom origináli. No Augustín nedokázal čítať plynulo po grécky tak, ako by to bol chcel a ako si to vyžadovalo tých pár chvíľ, ktoré mal k dispozícii na čítanie spisov cirkevných otcov. 

Latinská kultúra

Preto Augustínova kultúra na rozdiel od kultúry mnohých jeho súčasníkov, napríklad Hieronyma alebo Ambróza, bola podstatne latinská alebo, výstižnejšie vyjadrené, dosiahnutá prostredníctvom latinčiny.

Poznal všetky bohatstvá latinčiny, čo sa týka obsahu a formy, všetky tajomstvá, všetky zdroje. Po latinsky hovoril s typickým africkým akcentom, ktorý bol dôvodom posmechu pre Italov. Mal štylistické zvláštnosti vlastné autorovi neskorého cisárstva, ktorý bol Afričanom i pastierom duší zároveň. No bol vyškoleným majstrom slova, ktoré je schopný ho používať vo všetkých významoch a v celej štýlovej rozmanitosti. Postačí, ak si čitateľ porovná medzi sebou Vyznania, O Božom štáte, Listy, Kázne. 

Augustín najskôr študoval v Tagaste, následne gramatiku v Madaure a rétoriku v Kartágu. Po absolvovaní štúdia si otvoril školu gramatiky v Tagaste, po roku alebo trochu viac si otvoril školu rétoriky v Kartágu a neskôr v Ríme. Napokon vyučoval rétoriku v Miláne na cisárskom dvore.

Augustín po latinsky hovoril s typickým africkým akcentom, ktorý bol dôvodom posmechu pre Italov. Zdieľať

V Kartágu za zúčastnil na jednej poetickej súťaži a prokonzul Vindician ho korunoval za básnika. Keď v Ríme obstál v skúške z prednesu, prefekt Symmachus ho vyslal do Milána za rečníka na cisársky dvor. Tento výber predstavoval úspech a bol predzvesťou väčších úspechov.

V Miláne v tejto pozícii predniesol chváloreč na generála Bautona a o niekoľko mesiacov neskôr oficiálnu chváloreč na cisára, ktorým bol, ako vieme, 14-ročný Valentinián II. Dvanásť rokov vyučovania a intenzívneho štúdia Augustínovi poskytlo vhodnú príležitosť, aby sa prehĺbil v poznaní slobodných umení a stal sa „najučenejším a najvýrečnejším“ človekom, čo bolo obrovskou ašpiráciou jeho doby. 

Nadobudnutá široká erudovanosť mu dovolila vzápätí po konverzii vymyslieť veľkolepý plán. Chcel napísať určitý druh encyklopédie slobodných umení – Disciplinarum libri –, aby ukázal spôsob výstupu po „bezpečných schodoch“ od vecí telesných k veciam duchovným a od týchto k Bohu.

Keď dokončil knihu o gramatike (nezachovala sa), začal písať traktát O hudbe (De musica), ktorý dokončil potom v Afrike v šiestich knihách, čo sa týka rytmu. Pre ostatných päť slobodných umení – dialektika, rétorika, geometria, aritmetika, filozofia – zanechal len poznámky, ktoré sa stratili.

Augustín neustále, aj ako biskup, pociťoval hlboký obdiv, vďačnosť, mohli by sme povedať – náklonnosť k autorom, z ktorých čerpal literárnu formáciu. Zvlášť k Vergíliovi, pri ktorého čítaní vyronil veľa sĺz; k Cicerovi, ktorý ho prebudil zo smrteľnej strnulosti a nadchol ho múdrosťou; k Varronovi, najučenejšiemu spomedzi Rimanov, ktorého diela mu boli veľmi osožné pre veľkolepé dielo O Božom štáte.

Tieto city vynikajú napríklad v nasledujúcom texte, ktorý je z roku 415, keď mal Augustín prežitých šesťdesiat rokov a už takmer dvadsať rokov bol biskupom. Priateľ a spoluobčan Evodius sa ho spýtal, aký význam treba pripísať slovám sv. Petra o Kristovom zostúpení do podsvetia a vyslobodení tých, ktorí tam boli vo vyhnanstve (porov. 1 Pt 3, 18; Sk 2, 24). Augustín odpovie:

„Ak vyhlásime, že pri tejto príležitosti vyslobodil bez výnimky všetkých, ktorých našiel tam dole, kto by sa neradoval, keby sa nám to podarilo dokázať, hlavne v súvislosti s niektorými, ktorí nám boli dôverne známi pre svoje literárne diela a ktorých ducha obdivujeme?

Nehovorím len o básnikoch a ďalších rečníkoch, ktorí v mnohých úryvkoch svojich diel opovrhli a vysmiali svojich vlastných falošných pohanských bohov a občas aj uznali jediného pravého Boha, i keď vyznávali so všetkými ostatnými poverčivý kult. Hovorím však taktiež o tých, ktorí už netvrdia tie isté pravdy v poetických kompozíciách alebo v rečiach, ale vo filozofických dielach. Odvolávam sa aj na početný zástup učencov, ktorých diela sa nám nezachovali, no ktorých život zasluhujúci – z určitého hľadiska – chválu sme spoznali v dielach druhých.

Tieto osobnosti – bokom nech zostane kult vzdávaný Bohu, v rámci ktorého chybili tým, že sa klaňali falošným božstvám, ktorým klaňať sa prikazovali štátne zákony, a tým, že neslúžili Stvoriteľovi, ale stvoreniam – sú pre všetko ostatné životné počínanie právom navrhnuté ako vzory, ktoré treba napodobňovať. Vzory pre ich umiernenosť, zdržanlivosť, cudnosť, striedmosť, opovrhnutie smrťou podstúpenou kvôli záchrane vlasti, pre dodržanie slova daného nielen spoluobčanom, ale aj nepriateľom...

Pre určitú prirodzenú náklonnosť sa nám páčia do tej miery, že chceme, aby osoby vybavené takýmito cnosťami, v prvom rade a spolu so všetkými ostatnými, vyslobodil z múk podsvetia.“

Tento úryvok ukazuje protiklad medzi prirodzenou inklináciou a učením kresťanskej viery a tým zjavuje lepšie ako všetky ostatné Augustínovu veľkú ľudskosť a jeho príslušnosť ku grécko-rímskemu svetu. Rimanom bol nielen jazykom a kultúrou, ale aj cítením a srdcom.  

Z publikácie Agostino Trapè: Agostino, l’uomo, il pastore, il mistico (Città Nuova, 2006) preložil o. Juraj Pigula, OSA.