Predseda Rady Cirkvi bratskej v Česku David Novák Viera sa nededí. Každá generácia ju musí objaviť nanovo

David Novák je český protestantský kazateľ, teológ, publicista a od roku 2017 predseda Rady Cirkvi bratskej v Českej republike. 

Dlhé roky sa venuje práci s mladými ľuďmi, je tiež autorom viacerých kníh. Patria medzi ne napríklad Kdo jsem já, abych vedl a Jak rozvracet církev, kniha, v ktorej nadväzuje na knižnú klasiku z pera C. S. Lewisa Rady skúseného diabla. 

V rozhovore pre Postoj hovorí o svojej ceste k službe pre cirkev, pomenúva najväčšie výzvy Cirkvi bratskej v Česku a zamýšľa sa nad tým, ako priblížiť evanjelium dnešným mladým.

Ešte pred tým, než ste sa stali kazateľom, sa vaša cesta začala niekde úplne inde. V jednom rozhovore ste spomínali, že ste pracovali ako elektrikár. Aká bola vaša osobná cesta k viere a ako sa stalo, že sa z elektrikára stal kazateľ?

Keďže sa pomaly blížim k šesťdesiatke, moja životná cesta je už pomerne dlhá a pestrá. Pokúsim sa ju však zhrnúť tak, aby dávala zmysel. Moja prvá profesia bola naozaj elektrikár. Nebolo to nič výnimočné – môj otec bol elektrikár a v prostredí, v ktorom som vyrastal, bolo úplne prirodzené pokračovať v rodinnom remesle. Po vyučení som si ešte dorobil maturitu a pracoval v továrni. Bol to obyčajný život mladého človeka v Československu v osemdesiatych rokoch. Inak, na vojnu som šiel do Prešova, takže viem celkom dobre po slovensky. Už som zabudol hutoric, ale rozumiem všetko.

V každom prípade, dôležité je povedať, že som vyrastal v kresťanskej rodine. Chodili sme do cirkvi, mal som tam priateľov a veľkú časť dospievania som strávil medzi mládežou. Viera bola teda prirodzenou súčasťou môjho života. Zároveň som však veľmi skoro pochopil, že kresťanstvo nie je len tradícia alebo kultúrna identita. Človek sa kresťanom nestane automaticky tým, že sa narodí do veriacej rodiny.

Myslím si, že s týmto je spojená obava mnohých kresťanských rodičov. Ako rozprávať o Bohu svojim deťom, respektíve to, že aj keď sú partneri veriaci, neznamená to, že ich viera je dedičná. Čo bolo súčasťou vašej ďalšej cesty?

V období dospievania som začal veľmi intenzívne vnímať vlastné zlyhania. Uvedomoval som si, že v mojom živote sú veci, ktoré nie sú v poriadku. Jeden moment, ktorý ma veľmi ovplyvnil, súvisel s mojou sestrou. Mal som s ňou veľmi zlý vzťah a dnes by som povedal, že to bolo najmä pre moju pýchu a tvrdosť.

Keď som bol na vojne, veľmi jasne som si uvedomil, ako som jej ublížil. Napísal som list, v ktorom som ju poprosil o odpustenie. Odpustila mi, ale pre mňa to bolo zároveň hlboké duchovné uvedomenie. Pochopil som, že ak potrebujem odpustenie od človeka, o to viac potrebujem odpustenie od Boha.

Chceme byť cirkvou, ktorá nerobí kompromisy v evanjeliu, ale vo forme, akou ho šíri medzi ateistami a hľadajúcimi.

Ďalší silný moment prišiel na konci vojenskej služby. Urobil som vážny priestupok a hrozilo mi vojenské väzenie v Sabinove. Pamätám si, ako veľmi som sa bál. V tej chvíli som sa modlil a povedal Bohu: „Ak sa z tejto situácie dostanem, chcem ti slúžiť.“

Nebola to teologicky premyslená modlitba. Bol to skôr spontánny výkrik mladého človeka, ktorý cíti vlastnú bezmocnosť. Napriek tomu som ju myslel vážne.

Nakoniec som do väzenia nešiel. Dodnes presne neviem vysvetliť, ako sa to stalo. Ale ten moment vo mne zanechal hlbokú stopu. Postupne som začal premýšľať, čo vlastne znamená slúžiť Bohu.

