Prví českí mučeníci novodobých dejín Boli popravení za spoluprácu na vražde, ktorá sa stala, keď sedeli. Jedného tak mučili, že celú noc preplakal od bolesti

Od dnešnej soboty sú oficiálne na oltár zapísaní ďalší dvaja Česi – Moravania. V Brne vyhlásil kardinál Michael Czerny ako pápežský vyslanec za blahoslavených dvoch kňazov – Jana Bulu a Václava Drbolu. Cirkvou a pápežom boli uznaní za mučeníkov.

Na slávnostnú omšu prišlo do Brna asi 13-tisíc ľudí.

Obaja kňazi sa stali obeťami tzv. prípadu Babice, keď boli 2. júla 1951 v tejto obci zavraždení traja miestni komunistickí funkcionári. Režim to zneužil na boj proti cirkvi a na likvidáciu roľníkov. Vo vykonštruovaných procesoch odsúdili veľké množstvo ľudí na vysoké tresty odňatia slobody a padli aj tresty smrti. Medzi popravenými boli aj noví českí blahoslavení.

Aj keď sú Jan Bula a Václav Drbola povýšení na oltár spoločne a počas života sa stretli, každý pôsobil ako kňaz na inom mieste. Ich životy spojil až spoločný osud na popravisku. Zároveň sú to prví českí mučeníci novodobých dejín, ktorých cirkev blahorečila.

Bula sa angažoval aj spoločensky

Jan Bula sa narodil 24. júna 1920 v Lukove pri Moravských Budějoviciach. Ešte v ten deň bol pokrstený a dostal meno po patrónovi farského chrámu – Jánovi Krstiteľovi. Ako uvádzajú životopisy blahoslavených na oficiálnom webe o blahorečení, matka pochádzala z juhomoravskej obce Němčičky pri Hustopečiach. Jej prvý manžel padol v prvej svetovej vojne. Jan bol prvým synom z jej druhého manželstva s Antonínom.

Hoci rodina žila v skromných pomeroch, rodičia umožnili synovi študovať na gymnáziu. Počas štúdia maľoval a kreslil do študentského časopisu. Po maturite v roku 1939 vstúpil do kňazského seminára v Brne. Pre vojnu museli mnohí bohoslovci prerušiť štúdium a nastúpiť na nútené práce. Neobišlo to ani Jana, ktorý v roku 1943 nastúpil do keramických závodov vo Vranovskej Vsi. Odtiaľ sa po roku vrátil a štúdium dokončil.

Kardinál Michael Czerny (vľavo) počas omše, pri ktorej blahorečil dvoch českých kňazov. Foto: cirkev.cz/Človek a viera

Relikviár mučeníkov. Foto: cirkev.cz/Človek a viera

Dvadsiateho deviateho júla 1945 bol vysvätený za kňaza a 5. augusta slúžil v rodnej obci primičnú svätú omšu. Biskup ho poslal za kaplána do Rokytnice nad Rokytnou. Tam sa aktívne zapájal do verejného života – angažoval sa v kresťanskej telovýchovnej organizácii Orol, pomáhal divadelným ochotníkom a aj maľoval.

V rámci Orla viedol chlapčenský oddiel nazvaný Orlíci. Pre svoju veselú a dobrosrdečnú povahu bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený. V júli 1949 zomrel rokytnický farár Stanislav Lakomý a Jan Bula bol ustanovený za administrátora uvoľnenej farnosti. Čoskoro sa pustil aj do opravy miestneho kostola.

Po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa začal prejavovať tvrdý postoj komunistického režimu voči cirkvi a pre mladého kňaza nastali ťažké časy. Bezpečnostné zložky na seba upozornil v nedeľu 19. júna 1949. Vtedy sa z kazateľníc čítal Obežník katolíckemu duchovenstvu a veriacemu ľudu, o týždeň nato Hlas biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky.

