Dramatické putovanie Ako sa telesné pozostatky svätého Augustína dostali z afrického Hippo až do talianskej Pavie

Pápež Lev XIV. v sobotu 20. júna navštívi severotalianske mesto Pavia, kde si uctí telesné pozostatky svätého Augustína. Pri tejto príležitosti prinášame úryvok z knihy Svätý Augustín: Životopis, spritualita a texty, v ktorom augustinián Juraj Pigula opisuje dramatické okolnosti, za ktorých sa telo svätca dostalo z mesta Hippo v severnej Afrike až do Pavie.

Úvod do knihy, ktorá v roku 2024 vyšla vo vydavateľstve Postoj, napísal kardinál Robert Prevost, súčasný pápež Lev XIV.

Myslieť si, že svätý Augustín po svojom intenzívnom a rušnom živote našiel odpočinok v hrobe, je mylné. V prvom rade vieme, že Augustínovo telo bolo prenesené z Afriky na Sardíniu. Nevieme však úplne s istotou kedy. Jedna časť historikov obhajuje obdobie tesne po roku 500, ďalšia časť historikov posúva túto udalosť až za rok 700. Ja osobne som za neskoršiu možnosť. 

Prvá hypotéza prenesenia tela svätého Augustína hovorí, že sa to uskutočnilo začiatkom roku 500, keď kráľ Vandalov Thrasamund vyhnal z Afriky mnoho katolíckych biskupov. Najprv zakázal voľbu nových biskupov, ale keďže jeho dekrét nikto nerešpektoval, začal biskupov prenasledovať a posielať ich do vyhnanstva. 

Najznámejším z nich bol Fulgentius, biskup z Ruspe, ktorý sa spolu s ďalšími 59 biskupmi začiatkom 6. storočia uchýlil na Sardíniu. Keď sa zdalo, že Vandali sa stali tolerantnejšími, biskupi sa vrátili do svojich sídel v Afrike. Mýlili sa však, lebo po krátkom čase boli nútení opäť sa vydať na cestu za more. Historici, ktorí tieto správy odovzdali, tvrdia, že v oboch prípadoch bol útek z Afriky náhly. Odišli teda v zhone, aby si zachránili vlastné životy. 

Títo biskupi určite nemohli myslieť na to, že so sebou vezmú telo svätého Augustína. Sám Fulgentius, ktorý bol veľkým Augustínovým obdivovateľom a stúpencom jeho spirituality, by asi nebol ohrozil svoj život tým, že by sa bol ponáhľal z Ruspe do Hippo, aby zachránil relikvie. V dokumentoch, ktoré nám sprostredkúvajú tieto peripetie afrických biskupov, sa nikdy nespomína ani úradujúci biskup z Hippo, ktorý by bol vzal „posvätné relikvie“ so sebou. 

Čo teda vyvoláva pochybnosti o prenesení pozostatkov svätého Augustína už okolo roku 500? Je to hlavne skutočnosť, že takú dôležitú udalosť by boli vtedajší historici prehliadli, aj keď sa obšírne vyjadrovali k vyhnanstvu afrických biskupov. Treba tiež dodať, že práve Vandali kráľa Thrasamunda svojimi nájazdmi chceli presadiť svoju ariánsku vieru, ale nemali záujem o krádeže kresťanských pamiatok v Hippo, čo dosvedčujú najmä zachované diela svätého Augustína. 

Takže zatiaľ čo sever Afriky napádali Vandali a Sardínia bola svedkom príchodov a odchodov afrických katolíckych biskupov, pozostatky svätého Augustína pravdepodobne zostali v Bazilike pokoja v Hippo.

Cesta do Cagliari

Koncom 7. storočia na sever Afriky vtrhli moslimovia a vtedy sa aj mnohí kresťania, nielen biskupi, preplavili na Sardíniu, aby sa zachránili. Podľa všetkého práve oni vzali so sebou Augustínove relikvie, aby ich neveriaci nerozkradli a potom nezničili. Augustinián Jordán Saský, ktorý zomrel vo Viedni v roku 1380, vo svojom životopise svätého Augustína uvádza, že telo svätca bolo prenesené z Afriky na Sardíniu deň pred marcovými kalendami, t. j. 28. februára, ale neuvádza rok ani to, kto ho preniesol. 