Po návrate z vojny som pracoval ako elektrikár, ale čoraz viac som sa zapájal do práce s mládežou v cirkvi. Bolo to obdobie veľkých spoločenských zmien – koniec komunizmu, rok 1989, otvorenie spoločnosti. Zrazu sa mohlo cestovať, študovať, stretávať sa s kresťanmi zo zahraničia.

Začal som študovať v evanjelikálnom teologickom seminári a postupne som si uvedomil, že služba v cirkvi nie je len dobrovoľnícka aktivita, ale môže byť aj povolaním. 

Foto: archív Davida Nováka

Popri štúdiu ste sa dlhé roky venovali práci s mládežou. Prečo práve s ňou?

Práca s mladými ľuďmi ma fascinovala najmä tým, že v tomto období života sa rozhoduje o veľmi dôležitých veciach. Mladý človek si kladie otázky, ktoré sa neskôr až tak často nepýta: kto som, aký má môj život zmysel, čomu vlastne verím.

Viedol som mládežnícku skupinu, ktorá sa postupne rozrástla asi na sto mladých ľudí. Bolo to veľmi živé spoločenstvo. Diskutovali sme o viere, živote, o vzťahoch, spoločnosti.

Neskôr som sa zapojil do práce organizácie Athletes in Action. U nás mala trochu inú podobu než v Amerike. Robili sme najmä outdoorové programy – rôzne expedície, výpravy do hôr, tábory. Tieto aktivity vytvárali veľmi prirodzené prostredie na rozhovory o hlbokých veciach.

Keď s niekým strávite týždeň v horách, zažijete spolu náročné situácie, večer sedíte pri ohni – vtedy vznikajú rozhovory, ktoré by sa v bežnom prostredí možno nikdy neodohrali.

Táto práca trvala približne tridsať rokov a mám za sebou stovky táborov. Prešlo cez ne obrovské množstvo mladých ľudí. Pre mnohých z nich to bolo miesto, kde prvýkrát začali premýšľať o Bohu.

Kedy sa služba v cirkvi stala vaším povolaním?

Celé sa to vyvíjalo postupne. Najprv na polovičný úväzok, potom už naplno. Nemal som však ešte adekvátne vzdelanie na túto prácu, preto som sa pustil do štúdia na fakulte humanitných štúdií a International Baptist Seminary. Neskôr som sa stal členom Rady Cirkvi bratskej a bol pri založení dvoch zborov. Pri tom poslednom som doteraz administrátorom.

Prejdime do súčasnosti. Už nie ste priamym radovým kazateľom, vaša služba má dnes iné kontúry. Od roku 2017 ste predsedom Rady Cirkvi bratskej. Ide o štatutárny orgán, ktorý zastrešuje prácu Cirkvi bratskej na území Českej republiky. Ako vyzerá táto služba v praxi?

Ľudia si niekedy myslia, že predseda cirkvi je niečo ako generálny riaditeľ. V skutočnosti je to skôr pastoračná služba vo väčšom meradle. Snažím sa sústreďovať na pastiersky rozmer. Veľkú časť času trávim cestovaním, priemerne to vychádza na dve hodiny denne. Navštevujem zbory po celom Česku, stretávam sa s kazateľmi a vedúcimi. Počúvam ich príbehy, radosti aj starosti.

Cirkev je živý organizmus. Niekde vznikajú nové projekty, inde riešia konflikty alebo únavu. Mojou úlohou je povzbudzovať, niekedy pomáhať hľadať riešenia a snažiť sa udržiavať jednotu. Veľmi si vážim svojich spolupracovníkov, vďaka ktorých práci sa môžem koncentrovať len na duchovné smerovanie cirkvi, a nie technické záležitosti. 

Za tie roky, čo som predsedom cirkvi, sa ľudia iba málokedy pohádali pre učenie. Je bizarné, o čom sme schopní sa pohádať.

Okrem toho komunikujem smerom k verejnosti. Píšem články, knihy, príspevky na sociálne siete. Snažím sa vysvetľovať kresťanskú vieru jazykom, ktorý je zrozumiteľný aj ľuďom mimo cirkvi.

