Olomoucký arcibiskup Josef Nuzík Stretnutia s obeťami zneužívania? Raz ročne je málo. To, čo sme urobili, je stále nedostatočné

Arcibiskup Josef Nuzík je v čele Olomouckej arcidiecézy od 13. apríla tohto roku. Od júna 2022 prevzal jej vedenie ako administrátor po tom, ako bol jeho predchodca arcibiskup Jan Graubner vymenovaný za arcibiskupa v Prahe.

Olomoucký arcibiskup a metropolita moravský pochádza zo slovensko-moravského pohraničia. V rozhovore porozprával o svojom vzťahu k Slovensku aj aké to bolo vyrastať v rodine, kde ich bolo jedenásť detí.

Rozprávali sme sa tiež o jeho stretnutiach s obeťami zneužívania, ako prebiehajú, o čom sa s obeťami rozpráva a čo on osobne pri tom prežíva.

Arcibiskup Nuzík objasňuje, ako sa jeho diecéza snaží byť do roku 2030 finančne samostatná, keďže vtedy dôjde k úplnej finančnej odluke cirkvi od štátu.

V arcidiecéze hľadá tiež spôsob, ako odľahčiť kňazov, ktorí majú v nedele aj štyri omše a všade príde pár ľudí. Kňazi sú podľa arcibiskupa Nuzíka vyťažení a ľuďom chýba, že kňaz s nimi po omši neostane, ale hneď uteká ďalej.

V rozhovore sa zamýšľa aj nad tým, prečo sú v cirkvi populárne rôzne súkromné zjavenia či predkoncilové omše.

Narodili ste sa a vyrastali v obci Strání na slovensko-moravskom pohraničí. Odtiaľ je bližšie do Nového Mesta nad Váhom než do Uherského Hradišťa. Aký máte vzťah k Slovensku?

Od mladosti vrelý. Ani sme nevnímali, že by nás Moravákov malo so Slovákmi niečo rozdeľovať. Na nákupy sme s rodičmi chodili do Nového Mesta nad Váhom alebo do Trenčína.

Do susedného Moravského Lieskového sme chodievali kupovať slivky, do Bošáce zasa na minerálnu vodu. Boli sme poľnohospodárska rodina, takže sa medzi nami a Slovenskom predávali a kupovali produkty ako obilie, seno a ďalšie.

Slovenčina poznamenala aj nárečie v našom kraji, ktoré mnoho slov prevzalo zo slovenského jazyka. Veľa ľudí z našej dediny pracovalo v Novom Meste nad Váhom alebo v Starej Turej. Slováci k nám zasa jazdili do sklární. Niektorí si našli životných partnerov na Slovensku a naopak.

Prvú omšu som mal v rodisku a druhú v Moravskom Lieskovom s miestnym pánom farárom, ktorý ma pozval. Aj to svedčí o tom, že sme boli prepojení, že to bol jeden kraj.

Ste z jedenástich detí. Vy ste ktorý v poradí?

Som siedmy a tretí medzi chlapcami. Bolo nás päť chlapcov a šesť dievčat.

Veľké rodiny asi neboli ani vtedy také bežné, či áno?

My sme boli najväčšia rodina v dedine. V mladosti sme preto so súrodencami zažívali trošku posmech. Prvýkrát som úctu k veľkej rodine zakúsil na strednej škole. Vtedy som začal vnímať obdiv voči rodičom, ktorí dokážu vychovať toľko detí.

Ako deti sme sa často pýtali rodičov, prečo je nás toľko, lebo sa nám spolužiaci posmievali.

Čo vám na to vraveli rodičia?

Otec to vzal ako svoj životný program. Bol súkromný poľnohospodár, preto museli naši odvádzať kontingenty. Ocko vždy po Sviatku všetkých svätých odchádzal do cukrovaru v Prahe a vracal sa domov na Vianoce.

