Šálka kávy s Jurajom Pigulom Sammyho láska mení svet. Príbeh svetla a nádeje v roku krízy a vojny

„Haló? Tu je pápež František, môžem hovoriť so Sammym?“ Bol november 2013, keď v dome Bassovcov v mestečku Tezze sul Brenta zazvonil telefón. Zdvihla ho Sammyho mama Laura.

V tom čase bol Sammy, trpiaci Hutchinsonovou-Gilfordovou chorobou, 17-ročným študentom. Pápež na druhej strane telefónu požiadal o rozhovor s mladým mužom, ktorý mu napísal list. Po chvíli nedôvery bola mama Laura nútená povedať, že jej syn nie je doma, je v škole a vráti sa v skorých popoludňajších hodinách.

„To je skutočne pápež?“ pýtala sa neveriaco samej seba. Medzitým ju hlas z druhej strany požiadal, či by mohol neskôr opäť zavolať. A skutočne popoludní zazvonil v dome Bassovcov telefón druhýkrát, znova linka z Vatikánu a na druhom konci linky bol zase pápež František.

Sammy a pápež sa niekoľko minút rozprávali, akoby to bola bývala tá najnormálnejšia vec na svete. Bolo to „ako telefonát medzi priateľmi“, komentovala pre viaceré denníky neskôr pani Laura. Rozhovor sa skončil vzájomným sľubom, že sa budú za seba navzájom modliť.

Sammy

Sammy zomrel 5. októbra 2024 vo veku 28 rokov v dôsledku takzvanej progérie, zriedkavého ochorenia, ktoré spôsobuje rýchle starnutie tkanív. Jeho dlhoročný priateľ Riccardo Zanolli spomína:

„Pamätám si prvý deň školy. On tam nebol. Pred triedu predstúpili lekári a vysvetľovali, že budeme mať v triede ,špeciálneho‘ spolužiaka. Mali sme trochu obavy, lebo podľa vedcov v prvom ročníku gymnázia už došiel na hranicu veku svojho života. Mal vtedy 13 rokov a to bol priemerný vek, ktorého sa dožívajú ľudia s jeho chorobou.“ A dodáva: „Stačil však jeden deň, aby sme na všetko zabudli. Mal v srdci také čaro, že si dokázal získať sympatiu a vytvoriť hlboké a úprimné vzťahy s kýmkoľvek.“

V posledných rokoch sa zapísal do sŕdc mnohých ľudí. A to nielen pre svoje početné verejné vystúpenia, ale aj pre šírenie jeho nádherného testamentu, ktorý na jeho pohrebe prečítal biskup Mons. Giuliano Brugnotto. 

Vzdelanie

Basso sa narodil v roku 1995 v talianskom meste Schio a vyrastal v mestečku Tezze sul Brenta neďaleko mesta Vicenza. V dvoch rokoch mu diagnostikovali Hutchinsonov-Gilfordov syndróm, zriedkavú genetickú poruchu, ktorá urýchľuje starnutie. Na svete bolo rozpoznaných len 130 prípadov progérie. Od svojich piatich rokov bol priateľom Sama Bernsa z USA, osoby s rovnakým ochorením.

Ako sa vyrovnávali postupne s chorobou syna jeho rodičia, to opisuje jeho matka pre časopis Famiglia Cristiana: „Diagnostikovali mu ju, keď mal dva roky a jeden mesiac, a bola to pre nás rana. Dlho sme rozmýšľali, čím sme si to ,zaslúžili“ a ako ho musíme chrániť. Potom sme sa jedného dňa pozreli jeden na druhého a uvedomili si, že sme všetko robili zle.

Sammy musel žiť čo najnormálnejší život. Mal srdce pre radosť, pozoruhodný zmysel pre humor. Každý sa s ním veľa smial. Vedel si robiť žarty zo svojho imidžu. Hovorieval: Nakoniec sme všetci rozdielni, a preto sme všetci rovnakí. Od tej chvíle sme sa na život pozerali úplne inak a nikdy sme nič nepovažovali za samozrejmosť.“

Od roku 2000 sa rodina Bassová začala zúčastňovať na svetových stretnutiach amerického združenia Sunshine Foundation pre rodiny s deťmi s progériou. Okrem toho sa zúčastňovala aj na európskych stretnutiach organizovaných holandským združením Progeria Family Circle. Tieto združenia zohrávajú ústrednú úlohu pri podpore výskumu a výmeny poznatkov medzi lekármi a rodičmi detí, ktoré trpia touto zriedkavou chorobou.