Zároveň stále vediem jeden zbor v Prahe. Pre mňa je to veľmi dôležité, pretože mi to pomáha zostať v kontakte s realitou každodenného zborového života.

Ktoré témy a výzvy sú aktuálne v Cirkvi bratskej v Česku? 

Chceme, aby naše zbory boli miestom, kam môžu prichádzať ako veriaci, tak hľadajúci. Aby sme boli cirkvou, ktorá nerobí kompromisy v evanjeliu, ale vo forme, akou ho šíri medzi ateistami a hľadajúcimi. Dnes máme toho oveľa viac pre generáciu 50+, respektíve tých, ktorí vyrastali v cirkvi. Lenže ako tu byť pre tú mladšiu generáciu – aj to je jedna z výziev, ktorým čelíme. 

Cirkev nemá byť politickým komentátorom ani politickou stranou. Zároveň je dôležité, ako reagujeme na spoločenské zmeny, ktoré sa okolo nás dejú. Nad tým všetkým by však mal byť zreteľ na evanjelium. Kresťanské hodnoty, krásne modlitebne ani cirkevné školy samy osebe nie sú dôvodom, prečo Ježiš prišiel. 

Foto: archív Davida Nováka

Rád by som sa na chvíľu zastavil pri vašej tvorbe. Jedna z vašich kníh nesie provokatívny názov Jak rozvracet církev. Jej podtitul je Rady zkušeného ďábla pro 21. století. V čom vnímate aktuálnosť diela C. S. Lewisa Rady skúseného diabla, ktorého voľným pokračovaním je vaša kniha, dnes, 84 rokov po jej vydaní?

Ten názov je, samozrejme, trochu ironický. Chcel som poukázať na veci, ktoré cirkev oslabujú zvnútra. Nie sú to vždy veľké teologické spory. Niekedy sú to malé veci – nevyriešené konflikty, zranené vzťahy, pýcha alebo nedostatok pokory.

Cirkev sa dokáže rozhádať pre detaily – napríklad štýl hudby alebo formu bohoslužby. Paradoxne sa pritom môže stať, že stratíme zo zreteľa to najdôležitejšie – samotné evanjelium.

Aké sú teda hrozby, ktoré môžu cirkev rozvrátiť?

Také, že sa cirkev zasekne v témach, ktoré nie sú dôležité. Ak budeme riešiť, či sa máme krstiť ponorením alebo pokropením, či máme mať biele alebo čierne rúcha, alebo či posunieme kríž o päť metrov doľava alebo doprava.

Človek sa tomu možno zasmeje, ale viem, o čom hovorím. Za tie roky, čo som predsedom cirkvi, sa ľudia iba málokedy pohádali pre učenie. Je bizarné, na čom sme schopní sa pohádať: či sa začnú bohoslužby o celej alebo o štvrť, či má byť v modlitebni 20 alebo 22 stupňov alebo kde majú byť vešiaky na kabáty. 

Ďalším rizikom je naša neschopnosť riešiť konflikty. Volíme silné slová, dávame ultimatívne výzvy a situácia sa vyostruje. No a aj to, že sa cirkev viac zameriava na kultúru ako na Krista. 

V akom zmysle?

V takom, že sa ľudia zamerajú viac na koncerty a vystúpenia detí, že budú sledovať výzdobu, no pritom zabudnú na to podstatné. Jadrom kresťanstva je evanjelium a správa o Ježišovi, ktorý zostupuje k človeku. 

Nikdy v histórii sme nemali drogu, ktorá by bola akceptovaná a každý by ju bol mal vo vrecku.

Nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer hovoril o pojme lacnej milosti. Znamená to, že o Bohu hovoríme len ako o akomsi božskom terapeutovi, ktorý nás len miluje a prijíma. A hoci s týmto súhlasím, často potom zabúdame na to, že Boh od nás očakáva pokánie, nasledovanie a ovocie nášho života. 

To znamená, že tak ako sa máme pod krížom radovať, tak má pre nás mať rozmer aj Kristovo utrpenie. Hovoriť len o milujúcom Bohu bez tejto druhej časti je presne to, čo Bonhoeffer nazval lacnou milosťou.