V Prahe prežil konverziu z tradičnej viery na hlbšiu. Pri jednej spovedi ho oslovil rozhovor s kňazom, ktorý mu povedal: „Doba je ťažká, ak chcete niečo urobiť pre cirkev, majte veľkú rodinu a vychovajte deti vo viere.“

Tak sa to stalo programom rodičov. Keď sa začali moje sestry vydávať, opakovali nám: „Peniaze vám nedáme, pretože ich nemáme, ale dve veci vám chceme dať do života – aby ste sa vedeli postaviť k práci a vieru, lebo to je to najcennejšie.“

Morava má povesť katolíckeho regiónu, najmä oproti Čechám. Platí to ešte?

Keď som začínal ako kňaz, ešte u nás v nedeľu na omšu prichádzala polovica ľudí. Dnes je to možno už len jedna šestina alebo sedmina. Ide o veľký pokles.

V porovnaní so zvyškom krajiny sú tie počty na Morave stále niekde inde, ale oproti minulosti je to horšie. Je za tým aj duch sveta, mladí začali cestovať, práca dostala iné miesto v ich životoch. Kedysi chlapi cestovali za prácou a na víkendy sa vracali. Dnes mladí ostávajú v zahraničí alebo vo väčších mestách. A v cudzom prostredí strácajú vieru alebo ju už nežijú.

Nedá sa však povedať, že by Morava stratila vieru. Tá sa prehĺbila, aj keď je veriacich menej. V minulosti ľudia prichádzali do kostola, modlili sa, ale nezapodievali sa hlbšie Svätým písmom, neboli rôzne spoločenstvá. Napríklad v mojej rodnej farnosti sú dnes modlitby otcov, okolo päťdesiat chlapov sa príde v piatok večer modliť. To voľakedy nebývalo.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Nedávno ste mali v Českej republike sčítanie ľudí, ktorí chodia do kostola, robilo sa cez anketu v kostoloch. Ako to dopadlo?

Výsledky ešte nie sú známe. U nás v diecéze sme toto sčítanie nerobili len jednu nedeľu, ale tri nedele po sebe, lebo chceme vidieť situáciu čo najreálnejšie. Chceme mať kňazov na miestach, kde je viac ľudí.

Keď sa pozrieme na schematizmus aj moravských diecéz, vidíme, že nie je ojedinelé, že kňaz má v správe viacero farností. Vy ste už avizovali štrukturálne zmeny, budete teda robiť nejakú reformu?

Bude to proces možno až na desať rokov. Počet kňazov je v našej arcidiecéze od 90. rokov de facto rovnaký. Máme okolo 320 kňazov vrátane rehoľníkov. Vtedy ich bolo 340. Nie je to veľký rozdiel. No medzitým počet veriacich v našej diecéze klesol zo 120-tisíc na asi 78-tisíc. Jedna tretina ľudí sa vytratila.

Budete teda zlučovať farnosti? Už aj na Slovensku vidíme, že sú farnosti, kde v nedeľu príde na omšu pár desiatok ľudí.

Nepôjdeme hneď radikálnou cestou rušenia farností, ale kňazom sa uľaví v tom, že nebude v každom kostole každú nedeľu bohoslužba.

Keď som začínal ako novokňaz, nebolo mysliteľné, aby na veľkonočné sviatky nemal každý chrám bohoslužbu. V 90. rokoch sa ešte bojovalo o časy, ľudia nechceli zmeniť ani čas bohoslužby.

Teológ MikulášekEšte stále zvádzame zápas o prekonanie delenia cirkvi na klerikov a laikov

Imrich Gazda

Dnes už pribúdajú farnosti, kde má kňaz na starosti aj tri kostoly. Uvažujeme, že kňaz odslúži omšu na tom mieste, kde je veriacich najviac, a ostatní prídu.

Tam, kde to už funguje, ľudia majú radosť z toho, že farské spoločenstvo je hlbšie a srdečnejšie. Keď boli u nás synodálne diskusné krúžky, tak ma prekvapilo, že niektorí veriaci by boli radšej, keby u nich bola svätá omša hoci iba dvakrát za mesiac, ale pán farár by tam ostal a nevytratil sa hneď po omši.

To isté hovoria aj kňazi, že im dochádzajú sily, aby každú nedeľu mali tri alebo štyri bohoslužby, a nemajú potom priestor byť s ľuďmi. Niekde je vo farnosti dvadsať ľudí, ale ide o živé spoločenstvo. Inde je veriacich síce viac, no nemá ani kto otvoriť kostol.