Napriek Sammyho problémom ho rodina podporovala v tom, aby chodil do školy a venoval sa bežným aktivitám. Po základnej škole a gymnáziu získal aj magisterský titul v prírodných vedách a v roku 2021 doktorát v oblasti molekulárnej biológie. Prispel tak k významnému výskumnému úsiliu zameranému na pochopenie a liečbu progérie. Jeho snom bolo pracovať v CERN-e v Ženeve.

Sammyho láska vytvára lásku

Život bol pre neho posvätný. Nie nadarmo začal svoju poslednú rozlúčku slovami: „Chcem, aby ste predovšetkým vedeli, že som žil šťastne.“ Sammy nebol jeho choroba, ako rád opakoval, „Sammy bol Sammy“.

Bol úžasná bytosť, prorok pravého života v Kristovi v tomto čase dezorientácie. Jeho rodičia tvrdia: „Všetko, čo okolo seba vytvoril, pokračuje a bude pokračovať navždy, pretože Sammy je tu s nami. Vidíme to na priateľoch, ktorí pokračujú v projektoch viac ako predtým. Je to Sammyho láska, ktorá vytvára lásku.“

„So Sammym sme mali tú česť žiť plnohodnotný život. Veľa rozprával o všetkom. Bol veľmi otvorený. Hovoril vážne veci, ľahké veci, hovoril o viere. Žartoval veľa, stále sme sa smiali. Veľa sa nás pýtal na náš názor. Vždy v ňom bola najväčšia otvorenosť. Delili sme sa o projekty a myšlienky. Nazýval nás skvelým tímom.“

Sammy mal silné duchovné spojenie s Františkom z Assisi. Okolo krku nosil znak tau. Pozeral sa na život a žil ho s rovnakým duchom ako svätec z Assisi. Nezabil by ani mravca, vážil si životné prostredie a mal hlbokú úctu k stvoreniu. Preto si aj vybral štúdium, prírodné vedy a molekulárnu biológiu. Študoval, aby lepšie pochopil aj svoju chorobu. Vedel o nej všetko. Vedel predovšetkým to, že progéria vás odsúdi skôr, ako príde váš čas. Ale chcel robiť výskum, aby pomohol dnešným a zajtrajším deťom, ktoré trpeli podobne. Dobre si uvedomoval, že to nerobí pre seba, pretože už „nemá čas“.

Splnený sen: Route 66

Krátko po ukončení gymnázia sa Sammy vybral na cestu do Spojených štátov so svojimi rodičmi Laurou a Amerigom a priateľom Riccardom Zannollim. Bol to jeho sen, cestovať po americkej ceste Route 66 z Chicaga do Los Angeles. Túto cestu si možno pozrieť v dokumentárnom filme Il viaggio di Sammy (Sammyho cesta).

Niekoľko epizód odvysielal kanál National Geographic Italia a patrili medzi najsledovanejšie programy roka. Vznikla z toho aj kniha s rovnakým titulom ako dokument. Jeho priateľ Riccardo rozpráva, čo sa udialo, keď sa zastavili v mestečku Roswell. Jedna legenda totiž hovorí, že práve tam pristáli mimozemšťania.

„Keď sme prišli do Múzea UFO, Sammy si nasadil svoje extravagantné zelené okuliare a hral mimozemšťana. Vystrašil nielen návštevníkov, ale aj samotných pracovníkov múzea. Zľakli sa, že ich prišiel pozrieť skutočný mimozemšťan.“

Sammy sa stal známy aj vďaka svojej účasti na najslávnejšom talianskom hudobnom festivale San Remo 13. februára 2015. Carlo Conte, jeho priateľ a moderátor 65. ročníka festivalu, s ním viedol interview o jeho chorobe pred miliónmi divákov. Taliansky prezident Sergio Mattarella mu udelil 7. júna 2019 insígnie Rytierskeho rádu za zásluhy o Taliansku republiku.

