Minizamyslenie Otčenáš? Samé imperatívy

Kam sa z Ježišovho prototypu modlitby vytratili slová „ďakujem“ a „prosím“? V Lukášovom evanjeliu učeníci poprosili Ježiša, aby ich naučil modliť sa, vo chvíli, keď videli, ako sa modlí on (Lk 11, 1). Ježiš oslovoval Boha „abba – ocko“ (Mk 14, 36) a modlil sa úplne inak ako ktokoľvek doteraz.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 7 – 15)

Ježiš, ktorý sa práve domodlil, je evidentne ešte naplnený stretnutím so svojím Otcom. V tejto synovskej absolútnej dôvere neprosí otca ako otrok alebo človek, ktorý čaká na milosť či nemilosť úradníčky za okienkom. Vylieva mu svoje srdce v imperatívoch: „Oci, toto urob!“ A verí, že Otec to urobí.

Zároveň do tejto modlitby vkladá podmienku „ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. To znamená, že chce byť spolutvorcom toho, o čo žiada Otca: „Niečo urobíš ty a to, čo môžem urobiť, urobím ja.“ Toto odhodlanie sa potom prenáša do celej modlitby:

Urobím všetko pre to, aby sa nebo stalo súčasťou zeme, na ktorej bude tvoje meno sväté. Chcem, aby aj skrze mňa bolo na zemi Božie kráľovstvo. Prijmem tvoje rozhodnutia. Urobím všetko pre to, aby čím viac ľudí dostalo svoj denný prídel chleba. Budem sa snažiť odpustiť. Pokúsim sa do sveta vniesť pozitívne výzvy a eliminovať dôsledky zla, ktoré nás trápi.

Preto Otčenáš vôbec nie je jednoduchá modlitba. (Jozef Husovský)