Všimli sme si, že sa stáva aj to, že niekto pôsobí ako farár a zároveň niekde učí na fakulte a vo farnosti je len cez víkendy. Je to správna cesta?

Univerzitný život kňaza je náročný, má veľa úloh, pretože ho platí univerzita. Niektorí kňazi sa tomu venovali naplno a kňazstvo išlo do úzadia. Potom pár kňazov odišlo a oženili sa. Pred asi ôsmimi rokmi sme preto zmenili taktiku a nechceme, aby kňazi na univerzite boli na pozícii farárov, ale aby vypomáhali. Máme tu kňazov, ktorí sú tri-štyri dni na fakulte a zvyšok týždňa pomáhajú vo farnosti.

Teší ma, že poslední kňazi, ktorí prišli zo štúdií v Ríme, chcú mať stále kontakt s ľuďmi a chcú svoje kňazstvo realizovať v živote farností. Tam sa kňazstvo rozvíja, zreje a stáva sa krajším.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Keby ste mali pomenovať tri veci, ktoré sú najväčšou výzvou pre vašu arcidiecézu, respektíve pre celú Moravu, ktoré by to boli?

Pokiaľ hovoríme o duchovnej rovine, tak v tradícii, ktorá je aktuálne na ústupe, všetko ležalo na pleciach kňaza. Veriaci boli v úlohe konzumentov. Teraz sa čaká aktivita aj od laikov.

Druhá výzva súvisí s tým, že vo svete aj v cirkvi sa šíri mnoho falošných prístupov k viere a liturgii, všelijaké náuky či súkromné zjavenia. Potrebujeme preto zachovať cestu výučby, osvetľovania a diskutovania.

Tretie, čo vnímam ako dôležité, je akcent synodality, aby aj kňaz mal ducha, že bude stáť o spoluprácu s laikmi.

Dá sa vôbec motivovať veriacich laikov k činnosti, keď boli roky vedení k tomu, že takmer všetko urobí kňaz? A zrazu sa od nich niečo očakáva.

Je to práca na roky. Keď opäť spomeniem rodnú farnosť, tak už v čase mojej mladosti tam bolo niekoľko mužov, ktorí čítali posvätné liturgické čítanie. Keď začali prichádzať po revolúcii mladí kňazi, začali do čítania zapájať ďalších laikov. Ale dospelí nechceli čítať.

Zapojili teda do čítania dievčatá z druhého stupňa základnej školy, ktoré mali pri omši bielu albu a čítali čítania vo všedné dni aj v nedele. Dnes tam už čítajú aj dospelí ľudia. 

Trošku u nás k tomu pomohol môj predchodca. Arcibiskup Graubner ešte v roku 1997 dal napísať stanovy pre pastoračnú a ekonomickú radu farností. Trvalo desať rokov, než vznikli vo všetkých farnostiach ekonomické rady.

Avšak pastoračné rady stále neboli všade alebo boli iba formálne. Všetko odsúhlasili farárovi kývnutím hlavy.

Máte pravdu, nebude to ľahké, ale iná cesta nie je. Aj teraz, keď ako biskup prídem do farnosti, tak sa kňazov pýtam: „Má ti kto otvoriť kostol?“

Keď povie, že nie, je to znamenie, že v spoločenstve nie je niečo zdravé. Kňaz má sedieť v spovednici a nie si chystať oltár a otvárať kostol.

Aj farnosti sa musia učiť. Dnes už poznáme mnoho takých, kde máme aj piatich kostolníkov, ktorí sa striedajú po týždni alebo po dňoch. A sú to muži, ženy, aj pracujúci.

Nie je to akoby začarovaný kruh? Časť kňazov nechce pustiť laikov k ničomu a na druhej strane veľká časť laikov je pasívna a pristupuje k životu cirkvi konzumne. Kde to preťať?

U nás v diecéze bola prvá časť synody dielom laikov. Žiadnu synodálnu skupinu neviedol kňaz a v našej arcidiecéze ich bolo viac ako sedemsto, v dvoch tretinách farností.