Deň pred svojou smrťou Sammy ešte aktívne komunikoval. Zomrel na zlyhanie srdca v reštaurácii počas svadobnej hostiny, obklopený rodinnými príslušníkmi, 5. októbra 2024 vo veku 28 rokov.

Osobnosti roka 2024

Sammy Basso a jeho rodičia Laura a Amerigo boli renomovaným časopisom Famiglia Cristiana vyhlásení za Osobnosti roka 2024. Toto ocenenie dostali za „výnimočné svedectvo lásky k životu a rodinnej jednoty, ktorú prežívajú v jednoduchosti, pokore a autenticite“.

Sammy, mama Laura a otec Amerigo nás učia, že hoci sa prekážky v živote môžu niekedy zdať neprekonateľné, stojí za to žiť ho naplno a nechať sa prekvapovať jeho krásou. Byť protagonistami života neznamená stúpať po rebríčku slávy. Ide skôr o to mať v sebe toho správneho ducha, nadšenie, odvahu a radosť a čeliť nimi životným výzvam. Ich príklad má univerzálnu hodnotu, bude ešte dlho prehovárať k srdciam rodín a mladých ľudí.

Sammy sa stal symbolom odvahy, nádeje a odhodlania, žil so zriedkavou a veľmi vážnou chorobou. Napriek tomu sa rozhodol bojovať a žiť naplno každý jeden deň, čím dokázal, že kvalita života nezávisí od toho, ako dlho trvá, ale od toho, ako naplno ho človek žije.

Bohatý testament

Sammy svoj testament napísal už pár rokov predtým, ako zomrel. Zveril ho svojmu dlhoročnému priateľovi Riccardovi Zanollimu a na pohrebe ho prečítal miestny biskup. Tu sú jeho slová v plnom znení.

Drahí milovaní,

ak čítate tento list, potom už nie som medzi živými. Aspoň nie vo svete živých, ako ho poznáme. Píšem tento list, pretože ak ma niečo vždy trápilo, tak to boli pohreby. Nie že by na pohreboch bolo niečo zlé, posledné rozlúčenie s milovanými je jedna z najľudskejších a najpoetickejších vecí vôbec. Avšak vždy keď som premýšľal o tom, ako bude vyzerať môj pohreb, nezniesol som dve veci: že nebudem môcť byť pri tom a povedať posledné slová a že nebudem môcť utešiť svojich blízkych. Rovnako ako to, že sa nebudem môcť zúčastniť, ale to je už iná vec...

A tak som sa svoje posledné slová rozhodol napísať a ďakujem každému, kto ich bude čítať. Nechcem vám zanechať nič iné ako to, čo som zažil, a keďže je to poslednýkrát, čo mám možnosť vyjadriť sa, poviem len to podstatné bez zbytočností alebo čohokoľvek iného...

V prvom rade chcem, aby ste vedeli, že som svoj život prežil šťastne, bez výnimky, a prežil som ho ako jednoduchý človek, s chvíľami radosti i ťažkými chvíľami, s túžbou konať dobro. Niekedy sa mi to darilo a inokedy som žalostne zlyhal. Už od detstva, ako dobre viete, progéria hlboko poznačila môj život.

Hoci tvorila len veľmi malú časť toho, kým som, nemôžem poprieť, že výrazne ovplyvnila moju každodennosť a v neposlednom rade aj moje rozhodnutia. Neviem prečo a ako odídem z tohto sveta, určite si však mnohí povedia, že som svoj boj s touto chorobou prehral. Nepočúvajte ich! Nikdy nebolo treba bojovať, bolo treba len prijať život taký, aký bol, s jeho ťažkosťami, ale stále život nádherný, stále fantastický, ani odmena, ani odsúdenie, jednoducho dar, ktorý mi dal Boh.

Snažil som sa žiť čo najplnšie, a predsa som tak ako každý človek, ako každý hriešnik robil chyby. Sníval som o tom, že sa stanem človekom, o ktorom sa bude písať v školských učebniciach, človekom, ktorý bude hodný toho, aby si ho pamätali potomkovia, človekom, na ktorého sa bude spomínať s úctou, podobne ako na velikánov minulosti.