Po príchode na Sardíniu boli Augustínove pozostatky uchovávané a uctievané v Cagliari v podzemnej krypte kostola za hradbami pri mori. Tento kostol dostal za patróna svätého Augustína a v 16. storočí ho zbúrali, zachovaná zostala len kaplnka nad kryptou. Aj tá bola koncom minulého storočia zbúraná a dnes z nej zostala len krypta zapustená do anonymnej modernej budovy. 

V krypte sa zachoval oltár, výklenok so sochou svätca a mramorové priečelie oltára, t. j. antependium, zobrazujúce Augustína ležiaceho na smrteľnej posteli. Za oltárom sa nachádza priestor vyrezaný do steny, kde bola umiestnená schránka s Augustínovými relikviami. Toto miesto, vytesané pod úrovňou morskej hladiny, sa často napĺňa vodou, čo sa oddávna považuje za zázrak.

Béda Ctihodný vo svojom diele Kronika šiestich etáp sveta (Chronicon de sex aetatibus mundi) rozpráva, že keď Saracéni napadli Sardíniu, longobardský kráľ Liutprand vykúpil „posvätné relikvie“ za cenu zlata. Predaj relikvií by nás nemal pohoršovať, ak si uvedomíme, aký častý bol v tom čase tento posvätný obchod kvôli lesku, ktorý mohli relikvie dodať mestám, kde boli uložené, a zisku, ktorý pochádzal z následných pútí.

V každom prípade Saracéni, ktorých spomína Béda Ctihodný, boli moslimovia, ktorí smerovali z Afriky, aby dobyli Sardíniu. Béda vo svojej knihe hovorí aj o udalostiach prenesenia relikvií svätého Augustína na Sardíniu. Podľa jeho tvrdení sa odohrali nedávno, čo poukazuje na koniec 7. alebo začiatok 8. storočia. Z toho vyplýva, že mesto Cagliari strážilo Augustínove pozostatky len viac ako dvadsať rokov.

Cesta do Pavie

Longobardi, pôvodom zo Škandinávie, prišli do Itálie ako žoldnieri a neskôr sa tam usadili natrvalo, keď si uvedomili nepopulárnosť byzantskej vlády. Rôzni longobardskí panovníci, zušľachtení rímskou kultúrou a civilizáciou, neváhali prijať kresťanstvo a využili každú príležitosť, aby si získali pápežovu priazeň. Liutprand, zbožný panovník oddaný katolíckej viere, predvídal plienenie, ktorému mala byť Sardínia vystavená po moslimskom vpáde. Preto si zaumienil kúpiť pozostatky tela svätého Augustína a preniesť ich na bezpečnejšie miesto. 

Nevieme, či zmluva bola uzavretá s moslimami alebo s mestom Cagliari. Vieme len, že kráľ poslal legátov na Sardíniu a tí vyplatili značnú sumu v zlate, aby získali telo svätého Augustína. Po dni a noci plavby po mori relikvie prijal v Janove sám panovník Liutprand, ktorý tam prišiel z Pavie, hlavného mesta Longobardov, s dlhým sprievodom duchovenstva a veriacich.

Keď dorazili späť do Pavie, na príkaz kráľa boli pozostatky svätého Augustína uložené v Kostole svätého Petra „s nebesami v zlate“ („in ciel dʼoro“), ktorý sa tak volal preto, lebo pôvodne bol strop kostola natretý zlatom. Zo spisov historikov možno usudzovať, že prenesenie relikvií do Pavie sa uskutočnilo na prelome rokov 722/723. 