Celoslovenský priemer zapojenia sa farností do synody bol okolo 40 percent.

Podobne to bolo aj u nás, naša diecéza bola v tomto výnimočná. Lenže potom mali kňazi pocit, že s nimi nikto nepočíta. Preto sme na podnet kňazskej rady zorganizovali kňazský deň, na ktorom sme urobili synodálne skupiny zložené z kňazov. Súčasťou bol aj osobný dotazník, kde sme sa pýtali, čo ich teší, aké majú starosti, ako to vidia za desať rokov, kde je ich miesto, čo je ich parketa.

Zrejme už každý diecézny biskup si uvedomuje, že nie každý kňaz má na to, aby zastával rolu farára, aby zvládal administratívu.

Tešilo ma tiež, že medzi kňazmi nebol nejaký zásadný odpor k plánovanej reštrukturalizácii a k dotazníkom. Vnímajú, že s tým musíme niečo robiť. Zrejme už každý diecézny biskup si uvedomuje, že nie každý kňaz má na to, aby zastával rolu farára, aby zvládal administratívu.

Ukazuje sa, že niekto bude výborný spovedník, niekto dobrý ako nemocničný kaplán. U nás sa rozvíja kategoriálna pastorácia, ako sú nemocnice, domy pokojnej staroby, kam prichádzajú nielen kňazi, ale aj laici.

Keď sa vrátim zase do mladosti, tak si spomínam, ako u nás v rodnej obci začal rozdávať sväté prijímanie trvalý diakon, ktorý bol vysvätený v rovnakom roku ako ja. Ľudia však k nemu nechceli ísť ani po Eucharistiu, bol to pre nich problém. Dnes je v našej farnosti asi päť alebo šesť akolytov. Aj ľud musí prejsť zmenou.

Na jednej strane opisujete, ako si ľudia zvykajú na nový rozmer cirkvi, napríklad na väčšie zapojenie laikov. To je pohyb jedným smerom. No vnímame aj akýsi protipohyb – vy ste sa toho už dotkli –, ktorým sú dezinformácie, zdôrazňovanie súkromných zjavení, tradicionalizmus či možno až úzkostné sa venovanie spôsobu podávania Eucharistie. Ako si to vysvetľujete?

Áno, aj u nás na Morave riešime rovnaké veci. Za týmito javmi by som videl snahu o jednoduché riešenia problémov, ktoré si nesie aj cirkev.

Odkedy sa začala opäť slúžiť latinská predkoncilová liturgia, veľakrát som sa tým zaoberal. Môžeme za to trošku aj my kňazi, lebo zo svätej omše sa niekedy stala šou a vytratilo sa z nej to posvätné. U niektorých typov kňazov sa vytratil rozmer, že zastupujú Krista, ktorý je tu neviditeľne prítomný, a že bohoslužba má mať posvätnosť.

Pokiaľ ide o všelijaké údajné zjavenia a falošné správy, v niečom to kopíruje správanie v politickom živote, kde vidíme, že populisti prinášajú jednoduché riešenia. A ľudia to majú radi. V Biblii vidíme, že cesta do zasľúbenej zeme trvala štyridsať rokov. Ukazuje nám to, že zmena je vždy proces. Ľudia však majú radšej niekoho, kto im povie: „Poďte, ja vás vezmem skratkou.“ Lenže skratka v duchovnom živote neexistuje.

Nehovorím, že súkromné zjavenia sú zlé alebo nie sú potrebné, ale musia byť zdravo chápané. Celým životom ma sprevádza veta, ktorú mi povedal farár, keď som šiel do seminára: „Božie zjavenie bolo ukončené smrťou posledného apoštola. Všetko, čo je teraz, to len dotvára.“

Na téme údajných zjavení mi prekáža prístup, že ľudia opúšťajú to, čo pevne stojí na Božom zjavení, potom sa niečo vytrhne zo súkromných zjavení a na tom sa stavajú všelijaké riešenia.

Zrejme aj kňazi toto musia vysvetľovať ľuďom.

