Šálka kávy s Jurajom Pigulom Tri svadby, dva krsty a jeden pohreb

Bilancia kňaza na konci nejakého obdobia vo farnosti býva rôzna. Biskupské úrady sa pýtajú na viaceré veci, aby ich štatistické tabuľky mali základné údaje o cirkevnom živote. Ja som si štatistiky nerobil. V mysli mi však nedávno nabehli tieto čísla: tri svadby, dva krsty a jeden pohreb.

Minulý rok v októbri som zorganizoval v spolupráci so slovenskou školou v Miláne guláš párty pre Slovákov. Keď sa tu žijúci Slováci o tom dopočuli, prišli až od Turína aj zo Švajčiarska, takmer všetko taliansko-slovenské rodiny. Na obyčajnú svätú omšu s púťou k sv. Augustínovi by som ich toľko nemal, a tak jedno ťahalo druhé. Guláš augustiniána brata Jula si vychutnala stovka účastníkov s veľkou spokojnosťou.

Na konci spoločnej párty ma jedna dvojica poprosila, či by som ich nepripravil na sobáš. Nejaký týždeň-dva potom mi volala už ďalšia dvojica, že by radi mali slovenského kňaza na prípravu na manželstvo. A ešte o čosi neskôr mi volal kamarát Talian: „Juraj, môžeš zosobášiť moju švagrinú?“ Tak som zrazu mal pred sebou taliansko-slovenský pár, slovenský pár a taliansky pár.

Tri svadby

Mám momentálne za sebou dve svadby. Prvý sobáš bol nanajvýš nezvyčajný, odohral sa v pondelok napoludnie. Len dvaja svedkovia a oni, dvaja Slováci žijúci nad Bolzanom. Miestny farár sa pozeral, čo sa bude diať. Kostolník Ivan si šiel zafajčiť a ja som vykročil pred oltár. Ešte nikdy som nesobášil v takej komornej atmosfére. Naši dvaja Slováci našli svedkov v blízkom papiernictve. Boli si niečo drobné zakúpiť, a keď videli milotu pani predavačky a jej manžela, spýtali sa: „Nešli by ste nám za svedkov na sobáš? Kamaráti nemôžu prísť kvôli práci. A máme sa sobášiť o týždeň!“

Teda mal som pred sebou dvoch Slovákov, dvoch Talianov svedkov, dozerajúceho farára Taliana a zašitého kostolníka Ukrajinca. Sobáš bol pripravený po slovensky. Svedkom som preložil pár vecí, aby vedeli sledovať obrad a potvrdiť, že snúbenci skutočne hovoria áno jeden druhému.

Novomanželia E. a J. spoznali po rokoch, že chcú Ježiša medzi sebou, že ho chcú uprostred svojho vzťahu. Pri sobáši bolo vidno, akí sú šťastní. Bolo zrejmé, ako dokázali všetko vonkajšie odložiť, aby dobre prežili hlavne oni dvaja chvíle svojho sľubu pred Bohom.

Na hostine s papierovým obrusom v jednoduchej kaviarni sme sedeli spolu so svedkami a pripíjali na ich spoločnú cestu. Svedkovia urobili zopár záberov a videí, aby si E. a J. mali čo zarámovať. Manželia z papiernictva boli skvelí. Poznal som ich z videnia, keď som kupoval sem-tam malé drobnosti v ich obchodíku. Ich srdečnosť, vľúdnosť a dobrota boli zakaždým neobyčajné. Popíjali sme prosecco a čudovali sa, ako Boh dokáže spojiť Slovákov od Bolzana s kňazom v Pavii a potom s majiteľmi nenápadného obchodu mimo hlavných ulíc mesta.

Keď som šiel deň po sobáši s novomanželmi na úrad odniesť potrebné dokumenty, na informáciách bol pán, ktorý nás usmernil. Vyzeral stroho, dal nám lístok a šli sme k príslušnému okienku. Úradníčka nám povedala, že dokumenty budú hotové o dva týždne. „To je Taliansko,“ pomyslel som si, „tu všetko trvá a na všetko sa čaká!“ Mladomanželia sa snažili vysvetliť, že bývajú dosť ďaleko a nie je pre nich jednoduché prísť po papiere. Úradníčka len kývla, že tak to tu chodí, a ja som sa ponúkol, že im to prídem vybrať, a dal som svoje telefónne číslo.

Dali sme si cappuccino a čerstvý croissant s pistáciovým krémom a rozišli sme sa. Oni sa ešte rozhodli ísť spýtať, či by za poplatok predsa len nemohli mať dokumenty skôr počas týždňa, kým sú v meste. Nakoniec im pani po tímovej dohode s kolegom sľúbila, že štvrtok je ten správny deň. A novomanželia, celí nadšení, ďakovali a pána na informáciách sa pýtali: „Ako sa môžeme zavďačiť pani úradníčke, čo myslíte? Donesieme nejaký koláč alebo víno?“ Pán im odpovedal: „Pomodlite sa za nás všetkých, čo tu pracujeme. Tak sa nám najlepšie odmeníte!“ Po takejto odpovedi zostali v šoku.