Týmito obežníkmi reagovali československí biskupi na stupňujúci sa tlak režimu na cirkev a na diskriminačné opatrenia voči katolíkom. Biskupi poukázali napríklad na porušovanie náboženskej slobody, obmedzovanie tlače a na zatýkanie kňazov. Dôrazne varovali kňazov a veriacich pred účasťou na tzv. Katolíckej akcii. Štát sa prostredníctvom tohto hnutia snažil vytvoriť rozvratnú cirkev podriadenú komunistickej strane.

Komunistická štátna moc sa snažila distribúcii a verejnému čítaniu tohto obežníka zabrániť. Zhabala množstvo výtlačkov a mnohí kňazi, ktorí ho odmietli ignorovať, čelili perzekúciám.

Aj Jana Bulu navštívili 19. júna ráno komunistickí funkcionári a strážmajster Zboru národnej bezpečnosti. Vyzvali ho, aby verejne nič nečítal. Dve tretiny všetkých kňazov sa vtedy zľakli a obežník napokon nečítali. No Jan Bula obežník nielen prečítal, ale farníkov vyzval na vernosť Kristovi a cirkvi.

Za to dostal pokutu a mesiac väzenia. Odvolal sa a v októbri 1949 bolo jeho stíhanie milosťou prezidenta zastavené. Prezidentská milosť sa týkala všetkých približne 120 kňazov postihnutých za čítanie obežníka. Bula sa tak vyhol väzeniu. 

Snaha komunistov o kolektivizáciu poľnohospodárskej pôdy a o likvidáciu cirkvi narážala na odpor aj u ľudí. Na juhovýchodnom okraji Českomoravskej vrchoviny začali proti totalitnému režimu vystupovať ľudia, ktorí sa už zúčastnili na protinacistickom odboji počas druhej svetovej vojny. V okresoch Třebíč a Moravské Budějovice vznikli odbojové skupiny, ktoré sa už v roku 1950 dostali pod kontrolu Štátnej bezpečnosti (ŠtB). 

Osudným sa Bulovi stala návšteva spolužiaka z gymnázia Ladislava Malého, ktorý za ním prišiel na faru začiatkom roka 1951. Malý v roku 1949 odišiel za nevyjasnených okolností z Československa. Hlásil sa do americkej spravodajskej služby. Dostal úlohu byť v styku s utečencami z Československa. Pritom však spreneveril peniaze a vrátil sa do vlasti.

Kardinál Czerny počas tlačovej konferencie pred blahorečením v Brne. Foto: Človek a viera

Dodnes nie je jasné, kým Malý vlastne bol: či nejakým dobrodruhom a odbojárom alebo provokatérom, či tým, kým sa javí najpravdepodobnejšie, nevedomým spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti. Počas návštevy fary rozpovedal Bulovi vymyslenú historku, ako so svojimi spolupracovníkmi oslobodil z internácie pražského arcibiskupa Josefa Berana a hľadá pre neho spoľahlivého spovedníka. 

Túto prosbu Jan Bula neodmietol a sľúbil, že arcibiskupa navštívi. Čoskoro však zistil, že Malému sa nedá veriť, zvlášť po tom, čo za ním prišiel na faru opitý so zbraňou v ruke. Medzitým však Malý prenikol medzi miestnych odporcov režimu, skompromitoval mnoho ľudí svojimi návštevami a posielaním listov a začal podnecovať do ozbrojených akcií a sabotáží.

Jan Bula s tým nesúhlasil a Malého žiadal, aby odišiel a neprivádzal ľudí do nešťastia. Tridsiateho apríla 1951 mladý kňaz učil náboženstvo v škole v Rokytnici, keď si po neho prišla ŠtB. Odviedla ho na výsluch na faru a následne zatkla.