Niekedy je sám kňaz ovplyvnený rôznymi názormi, napriek tomu, že dostal fundament náuky, mal by sa modliť, môže sa opýtať na veci iného spolubrata. Ovplyvní ho to a začne tieto názory infikovať aj do svojich kázní.

Viem, že niektorí kňazi uleteli. Ľudia, ktorí vnímajú takéto prípady, zvyčajne hovoria, že už tam nie je radosť z evanjelia, už to len naháňa strach a obavy.

Je toto prítomné aj v západných Čechách alebo skôr na Morave a Slovensku?

Biskupi na Západe riešia, že na bohoslužbu už nikto nepríde. Ale určité spomínané javy sa v malom objavujú a opakujú aj tam.

Aj u nás v pohraničí vnímam, že záleží na každom. Keď je niekde dvesto-tristo ľudí, vždy sa nájde niekto, kto uprace kostol a príde na svätú omšu. Lenže zrazu, keď tých ľudí je málo, tak už záleží na každom a tam sa ukazuje rýdzosť viery a skutočnej lásky.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Ako biskup ste sa už trikrát stretli s obeťami zneužívania v cirkvi, a to nielen sexuálneho, ale aj s obeťami duchovného zneužívania či zneužívania moci. Čo bol impulz na tieto stretnutia?

Keď som do toho šiel prvýkrát s pražským pomocným biskupom Zdenkom Wasserbauerom, tak sme to vnímali ako potvrdenie toho, že sa nebránime, aby sa táto otázka otvárala. Mal som podobné stretnutie trikrát, ale nikdy nemám istotu, ako to dopadne a kto tam príde. Modlím sa za to.

Doterajšia skúsenosť ukazuje, že to nie sú veľké zástupy, ale vždy tam príde niekto, koho to povzbudí a je za toto stretnutie vďačný. Chodia tam priame obete zneužívania aj takí, ktorí sa so zneužívaním stretli v rodine a manželstve.

Pred rokom a pol sme sa na tomto stretnutí za zneužívania aj ospravedlnili. Na druhej strane viem, že akékoľvek ospravedlnenie, aj keď je to dôležité gesto, je nedostatočné.

Osoby, ktoré prešli týmto bolestným a ťažkým obdobím, majú akési signum, znamenie, ktoré sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Napríklad útočnými prejavmi voči hierarchii. To, čo sme urobili, je stále nedostatočné.

Dochádza na takýchto stretnutiach aj k verbálnym útokom?

Nestáva sa to, väčšinou prídu ľudia s vnútornou bolesťou. Čo sa tam objavuje ako problém, je riešenie týchto prípadov. Samotný proces riešenia je zdĺhavý, podobne ako na každom jednom súde.

Trvá nejaký čas, kým sa vypočujú svedkovia, než sa prípad posúdi a určí, akou cestou sa pôjde ďalej. Ide o dlhý proces a to obetiam niekedy prekáža. Majú inú predstavu o procese, napríklad že by mali byť informované v priamom prenose, chcú do toho viac vidieť. Lenže to nie je možné, lebo cirkevné predpisy to nedovoľujú.

Právnik Daniel Bartoň o prípadoch zneužívaniaKeď bude cirkev pokračovať v doterajšom prístupe, tak môžu prísť aj razie na biskupstvách

Pavol Rábara

O tom sme robili rozhovor s českým právnikom Bartoňom, ktorý poukázal na to, že cirkevné právo má svoje limity a v niečom je menej otvorené ako civilné. Zmeniť by to mohli len na najvyšších miestach v Ríme. Čo však vy vnímate, že môžete urobiť viac pre obete, keďže cirkevné právo má nejaké limity?

Stretnutie s obeťami je určite prvým krokom, kde sa buduje otvorenosť a dôvera. Na prvé stretnutie prišiel jeden muž v strednom veku a povedal: „Ja som sem vôbec nechcel ísť, ale nakoniec ma zaujal plagát na nástenke v kostole a prišiel som sa pozrieť, či ešte niekoho iného postretlo to, čo aj mňa.“

U tohto pána teda nebol dôležitý ani tak rozmer, že sa stretol s arcibiskupom, ale že vidí aj iné obete?