Vo svojej tvorbe sa často venujete úlohe a miestu cirkvi v dnešnej spoločnosti. Žijeme v dobe mobilných telefónov, sociálnych sietí a digitálnej komunikácie. Ako to mení človeka?

Technologická revolúcia, ktorú práve prežívame, je obrovská. Mobilný telefón nám priniesol množstvo dobrých vecí – informácie, komunikáciu, prístup k vzdelaniu.

Zároveň však mení spôsob, akým funguje naša pozornosť. Sociálne siete sú navrhnuté tak, aby nás neustále stimulovali. Každé nové upozornenie, každé nové video alebo obrázok prináša malý pocit uspokojenia. Psychológovia hovoria o takzvanom „lacnom dopamíne“. 

Nikdy v histórii sme nemali drogu, ktorá by bola akceptovateľná a každý by ju bol mal vo vrecku. Normálne je, že o dopamín, teda neurotransmiter, ktorý nám dáva určitý pocit blaha alebo šťastia, sa človek musí aspoň trošku snažiť. A po úsilí prichádza dopamínová odmena. 

Dnes máme mobil. Problém je, že keď si na tento typ rýchlej stimulácie zvykneme, je pre nás ťažšie sústreďovať sa na veci, ktoré vyžadujú dlhšiu pozornosť – napríklad čítanie knihy alebo hlboký rozhovor.

Vnímam to aj na sebe. Keď píšem knihu, musím vedome odkladať mobil, aby som sa dokázal sústrediť.

Nemusí sa nám páčiť, ako sa svet vyvíja, nemusíme súhlasiť s prístupom k digitálnemu obsahu, celoplošne to však nezmeníme. Nezakážeme mobilné telefóny. Čo teda robiť prakticky a ako má cirkev reagovať na túto situáciu?

Všetko sa začína doma v rodine. Najväčší biznismeni v Silicon Valley nedávajú deťom smartfón skôr, ako majú 15 alebo 18 rokov. A vedia prečo.

Nechcem dávať návody na reštriktívnu výchovu, skôr poukázať na to, že stále verím v silu príkladu rodičov. Treba sa na túto téme rozprávať s deťmi a ponúkať im alternatívne podnety. 

Foto: archív Davida Nováka

Ak má teda cirkev osloviť mladú generáciu, ktorá vyrastá ruka v ruke s technologickou revolúciou, ako na to? Čo musí robiť inak?

Myslím si, že cirkev musí predovšetkým vytvárať priestory skutočných stretnutí.

Mladí ľudia dnes trávia veľa času online, ale zároveň veľmi túžia po autentických vzťahoch. Cirkev môže ponúknuť spoločenstvo, v ktorom ľudia nie sú len anonymnými profilmi, ale skutočnými osobami.

Niekedy to znamená aj nové formy. Napríklad môj syn organizuje diskusie o Biblii v krčme. Pravidelne sa tam stretáva 20 až 30 mladých ľudí. Inokedy organizujeme koncerty alebo rôzne komunitné podujatia. 

U nás v zbore sme organizovali rapový koncert. A hoci je pravda, že tam neboli len tie „dobré“ deti z cirkvi, teda po skončení sme museli upratovať špinu, moč a zvratky, prišlo tam vyše 150 mladých ľudí. A tí všetci počuli od raperov o ich osobnej viere.

Podstatné je, aby evanjelium zaznievalo v jazyku, ktorému dnešní ľudia rozumejú.

Vo svojej knihe sa venujete nástrahám, ktorým čelí cirkev v dnešnom svete. Ak si to zúžime na náš geopolitický priestor, má cirkev v Európe budúcnosť?

Som presvedčený, že áno. Možno nebude vyzerať presne tak ako pred sto rokmi. Možno bude menej veľkých inštitúcií a viac menších spoločenstiev. Ale potreba hľadať zmysel života, pravdu a Boha v ľudskej spoločnosti nevymizne.

V mnohých krajinách Európy dnes vnímame zaujímavý jav – do cirkvi prichádzajú mladí ľudia, ktorí vyrástli úplne bez náboženského zázemia. Hľadajú niečo, čo presahuje materiálny svet. A práve tu má cirkev obrovskú príležitosť.