Nepopieram, že hoci mojím zámerom bolo zapísať sa do histórie ako velikán, pretože som konal dobro, časť tejto túžby vyplývala aj zo sebectva, z egoizmu tých, ktorí sa jednoducho chcú cítiť viac ako ostatní. Bojoval som s touto nezdravou túžbou zo všetkých síl, dobre som vedel, že Boh nemá rád tých, ktorí robia veci pre seba, ale napriek tomu sa mi to nie vždy podarilo.

Teraz, keď píšem tento list a predstavujem si, aké budú moje posledné chvíle na zemi, uvedomujem si, že je to tá najhlúpejšia túžba, akú človek môže mať. Osobná sláva, veľkosť, byť známy sú len pominuteľné veci. Na druhej strane láska, ktorá vzniká v živote, je večná, pretože Boh je večný a láska k nám pochádza od Boha. Ak som niečo nikdy neoľutoval, tak len to, že som v živote miloval toľko ľudí a tak veľmi. A predsa príliš málo. Tí, ktorí ma dobre poznajú, vedia, že nie som typ, ktorý rád dáva rady, ale toto je moja posledná šanca... Preto vás prosím, priatelia, milujte ľudí okolo seba, nezabúdajte, že naši spolupútnici nikdy nie sú prostriedkom, ale cieľom. Svet je dobrý, ak vieme, kam sa pozerať.

V mnohých veciach, ako som vám už povedal, som sa mýlil. Väčšinu svojho života som si myslel, že neexistujú úplne pozitívne alebo úplne negatívne udalosti, že je len na nás, či vidíme dobré alebo zlé stránky. Samozrejme, je to dobrá životná filozofia, ale nie je to všetko! Udalosť môže byť negatívna a môže byť úplne negatívna! To, čo je na nás, nie je v tom, aby sme v nej našli niečo pozitívne, ale skôr v tom, aby sme vytrvali na správnej ceste, podľa nej konali a v záujme druhých premenili negatívnu udalosť na pozitívnu. Riešenie nie je to v hľadaní pozitív, ale skôr v ich vytváraní. A to je podľa môjho názoru najdôležitejšia schopnosť, ktorú nám dal Boh, schopnosť, ktorá nás najviac zo všetkého robí ľuďmi.

Chcem, aby ste vedeli, že vás mám všetkých rád a že mi bolo potešením kráčať vo svojom živote po vašom boku. Nebudem vám hovoriť, aby ste neboli smutní, len to nepreháňajte. Ako pri každej smrti, aj teraz sa medzi mojimi blízkymi nájde niekto, kto bude za mnou plakať, niekto, kto nebude veriť. Niekto ani nebude vedieť prečo, ale bude mať chuť ísť von s priateľmi, byť spolu, smiať sa a žartovať, akoby sa nič nebolo stalo. Vedzte, že vás chápem a že je to v poriadku. Je normálne plakať a byť smutný. Je normálne oslavovať. Plačte a oslavujte na moju počesť.

Ak si na mňa budete chcieť spomenúť, nestrácajte príliš veľa času rôznymi rituálmi. Samozrejme, modlite sa, ale vezmite si aj poháre, pripite si na moje a vaše zdravie a buďte veselí. Vždy som bol rád v spoločnosti, a preto by som chcel, aby sa na mňa takto spomínalo.

Asi to však bude trvať dlho. Ak vás chcem naozaj utešiť a odísť z tohto sveta, aby ste sa necítili zle, nemôžem vám jednoducho povedať, že čas zahojí každú ranu. V neposlednom rade preto, že to tak nebude. Preto vám chcem úprimne povedať o kroku, ktorý som už urobil a ktorý skôr či neskôr musí urobiť každý: o smrti.

Už pri vyslovení jej mena, pri jeho hláskovaní sa mi chveje koža. A predsa je to prirodzená vec, tá najprirodzenejšia vec na svete. Ak chceme použiť paradox, smrť je najprirodzenejšia vec v živote. A predsa nás desí! Je to normálne, nie je na tom nič zlé, dokonca aj Ježiš sa bál.