Áno, videl, že nie je sám. Dovtedy si myslel, že sa to stalo iba jemu. Toto stretnutie má vždy dva rozmery. Najprv spoločný, kde sa môže pýtať každý, a potom je ponúknuté stretnutie medzi štyrmi očami.

S vami?

Áno. Na stretnutí s obeťami som bol teraz naposledy s ešte jedným kňazom, predtým bol so mnou cirkevný právnik.

Vždy minimálne jedna tretina prítomných chce hovoriť so mnou osobne. Keď bolo druhé stretnutie, prišla za mnou rehoľná sestra. Povedala mi: „Ja by som svoje svedectvo pokojne dala na verejnosť, do cirkvi, aby som povzbudila tých, ktorí to nesú v sebe ako skrytú bolesť, možno desaťročia, aby to otvorili. Mne to trvalo štyridsať rokov.“ Táto sestra zažila zneužívanie v rodine, nie v cirkvi.

Boli tam aj mladíci z inej diecézy, ktorých tešilo, že cirkev niečo také robí a nehovorí v médiách, že u nás sa nič také nestalo.

Zostane len pri vypočutí obetí alebo ponúknete niečo ďalšie? 

Vždy keď sa niekto prihlási, že sa stal obeťou zneužívania, tak sa snažím do jeho prípadu vstúpiť a riešiť ho. Je potom na ňom samotnom, akým smerom chce, aby sa prípad uberal. Niekedy sa ide do kánonického procesu, kde sa vykonajú administratívne úkony až po rozhodnutie o treste pre agresora.

Časté sú prípady, že k niečomu došlo, ale stalo sa to medzi dvoma dospelými ľuďmi.

Veľmi ťažko sa rieši zneužitie duchovnej moci, keď kňaz pri duchovnom vedení konal veľmi autoritatívne a nenáležitým spôsobom požadoval, čo mu nepatrí.

Cítim sa nehodne. Viem, že obetiam neposkytnem všetko, čo by ešte potrebovali, a že je to dlhý proces.

Aké to je, keď prídete do miestnosti, kde sú obete? Musí to byť silné aj pre vás osobne.

Vnímam pri tom silu, ktorú dáva Boh, že som vôbec schopný do tohto rizika ísť. Pri prvom stretnutí, ktoré sa konalo na Velehrade, sa tam zrazu objavil fotograf z kresťanského združenia. Oblial ma pot, objavil sa tam bez toho, aby som si to želal. Hneď som sa ospravedlňoval ľuďom, že to nebolo na moje želanie, že viem o ich potrebe intimity.

Na svätú omšu príde vždy viac ľudí. Niektorí prídu za obete prosiť. Jedna mladá žena sa so mnou po duchovnej časti lúčila s tým, že ona nič také nezažila, ale vie o tých, ktorí to prežili, a je rada, že to robíme a že sa nich modlíme. Pozitívne je vnímaná aj modlitba.

Ako to teda celé prežívate?

Cítim sa nehodne. Viem, že im neposkytnem všetko, čo by ešte potrebovali, a že je to dlhý proces.

Byť v role obete je veľmi trýznivé, títo ľudia sú zmietaní vnútorným zmätkom, že im ublížil niekto, kto mal pomôcť. Trápi ich, že tomu podľahli, a majú pocit, že mali byť silnejší.

Ženy napríklad trápi, že to mali povedať manželovi a nedokázali to a zároveň že samy žijú s týmto tajomstvom. Toto všetko sa v nich bije.

Čo je pre mňa ťažké a čo sa učím prijať, je skutočnosť, že to nie je záležitosť jedného stretnutia, ale proces. Nemôžem sa na tých ľudí ani hnevať, ani sa diviť, že potrebujú čas, sú to často roky, keď takto trpia. Preto som rád, že súčasťou procesu, ktorý obetiam ponúkame, je aj terapeutická pomoc.

Odkedy ste prevzali vedenie Olomouckej arcidiecézy v roku 2022, vtedy ešte ako administrátor, mali ste už tri takéto stretnutia. Nie je to veľa?

