Život a spiritualita svätého Augustína | Od Vyznaní cez úvahy o Najsvätejšej Trojici až po Božie mesto

V deň liturgickej spomienky na svätého Augustína, biskupa a učiteľa cirkvi, prinášame ukážku z knihy Juraja Pigulu Svätý Augustín: Životopis, spiritualita a texty, ktorá vyšla vo vydavateľstve Postoj Media.

Augustín sa prechádza. V pozadí scény je more. Zrazu v diaľke vidí dieťa. Zaujme ho, ako sa hrá. K nemu sa pridá ďalšie a potom tretie.

Rita: Ako sa voláš?

A: Augustín, som Augustín.

Júlia: Odkiaľ si?

A: Bývam tu v Hippo.

Viliam: A čo tu robíš sám?

A: Premýšľam, deti, premýšľam. (Usmeje sa.) A vy ste odkiaľ? A čo robíte?

R: My sa hráme.

J: Hráme takú hru.

V: Môžeš sa pridať.

A: (Rozpačito sa pozerá, nevie, čo povedať.) Dobre. OK, pridám sa.

R: Na katechizme nás učili o Trojici a hráme sa na troch nerozlučných priateľov.

A: A čo vám ešte povedali na tom katechizme?

J: Traja sú jedno, a predsa každý má svoju osobu a vyjadruje ju svojím konaním.

V: Predstav si, že Otec je ten, ktorý miluje. Miluje až tak, že tvorí všetko svojím Slovom.

R: Jeho Slovo je jeho Syn. On je Milovaný. A skrze neho Otec tvorí. Syn je Slovo a Múdrosť.

V: A práve Milovaný sa nám stal blízkym. Každému človeku, lebo sa stal jedným z nás.

A: Vidím, že vás tam dobre učia. Ale čo by ste mi povedali o tom treťom? Ten ma zaujíma. Vraj sa o ňom málo hovorí.

J: Veď to je jeho zámer. On je Láska. Tú nevidíš voľným okom, nerobí rámus. Ten tretí vanie, kade chce, ale hlavne rozlieva svoju lásku v srdciach tých, ktorí uverili v Otca a Syna. Tvorí jednotu spoločenstva, prepája všetkých, dodáva silu a odvahu.

V: Mne sa veľmi páči hrať sa na Syna. Byť vnímavý a blízky každému.

R: Mne sa páči hrať na Ducha. Byť darom čistej lásky.

J: Mne prischol Otec. Jeho láska vlastní aj všetky charakteristiky maminej lásky. Jednoducho dávať druhým cítiť, že sú milovaní.

A: Viete, že som práve nad tým premýšľal?

R: Nad čím?

A: (Zapozerá sa do diaľky.) Práve nad tým, ako to vyjadrím. Ako to dám na papier. Ako to opíšem. Svätú Trojicu podľa vás teda tvoria: ten, ktorý miluje; ten, ktorý je milovaný; a ten, ktorý je dar lásky. (Otočí sa, na scéne už nikto nie je, počuť len šum mora.) Deti, kde ste...? Tak teda po dieťati, ktoré prelievalo more do jamky, sa mi ukázali ďalšie tri, ktoré rozumejú láske. (Smeje sa a odchádza.)

---

Tridsaťpäť rokov Augustínovej biskupskej služby bolo naplnených aktivitami, konfliktmi, spormi, radami, stretnutiami, cestami a mnohými ďalšími vecami, ktoré mu nikdy nedali šancu nudiť sa.

To, čo vieme o Augustínovi pred jeho obrátením, je celkom obyčajné a bežné pre mnohých ľudí. To, čo sa dialo počas jeho biskupského života, rovnako môžu mnohí považovať za obyčajné. Kresťania živení životopismi plnými zázrakov a mimoriadnych udalostí riskujú, že budú sklamaní všednosťou Augustínovho života a nebudú si ctiť jeho svätosť.

Všednosť dní

Augustínova veľkosť a svätosť však spočíva práve vo všednosti života, prežívaného s iným, novým duchom, s víziou, ktorá presahuje pozemský horizont. Dnešnému človeku sa môže zdať, že udalosti jeho života sa akoby odohrávali v jasnom a pokojnom popoludní staroveku, očistenom od všetkých ľudských útrap, ktoré sprevádzajú našu existenciu.

Namiesto toho musíme myslieť na Augustína, ktorý sa živo háda s ľuďmi, zadychčí sa, keď podniká novú cestu hodiny a hodiny na chrbte mulice. Potom spotený a unavený nachádza náhodné ubytovanie. Stretáva malicherných ľudí, má zdravotné problémy a udejú sa mu mnohé ďalšie príhody, ktoré sú bežné pre všetkých ľudí.

Toto všetko však Augustín prežíval oddane a zároveň s odstupom, pretože keď v sebe našiel svetlo, ktoré roky hľadal v knihách filozofov a v manichejských teóriách, jeho život sa stal dokonalým komentárom slov svätého Pavla: „Ale to, čo mi mohlo byť ziskom, pokladal som za stratu kvôli Kristovi. Ba odteraz všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista, môjho Pána. Preňho som sa zriekol všetkého a pokladám všetko za odpadky, aby som získal Krista“ (Flp 3, 7-8).