Po potvrdenie o sobáši potom prišli na mestský úrad s modlitebným obrázkom svätej Rity. A úradníčka sa tomu potešila viac ako čomukoľvek inému.

Musím povedať, že novomanželia zažili ešte aj ďalšie momenty požehnania v týždeň svadby. V neposlednom rade im požehnala starenka, vedľa ktorej bývali. Keď ju prvé ráno svojho pobytu našli rozrušenú pod schodiskom domu, vyriešili jej problémy s elektrinou. Odvtedy sa stali na pár dní jej rodinou, ktorá ju chodí navštíviť a popočúvať.

Ej, veru, stačí skutočne otvoriť srdce Ježišovi a zázraky sa dejú ako v Káne Galilejskej.

Šálka kávy s Jurajom PigulomNiksen kláštorný

Juraj Pigula

Pred niekoľkými dňami prebehla aj druhá svadba. Úplne iná. Obrovská talianska svadba s dvojhodinovou omšou plnou piesní a ruchom detí po celom kostole. Dlhý chrám absolútne plný mladých a rodín s deťmi. Všetci spievali, tlieskali, vyjadrovali svoju radosť.

Úchvatný moment bol v úvode slávnosti. Nevesta prichádzala z ulice cez hlavné dvere osvietené slnkom, ženích ju čakal uprostred kostola a všetci spievali: „Poď z Libanonu, poď, moja nevesta, poď! Hľadal som lásku, hľadal som ju bez toho, aby som ju našiel. A potom, potom som našiel lásku svojej duše, našiel som ju. Zovrel som ju v náručí a už ju nikdy, nikdy nepustím.“

A bude ešte aj tretia svadba, na inom mieste ako predošlé, niekde pri Bergame. Aspoň sa mám na čo tešiť. A navštívim tam neďaleko svojich priateľov Alessandra a Chiaru s ich deviatimi deťmi.

Dva krsty

V mojej bilancii sú teraz na rade krsty. Pri nich rodičia dali svojim deťom mená Alessandro a Diletta. Prvého som krstil chlapčeka. Jeho rodičia ma spoznali na svätých omšiach, a tak sme sa spriatelili. Rodičov dievčatka som spoznával hlavne počas katechéz v pôste. Často sme sa stretávali na prípravách a už vtedy boli plní očakávania dcéry s krásnym menom. Diletta po taliansky znamená Milovaná.

Krstil som ju na Turíce, prvýkrát v živote ponorením. Bábätko malo vtedy len mesiac a bolo také drobučké, že som sa ho bál chytiť. Ten večer bolo chladno a vodu v krstiteľnici zohrievali špirálou, ktorú mi ukazovali, aby som náhodou dieťatkom nebuchol pri ponorení.

Tesne pred krstom kostolník zakričal: „Vypnite všetko z elektriny!“ Až som cúvol... Ale nebojte sa, všetko dopadlo najlepšie, ako mohlo. Bol to skutočný krst! Latinské baptisma pôvodne z gréčtiny totiž znamená „ponorenie“. Malej Dilette (Milovanej) sme počas krstu všetci jednohlasne tlmočili slová nebeského Otca: „Ty si moja milovaná dcéra, v tebe mám zaľúbenie!“

Jeden pohreb

Prišli sme ku koncu mojej „štatistiky“. A stalo sa to takto. Keď sa raz náš monsignore vybral kázať do Umbrie a predstavený bol na púti, zomrel jeden slávny lekár. V kláštore nebolo nikoho ďalšieho ochotného. Moji starkí spolubratia navrhovali rodine mňa ako celebranta. Zosnulému chirurgovi boli vďačné celé generácie mojich spolubratov, lebo mnohých operoval a staral sa o nich ako o svojich bratov. Lenže ja som o ňom nič nevedel, nikoho som z rodiny nepoznal. Jednoducho ma moji starkí posunuli pred oltár, nech pohreb odslúžim ja.

Pred intelektuálmi a osobnosťami z lekárskej brandže som sa cítil so svojou taliančinou a slovenským prízvukom ako ten posledný povolaný. Ešteže mi Ježiš prišiel na pomoc. A ako on v noci s Nikodémom diskutoval o znovuzrodení, ja som rozprával o novom živote, pre ktorý sa narodil zosnulý lekár. A určite v ten deň Lekár vyliečil lekára a vyhnal všetky pochybnosti z jeho srdca, lebo mu nastal nový deň, deň bez súmraku v Božom pokoji.

Toľko moja bilancia, ktorá mi spontánne prišla na myseľ, keď sme jedli pizzu a popíjali pivo s kostolníkom Ivanom a jeho kamarátom Sašom. Pýtali sa ma, aké sobáše, krsty a pohreby som odslúžil za posledný mesiac. Predpokladali, že podľa vekovej populácie v Pavii som mal mať najviac pohrebov. Trochu som ich vyviedol z omylu.

„Máme budúcnosť, priatelia, lebo ako som začal počítať, vychádza to na tri svadby, dva krsty a jeden pohreb,“ referoval som im. „Na šťastie a zdravie teda,“ smial sa nahlas Ivan a zdvihol pohár na prípitok.