Práveže sa mi zdá, že raz za rok je málo. Prišli sme na to, že jedno stretnutie by mohlo byť na sviatok Sedembolestnej Panny Márie, keďže títo ľudia nesú vnútornú bolesť. Druhé stretnutie je v tzv. Bolestný piatok, ktorý sa slávi v Kroměříži v piatok pred Kvetnou nedeľou.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Arcidiecéza Olomouc nedávno zverejnila správu o hospodárení za minulý rok. Vy ste nielenže zverejnili v rámci toho dokumentu aj rôzne tabuľky, ale urobili ste aj osvetu. Do každej farnosti išiel leták, ktorý upozornil na to, kde si správu môžu veriaci pozrieť. Čo vás viedlo k takémuto prístupu?

Treba tieto informácie zverejňovať. Kedysi to tak nebolo, považovali sme to za niečo interné. Ale tým, že sa pripravujeme na úplnú odluku cirkví od štátu, ktorá nastane už v roku 2030, keď nebudeme už dostávať žiadne štátne príspevky, tak aj ľudia volajú po niečom takom. Hovoria, že na cirkev prispejú, ale chcú vidieť, čo sa s ich peniazmi deje.

Téma transparentnosti a informovanosti bola aj jedna z hlavných tém synodálnych stretnutí u nás. Ľudia vedia, že existuje pastoračná a ekonomická rada, ale netušia, o čom rokujú. Pýtajú sa, prečo nie je na stránke zverejnená nejaká zápisnica.

Historik Jaroslav ŠebekFarár Kuffa je bojovník kultúrnych vojen, ale v Česku by takýchto kňazov nikto nenazval fašistami

Pavol RábaraPavol Hudák

Keď som sa stal diecéznym administrátorom, pri dekanátnych púťach som dal priestor ľuďom, aby sa pýtali, čo chcú. Často zaznievala otázka: „Je správne, že nám pán farár ani neoznámi výsledky zbierok?“ No nie je to správne, musel som neraz povedať. 

Farníci chcú vidieť, ako s peniazmi narábame.

Keď sa vám skončia dotácie od štátu, tak sa cirkev bude musieť uživiť sama. Jeden zo spôsobov je aj podnikateľská činnosť alebo investovanie. Majetky cirkvi sú však často lákadlom aj pre ľudí s nekalými úmyslami. Máte na to nejaké mechanizmy, aby sa zachovala transparentnosť i v tejto oblasti a aby nedochádzalo k tomu, že si budú kamaráti dohadzovať kšefty na úkor cirkvi?

Aj toto sme sa museli učiť. Spočiatku nám chceli všetci pomáhať a tušili sme, že väčšina nám chce skôr pomôcť sa peňazí zbaviť. (Úsmev.) Preto sme boli ostražití, skôr uzavretí a neverili sme nikomu. Potom sme trošku poľavili a urobil som aj so spolupracovníkmi chybu, že sme sa nechali dobehnúť falošnou investíciou.

No na druhej strane nám táto skúsenosť pomohla vytvoriť nástroje. Dnes nemáme len funkčnú ekonomickú radu diecézy, ktorá sleduje a vyjadruje sa k určitým investíciám od hodnoty, ktorú máme definovanú. Máme tiež investičný výbor, ktorého súčasťou sú odborníci. V oboch radách pôsobia ľudia, ktorým sú čísla, ekonomika a správa majetku blízke. Je to nutnosť.

Teraz máme pred sebou niekoľko rokov, keď musíme hľadať vhodné investície. Neobchádzajú nás pri tom problémy.

Aké napríklad?

Do niektorých zaujímavých vecí sa nedostaneme, lebo sme cirkev. Inokedy by to bolo rizikové podnikanie, ktoré nechceme robiť, alebo je niečo sporné z etického pohľadu.

Inokedy zas ide o tému, ktorá je diskutabilná, napríklad zelená energia. Máme na našich poliach možnosť postaviť veterné elektrárne, no vzniklo voči tomu referendum a ľudia to nechcú. Je to neľahké, ale musíme s tým bojovať.

Vo výročnej správe uvádzate tri subjekty, v ktorých podnikáte. Môžete ich priblížiť?