Po ceste zo súdu žehnal väzňov

Kým bol Jan Bula vo väzení, Ladislav Malý s Antonínom Mityskom v Babiciach (okres Třebíč) zastrelili v miestnej škole troch komunistických funkcionárov a jedného zranili. Stalo sa to v noci na 2. júla 1951. Malý bol na druhý deň pri zatýkaní zastrelený. Táto udalosť je známa ako prípad Babice.

Táto vražda umožnila režimu, aby súd s nepohodlným kňazom nevyzeral ako vykonštruovaný proces, tak ako pri iných prípadoch, a obvinili ho, že je odbojár. V trestnom oznámení bolo uvedené: „Ako hlavnú osobu... možno zaradiť farára Jana Bulu, pretože tento mal svojím kňazským postavením veľký vplyv na väčšinu veriacich.“ 

Podľa obžaloby sa jeho protištátna činnosť údajne začala rozširovaním protikomunistických letákov, pokračovala čítaním obežníka od biskupov a vyvrcholila tým, že neudal bývalého spolužiaka Malého. Previnil sa tým, že ho nechal niekoľkokrát prespať na fare, sprostredkoval mu úkryt v okolitých hájovniach a neudal ho po prepade v Heralticiach, čím vraj spáchal trestný čin vlastizrady.

Pätnásteho novembra 1951 bol Jan Bula odsúdený na trest smrti.

Foto: cirkev.cz/Človek a viera

Foto: Človek a viera

Podľa rozsudku „zneužil dôveru, ktorej sa ako duchovný tešil medzi veriacimi, na zločinnú činnosť a náboženské presvedčenie farníkov zneužíval na podporu banditov a vrahov“. Odvolanie bolo zamietnuté. 

Dvadsiateho mája 1952 bol Jan Bula v ranných hodinách na dvore jihlavskej väznice popravený obesením. Jeho telo bolo spálené a urna položená na neznáme miesto, pravdepodobne na cintorín v Brne. Nemal ani 32 rokov.

Podľa svedectva Ludvíka Stehlíka ml. prijal Jan Bula nespravodlivý verdikt s obrovskou statočnosťou: „Po ceste späť zo súdu do väznice hovoril normálne, neplakal, vedel, čo ho čaká. Myšlienkami však už bol inde. Keď sme prišli do Jihlavy, tak nás rozhadzovali po celách. Bula zostal s väzenským dozorcom až nakoniec. Za každým sa díval a každého žehnal, robil kríž. Nehovoril, len ten kríž. Lúčil sa.“ 

Podľa svedectva matky a sestry mu komunisti pri vypočúvaní vybili predné zuby. Deň pred popravou napísal bratovi a švagrinej tento list: 

„Až tenhle dopis dostanete, bude se ten, který takto vzpomíná, na Vás dívat z jiného světa. Budu už s tatínkem, na jehož poslední slova si často vzpomínám. Říkal: Ty musíš jít spát se mnou. Mé místo nebude vedle něho. A přece budu blízko strýčkovi Karlovi, který mne učil první kroky a zde v Jihlavě uložil své kosti. Na mne vzpomínejte v Lukově u tatínka. Měl jsem mnoho plánů, jak víš, a stačí maličkost a je po všem. Největší posilou je mi to, že jsem věrně sloužil Bohu až do konce. Člověk nikdy Boha dost nemiluje, a to je to jediné, čeho musí litovat. Pán Bůh mi vyměřil krátký život. Ale věřím, že nebyl nadarmo.“

Drbola, kňaz, ktorý zbieral obrazy

Druhý blahorečený Moravan je Václav Drbola. Narodil sa 16. októbra 1912 v Starovičkách neďaleko Hustopečí na Morave. Bol najstarší zo siedmich detí Václava a Ruženy. Otec bol vojnový invalid a živil sa ako poľnohospodár, matka sa starala o domácnosť a hospodárstvo. Po absolvovaní ľudovej školy a gymnázia vstúpil do seminára v Brne a v júli 1938 sa stal kňazom.