Opäť parafrázujúc svätého Pavla, už to nie je Augustín, kto žije, ale je to Kristus, kto žije v ňom.

Vyznania – Confessiones

V roku 397 začal písať svoje najznámejšie dielo Vyznania, ktoré je jedným z najväčších prejavov kultúry a spirituality všetkých čias. Nie je to zoznam hriechov, ako by sa mohlo z názvu zdať, ani autobiografia v pravom zmysle slova. Je to vznešená chvála Boha, ktorý svojím mocným pôsobením premenil život človeka, ktorý hľadal zmysel svojho života a chcel byť šťastný. Toto hľadanie a cesta ku šťastiu inšpiruje čitateľov v priebehu celej histórie.

V tom istom roku sa prvýkrát zúčastnil na koncile v Kartágu ako sídelný biskup. Hoci bol ešte relatívne mladý (mal 44 rokov), začala sa na ňom prejavovať únava z pastoračnej práce. Ťažkosti spojené s cestovaním, ktoré v tom čase nebolo vôbec jednoduché, prispeli k vyčerpaniu Augustínovho tela, ktoré už od prírody nebolo veľmi silné.

V prvých mesiacoch roka napísal biskupovi Profuturovi, svojmu blízkemu priateľovi: „Na duchu som zdravý, ale na tele nie. Ležím v posteli, v skutočnosti nemôžem ani chodiť, ani stáť, ani sedieť pre opuchy hemoroidov“ (Listy 38, 1).

Tieto ťažkosti boli spôsobené dlhými hodinami, ktoré Augustín trávil sedením v audienčnej sále, na chrbte mulice alebo za písacím stolom. Z tohto obdobia pochádza aj nádherné dielo O kresťanskej náuke v štyroch knihách. Prvé tri knihy pomáhajú pochopiť Písmo, štvrtá vysvetľuje metódu a ducha jeho výkladu bez upadnutia do omylu.

Najsvätejšia Trojica

Asi o dva roky neskôr začal písať ďalšie slávne dielo O Trojici v pätnástich knihách. Vychádzajúc z učenia cirkvi, Augustín v tomto diele prináša nové príspevky k teológii a originálne pohľady, najmä keď trvá na zdôraznení zásahu Trojice do stvorenia a diela spásy, kde sa božstvo zviditeľňuje prostredníctvom Syna.

Augustín hovorí: „Veď aj o ukrižovanom Bohu je správne hovoriť nie pre jeho božskú moc, ale pre slabosť tela“ (O Trojici 1, 13,28). Prvú časť, teda dvanásť kníh, zverejnili nedočkaví bratia tak, že mu ju ukradli zo zásuvky. Potom ešte doplnil ďalšie tri knihy, aby dielo bolo kompletnejšie. Písal ich predovšetkým pre seba ako svoju kontempláciu a meditáciu, preto priznáva, že jeho pätnásť kníh O Trojici ho stálo veľa námahy, ale môže ich pochopiť len málo ľudí (porov. Listy 169, 1). (...)

Pád Ríma

V stredu 24. augusta 410 Alarichovi barbari vyplienili Rím. Tri dni bolo Večné mesto dejiskom násilia, lúpeží a požiarov. Mnohí utiekli a hľadali útočisko na juhu alebo dokonca v severnej Afrike. Svet bol rozrušený, pretože bol presvedčený, že Rím je z Božieho rozhodnutia neporaziteľný. Keď bolo mesto spustošené, Alarich sa vydal na pochod smerom na juh, aby pokračoval do Afriky. Silná búrka však rozprášila jeho flotilu v Sicílskom mori a to ho od tohto ťaženia odradilo.

Po tomto tragickom okamihu, keď sa Rimania snažili obnoviť Večné mesto, začali kolovať chýry, že pád Ríma bol spôsobený opustením starovekého pohanského náboženstva. Tieto reči boli často predmetom rozhovorov medzi Augustínom a diplomatom, tribúnom Marcelínom, ktorého Honorius poslal do Afriky, aby riešil problémy s donatistami.

Augustín sa zvyčajne vyhýbal priateľstvám s vysokopostavenými ľuďmi, aby nedal podnet na klebety. V tomto prípade urobil výnimku a tento diplomat bol jedným z mála dôležitých ľudí, s ktorými sa Augustín často stretával.

Božie mesto

V každom prípade priateľstvo s Marcelínom poslúžilo Augustínovi na to, aby poznal mienku ľudí v inom svetle. Pokiaľ ide o pád Ríma a vinu kresťanov, Augustín sa na naliehanie Marcelína vyjadril proti pohanom. V jednom príhovore povedal, že obvinenia, ktoré pohania vzniesli proti kresťanom, sú neopodstatnené. Za úpadok civilizácie nemôžu kresťania, pretože Trója bola vypálená nie raz, ale trikrát a kresťania v tom čase neexistovali.

Augustínovi sa však tieto reči zdali málo, a tak na Marcelínovo pozvanie začal písať svoje najslávnejšie dielo Božie mesto. Zatiaľ čo vo Vyznaniach analyzoval svoj život vo svetle zásahov Božej spásonosnej moci, v Božom meste Augustín takmer doslova odznovu prečíta celé ľudské dejiny vo svetle Svätého písma. Jeho dielom sa začína písať nová filozofia dejín, ktorú kresťania nazvali teológia dejín.