Je to strach z neznámeho, pretože nemôžeme povedať, že sme ho v minulosti zažili. O smrti však premýšľame pozitívne. Keby jej nebolo, pravdepodobne by sme v živote nič neuzavreli, pretože vždy je tu zajtrajšok. Na druhej strane nám smrť dáva najavo, že nie vždy je zajtrajšok, že ak chceme niečo urobiť, správny čas je „teraz“.

Pre kresťana je však smrť aj niečo iné. Keďže Ježiš zomrel na kríži ako obeť za všetky naše hriechy, smrť je jediným spôsobom, ako skutočne žiť, je to jediný spôsob, ako sa konečne vrátiť do Otcovho domu, je to jediný spôsob, ako konečne uvidieť jeho tvár.

A ako kresťan som čelil smrti. Nechcel som zomrieť, prišla nečakane, ale bol som pripravený.

Jediné, čo vo mne vyvoláva melanchóliu, je, že nemôžem byť pri tom, ako sa svet ďalej mení a ide ďalej. Pre ostatné však dúfam, že som bol schopný v poslednej chvíli vidieť smrť tak, ako ju videl svätý František, ktorého slová ma sprevádzali celý život. Dúfam, že aj ja som dokázal prijať smrť ako „sestru Smrť“, pred ktorou nemôže uniknúť žiadny živý človek.

Ak som bol v živote toho hodný, ak som niesol svoj kríž tak, ako sa odo mňa žiadalo, teraz som so Stvoriteľom. Teraz som so svojím Bohom, s Bohom svojich otcov, v jeho nezničiteľnom dome.

On, náš Boh, jediný pravý Boh, je prvou príčinou a cieľom všetkých vecí. Tvárou v tvár smrti nemá zmysel nič okrem neho. Preto – hoci to netreba hovoriť, lebo on vie všetko – tak ako som sa poďakoval vám, chcem sa poďakovať aj jemu. Bohu vďačím za celý svoj život, za každú dobrú vec. Viera ma sprevádzala a bez nej by som nebol tým, čím som. On zmenil môj život, pozdvihol ho, urobil z neho niečo výnimočné a urobil to v jednoduchosti môjho každodenného života.

Nikdy sa neunavujte, bratia moji, slúžiť Bohu a správať sa podľa jeho prikázaní, pretože bez neho nemá nič zmysel a pretože každý náš čin bude súdený a rozhodne o tom, kto bude žiť naveky a kto bude musieť zomrieť. Určite som nebol najlepším kresťanom, ba určite som bol hriešnikom, ale na tom teraz málo záleží. Dôležité je, že som sa snažil zo všetkých síl a urobil by som to znova.

Nikdy sa neunavujte, bratia moji, niesť kríž, ktorý každému z nás určil Boh. Dajte si pri jeho nesení pomôcť, nebojte sa, aj Ježišovi pomáhal niesť kríž Jozef z Arimatey. Nikdy sa nezriekajte plného a dôverného vzťahu s Bohom. Ochotne prijímajte jeho vôľu, lebo je to naša povinnosť. Nebuďte však pasívni a hlasno sa ozvite, vyjadrite Bohu svoju vôľu, tak ako to urobil Jakub. Pretože sa ukázal ako silný, dostal meno Izrael: Ten, ktorý bojuje s Bohom.

Iste, Boh, ktorý je Matkou a Otcom, ktorý v osobe Ježiša zakúsil každú ľudskú slabosť a ktorý v Duchu Svätom stále žije v nás, ktorí sme jeho chrámom, ocení vaše úsilie a uchová ho vo svojom srdci.

Teraz vás opúšťam, ako som vám už povedal, že nemám rád pohreby, keď sú príliš dlhé, a ja som nenapísal krátky list. Vedzte, že bez vás si svoj život neviem predstaviť. Keby som si mohol vybrať, vždy by som si vybral rásť po vašom boku. Som šťastný, že zajtra opäť vyjde slnko...

Moja rodina, moji bratia a moja láska, som vám nablízku. A ak mi to bude dovolené, budem nad vami bdieť.

Milujem vás.

Sammy

P. S. Buďte pokojní, lebo toto všetko je len nedospatý spánok.