Ako kaplán pôsobil v Slavkove u Brna, v Čučiciach a od roku 1943 bol kaplánom v Bučoviciach.

V tom čase tam pôsobilo viac kaplánov a Drbola mal na starosti vyučovanie náboženstva v okolitých obciach, ktoré boli filiálkami farnosti. Aktívne však pôsobil aj v miestnych spolkoch a Československej strane ľudovej. Pre svoju miernu obetavú povahu a pevný charakter bol obľúbeným a váženým kňazom.

Mimo kostola a výučby náboženstva sa s farníkmi stretával predovšetkým v Katolíckom dome, v ktorom sa sústreďovala činnosť členov Spolku katolíckych tovarišov a Orla. Venoval sa aj výtvarnému umeniu a zbieraniu obrazov.

Aj život tohto kňaza sa zmenil po februárovom prevrate v roku 1948. Komunisti ho hneď označili za nepohodlného. Drbola podobne ako Bula prečítal obežníky. Na rozdiel od Bulu ich však už nedoplnil žiadnym komentárom, vďaka tomu sa vyhol odsúdeniu. Významným odkazom nového blahoslaveného z tej doby je dokument História udalostí Spolku katolíckych tovarišov v Bučoviciach.

Bojoval za Spolok katolíckych tovarišov, ktorý „musel“ byť zlikvidovaný pre svoje zameranie na prácu s mládežou a tiež preto, aby bolo možné zabaviť jeho majetok. Spomínaný dokument napokon umožnil spustiť proces blahorečenia a zachoval sa za trochu kurióznych okolností.

Zapečatenie pozostatkov Václava Drbolu. Foto: Človek a viera/Vojtěch Hlávka

Kňaz pred svojím preložením do Babíc odovzdal členke spolku 31-stranový nedokončený rukopis. Opisuje v ňom, ako po „víťaznom februári“ 1948 bojoval proti zrušeniu spolku a proti snahe skonfiškovať jeho budovu a poskytol analýzu spoločenských zmien. K rukopisu boli priložené listy, ktoré písal v rámci svojej snahy brániť sa súdnou cestou.

Žena dokumenty ukryla do trúbky na záclony. Našli sa zabudnuté až v roku 2008, keď dom kúpili noví majitelia a pred rekonštrukciou ho vypratávali. Rukopis cez miestneho farára odovzdali cirkevnému súdu v Brne. Na základe toho sa začalo posudzovať, či by Drbola nemal byť pripojený k procesu blahorečenia Jana Bulu. 

Ich osudy boli prepojené spoločnou smrťou, no chýbali priame dôkazy o Drbolovom vnútornom postoji. Na základe vyhodnotenia týchto dokumentov a následného predbežného šetrenia rozhodol vtedajší brnenský biskup Vojtěch Cikrle v roku 2011 o oficiálnom spojení oboch káuz do jedného beatifikačného procesu.

Aj Drbolu navštívil Malý

Václav Drbola už vtedy tušil, že je potrebné obhajovať spravodlivosť za každú cenu a stáť si pevne za tým, čomu verí. Hoci vedel, že za svoje snahy môže dostať tvrdý postih, nebál sa.

O jeho morálnej sile a odvahe svedčí aj spomienka jeho sestry: „Václav viedol sprievod pútnikov a oni ho udali, že niesol krížik. Komunisti však chceli, aby niesol zástavu. Prišli za ním a povedali mu, aby niesol vlajku. Odpovedal im: ‚Až naprší a nebude blato.‘“

V roku 1950 Václava Drbolu náhle preložili do Babíc u Lesoníc na Moravskobudějovicku. Teda do obce, kde sa udiala trojnásobná vražda komunistických funkcionárov. Miestny farár Arnošt Poláček bol totiž zatknutý pre „protiústavnú činnosť“. V tom čase odovzdal jednej žene Drbola spomínané dokumenty.