Kráľ Liutprand, aby si ešte viac uctil kostol, v ktorom sa teraz nachádzali pozostatky hipponského biskupa, mu udelil mnohé dary a dal pri ňom postaviť benediktínsky kláštor. Schránka so vzácnymi relikviami bola umiestnená v krypte kostola vedľa hrobu svätého Severina Boethia, filozofa, umučeného v Pavii okolo roku 525. 

Pútnické miesto

Keď o pár rokov neskôr Liutprand zomrel, pochovali ho najprv v Kostole svätého Hadriána, ale po niekoľkých storočiach akoby ho boli chceli odmeniť za jeho dobročinnosť voči Kostolu svätého Petra a jeho pozostatky boli prenesené do tej istej krypty, kde spočívalo telo svätého Augustína. 

V 12. storočí boli mestské hradby z dôvodu väčšej bezpečnosti rozšírené tak, aby zahŕňali aj tento kostol, ktorý zväčšili a prerobili do dnešnej podoby. Do Pavie prišlo na púť mnoho pápežov, aby si uctili hrob svätého Augustína: Zachariáš, Štefan II., Gregor V., Lev IX. či Eugen III. 

Pápež Benedikt VIII., aby priniesol mestu Pavia prestíž, usporiadal tu v roku 1022 disciplinárny koncil a nariadil aj prieskum svätcových kostí. Na koncile bol prítomný aj canterburský arcibiskup Egelnodus, ktorý prieskum využil na to, aby preniesol do svojej katedrály ľavú ramennú kosť svätca po zaplatení 100 toliarov v striebre a jedného v zlate.

V roku 1132 prišiel pápež Inocent II. na púť k Augustínovmu hrobu a pri tejto príležitosti (8. mája) chcel baziliku osobne konsekrovať. Prvými správcami kostola boli benediktíni, ktorých v roku 1221 nahradili augustiniáni – regulárni kanonici, ku ktorým sa približne o storočie neskôr pridala ďalšia vetva augustiniánskeho rádu – Rehoľa pustovníkov svätého Augustína. 

Augustín v skutočnosti nezaložil žiaden oficiálny mníšsky rád, ale približne v 12. storočí vznikli skupiny kňazov, ktoré žili podľa Augustínovej reguly. Tak sa zrodili kongregácie kanonikov svätého Augustína. Pápeži zase v rokoch 1246 a 1254 zjednotili rôzne kongregácie pustovníkov do Rehole pustovníkov svätého Augustína. Títo sa odvtedy podieľali na evanjelizácii obyvateľstva v mestách a začali slúžiť aj na kráľovských dvoroch.

Strážcovia hrobu

Posvätné relikvie boli v roku 1327 slávnostne zverené Reholi (pustovníkov) svätého Augustína, ktorú pápež Ján XXII. svojou bulou Veneranda Sanctorum Patrem oficiálne poveril strážením hrobu svätého Augustína. V roku 1335 mesto Pavia rozhodlo, že od tohto roku bude prispievať určitou sumou peňazí na slávenie sviatku na počesť svätého Augustína 28. augusta. 

Približne v tom istom čase bol objednaný mramorový náhrobný pomník nazvaný Archa. Dielo si okolo roku 1350 objednal Bonifacio Bottigella, predstavený Kláštora svätého Augustína v Pavii a lektor na mestskej univerzite. Pomník je zhotovený z bieleho mramoru z Carrary, je vysoký 3 metre, dlhý 3,14 metra a široký 1,68 metra. 

Archa sa pripisuje Boninovi da Campione so žiakmi alebo Giovannimu Balducciovi a jeho žiakom zo Sieny. Podľa posledných výskumov bolo v roku 1362 dielo už rozpracované a podieľalo sa na ňom viacero umelcov. Archa sv. Augustína je bohatá na sochy, dekorácie a rôzne reliéfy, ktoré rozprávajú o živote a zázrakoch svätého Augustína.

