Šálka kávy s Jurajom Pigulom Kostolná krádež, futbal a víno

Náš monsignore, ktorý mal službu v kostole, bol z celej tej krásy bielych habitov a slúženia liturgie taký unesený, že si ani nevšimol umných zlodejov, ktorí sa dostali do sakristie a odcudzili vaky našim drahým premonštrátom. Horšie však bolo, že okrem batožiny im vzali aj nejaké osobné veci a jeden pas. 

Keď monsignore vstúpil do izby, bol celý bledý. Požiadal ma, aby som prevzal situáciu, keďže hovorím po anglicky. 

Paradoxy života

V kostole som našiel už len jedného z našich návštevníkov. Ďalší dvaja už sedeli na stanici u karabinierov a opisovali im situáciu. 

Keď došiel predstavený, zistili sme, že bezpečnostné kamery nám síce idú, ale hard disk na zaznamenávanie nekúpil, a teda žiaden záznam nemáme. Karabinieri sídliaci hneď vedľa kláštora nemajú na kamerách na ulici zapnuté nahrávanie, takže ani oni záznam nemali.

Jeden z premonštrátov ma poprosil o nejaký vak, keďže práve kvôli tejto príležitosti mali so sebou aj liturgické knihy a dokonca aj rúcho. Bežal som do izby a kutral som. Rozhodol som sa dať im svoj najlepší vak, ktorým som si urobil radosť na Vianoce. Bol vo výraznej povianočnej zľave v obchode mojich známych. Krátko som sa s ním rozlúčil a už putoval do amerických rúk. 

Trom premonštrátom som sa ospravedlňoval, ako sa len dalo, ale nebolo im veľmi do reči. Pozval som ich aspoň na obed, necítili sa však na to. Tak som im ponúkol pohárik slivovice, na čo s radosťou prikývli. Po jednom poháriku si dali ešte ďalší a ja som bežal po vodu, kávu a darčeky. Uľaviť hnevu a rozčarovaniu nie je ľahké. 

Napokon však káva a knihy o mramorovej hrobke svätého Augustína boli aspoň akým-takým balzamom na ich nepríjemnosti. Bratia odišli s plnými rukami. Keby sa im nebola stala krádež, nebol by som mal možnosť ich pohostiť. To sú paradoxy života.

Amaro na počesť azzurri

O pár dní neskôr som sa obšmietal po obchode a obzeral si ďalšie krásne ruksaky. Keď sa ma Daniele spýtal, čo hľadám, v skratke som mu vysvetlil, čo sa stalo môjmu vaku. Ten si dobre pamätal on aj jeho žena Barbara.

Daniele sa zrazu zháčil a s manželkou mi hovoria: „Pozri, akurát tu máme ruksak s malou chybou. Zo skladu nám však pošlú ďalší, takže keď chceš, môžeš si tento vziať.“ „Grazie, grazie, tantissime grazie,“ vyšlo zo mňa spontánne. Hoci bol menší, zdal sa mi praktickejší na denné použitie. Koľko šťastia a radosti. Niečo stratím, aby som zahnal nepríjemnú spomienku na krádež, a vzápätí niečo nájdem ako ovocie nezištnosti dobrých priateľov, akých spoznáš len v núdzi.

Moju radosť  však večer začala nahlodávať hra talianskeho mužstva na európskom šampionáte vo futbale. Hneď prvý zápas bol katastrofálny. Monsignore to videl na „vyhadzov“ pre trénera Spalettiho, ale predstavený bol zdržanlivejší. Páter Salvatore, ktorý futbal nikdy nepozerá, komentoval počas obeda zápasy Eura, ako keby ich bol videl na vlastné oči. Všetci sme sa smiali, lebo jemu fakt stačí Corriere della Sera a pôsobí ako futbalový expert so štyridsaťročnou trénerskou praxou. 

Len škoda, že najlepší taliansky tréner posledných desaťročí Carlo Ancelotti o ňom nikdy nepočul, mohol mu robiť analýzy. Spalettimu odporúčal, aby sa chlapci v prvom rade naučili riadne behať, nie prechádzať sa po ihrisku.

Šálka kávy s Jurajom PigulomV kláštore veselo – s monsignormi aj karabiniermi

Juraj Pigula

Talianski azzurri sklamali herne, takticky a Spaletti ma sklamal aj svojím hodnotením výkonov. Vraj mu zahraniční novinári ani nerozumeli, keďže používal toskánske nárečové slová. „Keby moji chlapci nerobili ,bischerate‘ (nezbedníctva) tak dvadsať minút za zápas, mohli sme byť inde.“ Takéto lacné ospravedlňovanie som nečakal. 

Po návrate zo šampionátu však niektorí talianski hráči dostali toľko hejtov na sociálnych sieťach, že nám ich v kláštore nakoniec bolo ľúto. Len kvôli nim sme otvorili nový horký likér, jednoducho „amaro“.

Káva ako istota

Je tu leto, komáre bzučia vo vzduchu, ryžové polia sú plné vody a vlhkosť dosahuje stopercentné čísla. „Keď nás nezabije jedno, tak potom to druhé,“ smeje sa náš pomocník Franco. Chodí k nám na brigádu každý štvrtok. Za odmenu dostane dobrý obed a spoločnosť. Žije úplne sám na dedine, pol hodiny autom z kláštora. Vie robiť hlavne murárske práce, veľmi dôkladne a svedomite. Každý kláštor môže fungovať len vďaka takýmto ľuďom, ktorí pomáhajú udržať jeho chod. 

Za posledný rok sme toho opravili a vyčistili veru dosť. V pivnici chystáme kantínu, kde budeme popíjať s partiou chlapov dobrovoľníkov. 

Na konci šichty Francovi vravím: „Dones nám znovu to ružové frizzante od tvojho dvorného vinohradníka.“ „Padre Juraj, desať litrov na týždeň nie je zlá bilancia na váš kláštor, aj keď je vás tu stále viac ako len sedem statočných.“ „Veru nie,“ odpovedám, „ale ešte celý ďalší mesiac budeme zapíjať nešťastné talianske dobrodružstvo na Eure.“ 

Franco odchádza domov s úsmevom na svojom dvadsaťročnom Fiate Panda a ja sa teším na víno a ďalší pracovný štvrtok v jeho spoločnosti.  

Víno, pizza, makaróny... Nový ruksak, horúčavy a moja každodenná šálka kávy. A práve ona nikdy nesklame. Vonia od rána po celom kláštore siedmich rehoľníkov a ich hostí, aj keď Spaletti postaví zlú squadru a v kostole kradnú.