Najväčším zdrojom príjmov vďaka historickému majetku, ktorý sme reštituovali, sú lesy. Máme fungujúcu eseročku, ktorá ich spravuje. Vybudovali sme pílu, kde dokážeme časť nášho dreva spracovať a časť dreva sa ešte dokupuje. Uvedomujeme si, že nechceme zostať len pri prvovýrobe.

Najväčším zdrojom príjmov vďaka historickému majetku, ktorý sme reštituovali, sú lesy. Máme fungujúcu eseročku, ktorá ich spravuje. 

Máme tiež dve farmy, jedna je živočíšna, kde sa chová dobytok na mäso, a druhá farma je mliečna. Obe sú ekologické.

Prevádzkujeme ešte statok na rastlinnú výrobu. Produkujeme tiež Arcibiskupské zámecké víno. Vo víne je však podnikanie najzložitejšie.

Ďalej máme historický majetok, ktorý sme zdedili, a ešte spoločnosť, ktorá ponúka ľuďom poistenie, telefóny alebo aj energie.

Všimli sme si, že arcibiskupské vinárstvo neponúka len omšové víno. Dá sa z toho urobiť biznis?

Je to ťažké, lebo konkurencia v tejto oblasti je silná. Snažíme sa dostať z červených čísel. Je to tiež určitá služba pre kňazov a aj spôsob prezentácie, rovnako ako naša pizzeria. 

To, čo v malom robíme u nás na úrade, je turistická prehliadka. Naším biskupstvom prejde ročne asi 15- až 18-tisíc ľudí, vďaka tomu, že sú to pekné historické budovy, kde sa odohrávali rôzne historické udalosti.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Vaša arcidiecéza musí byť teda v roku 2030 finančne sebestačná. Podarí sa to?

Teraz sme asi z dvoch tretín schopní pokryť náš rozpočet vlastnými zdrojmi a produkciou. Čaká nás ešte tretina, je to úloha, ktorá je pred nami. Bude čiastočne vykrytá investíciou a čiastočne by sa mali na tom podieľať aj veriaci. Počítam, že vklad veriacich bude tiež príspevkom k tomu, aby sme to zvládli do roku 2030.

Vráťme sa ešte na začiatok, keď sme hovorili o vašej vízii. Vo svojej inauguračnej homílii ste sa pýtali sám seba, či by ste mali kritizovať dnešný svet, lamentovať nad uvoľnenou morálkou, nad opúšťaním životných hodnôt.

„Samozrejme, poradil by mi to nejeden človek. Ale ja by som radšej robil to, čo Ježiš prikázal svojim učeníkom, ako sme pred chvíľou počuli v evanjeliu: Povedal: ,Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.‘“

Mnoho kresťanov má dnes dilemy, ktoré súvisia so vzťahom k svetu. Podľa jednej tézy je lepšie sa niekde uzavrieť a prečkať, kým prejde toto „barbarstvo“. Iní proti tomu oponujú, že nie, musíme byť vo svete. Vy to ako vidíte?

Keby sme označili svet za skazený, nepriateľský, pred ktorým sa musíme len chrániť, bola by to veľká krivda a nepravda. Chodím aj na spoločenské udalosti, ktoré patria k životu každého biskupa, a tam stretávam ľudí, v ktorých je dobro.

Cirkev nemôže byť v úlohe moralistu, ktorý príde a vypočíta každému, čo robí zle a ako to má byť správne podľa Desatora. Týmto sa nezačína. Poslaním cirkvi, biskupov a kňazov je ukázať, že život má zmysel, že tu ide o niečo krásne.

Zvyknem sa ľuďom prihovárať a vidím, ako ich prekvapí, že ich oslovil predstaviteľ cirkvi. Aj keď vidíme javy v rozpore s morálkou, musíme vidieť v prvom rade človeka.

Všímam si, že ľudia nevedia, ako majú hovoriť s ľuďmi z cirkvi. No keď začneme od niečoho obyčajného, prirodzeného a ľudského, tak sa dvere otvoria. Nevytvárajme si getá a mentalitu „to sú tí naši“. Patríme k sebe všetci.