Život a spiritualita svätého AugustínaOd Vyznaní cez úvahy o Najsvätejšej Trojici až po Božie mesto

Juraj Pigula

Starostlivosť o posvätné pozostatky sa medzitým stala skutočnou záhadou, pretože z obavy, aby relikvie nevykradli, ako sa to stalo v prípade iných slávnych svätcov, boli dobre zamurované pod oltárom v krypte vedľa relikvií Boethia. Ľudia sa naďalej hrnuli do kostola, aby si uctili Augustínov hrob, nemali však prístup do krypty a obdivovali len Archu. Augustiniáni naďalej tajomne strážili telo, o ktorom podobne ako o arabskom fénixovi vedeli, že tam je, ale už po storočiach nevedeli povedať, kde presne sa nachádza. 

Bazilika svätého Petra „in ciel dʼoro“ bola v roku 1527 vyplienená francúzskymi vojskami. Mnohé pamiatky boli zničené a viaceré hroby vyplienené. Hroby Augustína, Severína Boethia i Liutpranda sa podarilo zachrániť nie preto, že by si ich francúzski vojaci boli vážili, ale preto, že nevedeli, kde sa nachádzajú. 

O niečo viac ako storočie neskôr, v roku 1695, sa počas renovačných prác v krypte našla veľká mramorová truhla, ktorej rohy boli zatavené železnými kolíkmi. Na prednej strane bolo vápnom hrubo napísané meno Augustinus. Vnútri sa nachádzala strieborná longobardská truhlica, ktorá obsahovala posvätné relikvie. Možno si predstaviť radosť a nadšenie pri objavení kostí svätca, ale zároveň sa objavili aj pochybnosti o ich pravosti.

Strieborná truhlica vyzerala ako originál s typickými znakmi Longobardov, ale nikto to nemohol tvrdiť s istotou. Rozhodlo sa, že sa uskutoční kánonický proces na preskúmanie prípadu. Po 33 rokoch, presne 16. júla 1728, biskup mesta s potvrdením pápeža Benedikta XIII. vyhlásil, že strieborná truhlica obsahuje relikvie svätého Augustína.

Posledné peripetie

Baziliku svätého Petra v roku 1733 z dôvodu invázie francúzskych vojakov premenili na nemocnicu a relikvie svätého Augustína boli 8. novembra prenesené do mestskej katedrály. Mramorová Archa bola medzitým rozobratá a prevezená do kostola Gesù. V roku 1802 ju zložili na niekoľko kusov, uložili do debien a pripravili na prevoz do Francúzska. Pravdepodobne bola určená na to, aby sa stala súčasťou muzeálnych alebo súkromných zbierok. 

Katedrálnej kapitule sa vďaka intrigám a súkromným rokovaniam podarilo udržať toto umelecké dielo v Pavii s tvrdením, že ho každú chvíľu opäť zložia, aby v ňom mohli byť náležite uložené pozostatky svätého Augustína. Archa bola znovu postavená v katedrálnom dóme v roku 1832 spolu s pozostatkami svätca v novej kaplnke. Medzitým v roku 1833 arcibiskup Tosi zabezpečil vzácnu krištáľovú urnu na dôstojné uloženie svätcových pozostatkov a následne dal urnu umiestniť do pôvodnej striebornej schránky. 

Po storočí zanedbávania bola Bazilika svätého Petra „in ciel dʼoro“ znovu otvorená 15. júna 1896 a opäť zverená Reholi svätého Augustína. V roku 1900 pápež Lev XIII. povolil návrat Archy a Augustínových pozostatkov na pôvodné miesto. Posvätné relikvie boli uložené v slávnej striebornej truhlici a zamknuté štyrmi rôznymi kľúčmi, ktoré dostali mestský biskup, kapitula kanonikov, starosta mesta a prior augustiniánov. 

Truhlicu niesli 7. októbra z katedrály na pleciach štyria augustiniánski biskupi sprevádzaní veľmi dlhým sprievodom a uložili ju pod slávnu mramorovú Archu, aby kosti svätého Augustína konečne našli vytúžený odpočinok.