Václav sa o farnosť, ako aj o filiálky staral, rovnako aj o hospodárstvo, učil náboženstvo a začal opravovať v kostole organ. 

Čo teda Václava Drbolu spájalo s Janom Bulom? Osoba Ladislava Malého. Podobne ako Jan, aj on si vypočul vymyslený príbeh o arcibiskupovi Beranovi a žiadosť, aby ho vyspovedal. Aj on súhlasil a aj keď bol po zatknutí Jana Bulu varovaný, bolo už neskoro.

Sedemnásteho júna 1951 bol zatknutý aj Drbola. Dôvodom bolo, že „mal vedomosť o bojových skupinách v kraji“.

Mnohí protikomunistickí odbojári boli miestni obyvatelia a jeho farníci. Náhle zatknutie kňaza vyvolalo veľké prekvapenie. Obyvatelia obce vtedy považovali za možný dôvod Drbolovho zaistenia iba jeho neúčasť na pochode mieru.

Tajní nechceli nič nechať na náhodu a zatknutie naplánovali na nedeľu o pol piatej ráno. Auto nechali za dedinou. Aby mali istotu, že im kňaz neutečie, rozdelili sa a prichádzali k fare z oboch strán.

Aj u Václava Drbolu hľadali dôvody na zatknutie až pri vyšetrovaní. Vražda troch funkcionárov miestneho národného výboru v Babiciach v noci na 2. júla 1951 vyšetrovateľom poslúžila aj v tomto prípade.

Václav Drbola, ktorý pôsobil v Babiciach a býval v tesnom susedstve školy, bol nútený, aby sa priznal k návodu na samotnú vraždu. Paradoxom je, že sa mal priznať k činu, ktorý sa stal dva týždne po jeho zatknutí a o ktorom sa dozvedel až vo väzení.

Panelová výstava v Ríme. Foto: Človek a viera/Helena Farkasová

Podľa svedkov bol duchovný hrozne mučený. Pamätníci, ktorí boli v jihlavskej väznici v čase vyšetrovania Václava Drbolu, spomínali, že počuli jeho nárek. 

Súkromný poľnohospodár Josef Pánek zo Šebkovíc opisoval, že krikom mučených väzňov sa steny budovy tajnej polície v jihlavskej Hlbokej ulici takmer triasli. „Keď vyšetrovali farára Drbolu, počul som, ako kričí: ‚Nešliapte po mne!‘“ 

Kňaz bol násilím nútený, aby sa naučil požadovaný scenár pre inscenáciu súdneho pojednávania. Podľa spomienok Ludvíka Stehlíka ml. bolo počuť nárek Václava Drbolu pri mučení po celom väzení: „Volal: ‚Nekopte do mňa, zabite ma, ja nič neviem!‘“ 

Raz v noci mu dali na všetky prsty rúk zveráky, skrutkami ich utiahli a kňaz takto veľmi dlho trpel celé hodiny hrôzostrašnú bolesť. Opuchnuté prsty mu popraskali. Celú noc bolo počuť taký nárek, že nikto nespal.

Súdny proces, ktorý trval od 12. do 14. júla 1951 mal už vopred určený rozsudok. O trestoch rozhodol Ústredný výbor KSČ. Drbola dostal trest smrti pre zločiny velezrady a návodu na vraždu. Jeho odvolanie bolo zamietnuté. Bol popravený 3. augusta 1951 po piatej hodine ráno. Na rozdiel od Jana Bulu mu nebolo umožnené z väzenia nikomu ani len napísať list.

Odhalené portréty nových blahoslavených počas omše. Foto:cirkev.cz/Človek a viera

Telo kňaza bolo spopolnené a tajne uložené na Ústrednom cintoríne v Brne. Na konci šesťdesiatych rokov bola urna s popolom odovzdaná príbuzným a neskôr uložená do rodinného hrobu v Starovičkách.

