Minizamyslenie Ja, kto som ja?

Ježišove slová o ne(od)súdení neznamenajú, že si máme nasadiť ružové okuliare a nahovárať si, že svet a ľudia v ňom sú krásni. Veď sám hovoril o zákonníkoch a farizejoch ako o obielených, a nie ružových hroboch (Mt 23, 27).

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám.“ (Mt 7, 1 – 5)

Potrebujeme vedieť posúdiť situácie a ľudí. Preto nielenže môžeme, ale aj máme skonštatovať, keď niečo nie je v súlade s ľudskosťou, so spravodlivosťou a s láskou. Nemá to však pokračovať ďalej. A to je preťažké.

Starí mnísi považovali Ježišovu výzvu nesúdiť za najdôležitejšiu. Preto keď sa pýtali starca Poimena, ako sa stať mníchom, odpovedal: „Ak chceš nájsť pokoj tu aj tam, pri všetkom, čo robíš, si hovor: ‚Ja, kto som ja?‘ A nikoho nesúď.“ A to je všetko.

Ono odsúdenie, ktoré podľa Ježiša doľahne na každého, kto súdi a odsudzuje, spočíva práve v tom, že „súdny proces“ berie človeku pokoj. Je taký zaneprázdnený „trieskou v oku“ toho druhého, že nemôže zavrieť vlastné oči a pokojne usnúť. Nie je už toto dostatočný trest?

Napokon, dokážeme posúdiť situáciu a zaradiť ľudí v nej, ale vidíme veľmi málo na to, aby sme mohli vynášať definitívne súdy. Nevieme, čím si dotyčný človek prechádza, a preto koná to, čo koná. A pritom nám samým veľmi dobre padne, ak niekto pochopí, že sme vykoľajení, a prijme nás takých, akí sme. Aj s našimi trieskami a náladami. (Jozef Husovský)