Už krátko po Drbolovej smrti sa medzi ľuďmi začalo hovoriť, že je to mučeník pre vieru a súdny proces považovali za vykonštruovaný. Toto skonštatovalo aj Rádio Vatikán 16. júla 1951:

„Nie je nám známy pravý dôvod hrdelného trestu kňazov a katolíckych laikov. Z oficiálnych správ sa to ani nedozvieme. Sotva išlo o dôvody rázu politického, lebo kňazi sú od akejkoľvek politickej činnosti odrádzaní svojou riadnou duchovnou vrchnosťou aj vatikánskym rozhlasom. (...) Ak boli odsúdení v súvislosti s obhajobou prirodzených a nezadateľných práv ľudskej osobnosti, potom sú pravými mučeníkmi.“ 

Správa vatikánskeho rozhlasu sa však v Československu vo vtedajšej dobe dostala pochopiteľne len k malému počtu poslucháčov.

Po babických udalostiach rozpútali komunisti nenávistnú kampaň proti cirkvi. Odsúdení kňazi boli v tlači vykresľovaní ako netvori a krvilační spojenci teroristov. Komunistický režim babické vraždy využil na premyslenú exemplárnu brutálnu represiu, aby zastrašil „triednych nepriateľov“. V tomto prípade nepoddajných roľníkov a duchovenstvo. 

Ako píše stránka venovaná mučeníkom, ich životy sú svedectvom o troch skutočnostiach, ktoré nás môžu inšpirovať. Po prvé, stáli za tým, čomu verili. Po druhé, je to svedectvo o ich morálnej sile a odvahe tvárou v tvár kolektívnemu aj osobnému zlu. Ďalším posolstvom pre nás má byť fakt, že tichá, ale skutočná láska môže byť tou najmocnejšou zbraňou. 

Z týchto skutočností potom vystupuje nadčasový rozmer – odpustenie vedie k uzdraveniu. Nielen ľudia v regiónoch, kde sa tieto tragické udalosti odohrali, ale celá spoločnosť potrebuje odpustenie. 

List Jana Bulu z väzenia. Zdroj: buladrbola.cz

Historik Jan Růžička v TV Noe približuje, že hoci sú kňazi blahorečení spoločne, neboli blízkymi priateľmi, aj keď sa z diecézy poznali. Pripomína, že perzekúciám čelili aj ich príbuzní, bol im skonfiškovaný majetok a boli vysťahovaní. Vládna moc kňazov roky opisovala ako „ľudských netvorov“.

Ich príbeh dokonca zneužili na propagandu aj v seriáli Tridsať prípadov Majora Zemana. Seriál spracoval v desiatej epizóde babické udalosti veľmi skreslene, tak aby očiernil kňazov a protikomunistický odboj. Seriál si zadala vtedajšia polícia (Zbor národnej bezpečnosti), aby oslávila svoju prácu, a postava majora Zemana v ňom zosobňovala výklad dejín vtedajšieho režimu.

Českých mučeníkov na oltár povýšil z poverenia pápeža rodák z Brna, kanadský kardinál Michael Czerny. Prefekt Dikastéria pre podporu integrálneho ľudského rozvoja hovoril o kanonizačných dôvodoch dvoch českých kňazov počas konferencie českého veľvyslanectva v Ríme.

„Dokázali premeniť temnotu nenávisti a chlad šibenice na miesto živého stretnutia s Pánom“, povedal kardinál s tým, že „vlastným životom dosvedčili, že svetlo dokáže preniknúť cez temné mraky v dejinách“. 

Czerny vyjadril želanie, aby nám obeta týchto mužov pomohla byť kresťanmi, občanmi, mužmi a ženami, ktorí vedia, ako „stratiť“ svoje životy v službe, odpustení a pravde. „Za závojom skúšky a smrti na nás čaká jasné svetlo Božieho milujúceho úsmevu a radosť, ktorú nám nikto nikdy nebude môcť vziať.“