Teológ Mikulášek Ešte stále zvádzame zápas o prekonanie delenia cirkvi na klerikov a laikov

„Musíme začať stavať na tom, že každý pokrstený je povolaný byť misionárom, a tým, ktorí prejavia ochotu aktívne sa zapojiť do života miestnej cirkvi, sme povinní prejaviť vďačnosť a vedieť ich zapojiť,“ hovorí Josef Mikulášek, ktorý získal doktorát na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme a v súčasnosti pôsobí na Cyrilo-metodskej teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci.

V posledných rokoch často skloňovaný termín synodalita podľa neho „nie je ľudským výmyslom, ale je výsledkom vanutia Ducha Svätého, ktorý cirkvi ukazuje smer, ktorým má kráčať dopredu a reagovať na krízu dôveryhodnosti spôsobenú škandálmi zneužívania moci v najrôznejších podobách či pandémiou covidu, po ktorej kvantitatívne klesla návštevnosť bohoslužieb a zapojenosť do života miestnych cirkevných komunít“.

Domnieva sa, že aj mnohí kritici synodálneho procesu iniciovaného pápežom Františkom časom pochopili, že tu nejde o zmenu štruktúr, ale o čosi podstatne hlbšie.

„Vidíme to aj vo farnostiach našich moravských diecéz, že časť veriacich si uvedomila význam svojho kňazského, prorockého a kráľovského poslania a začala prejavovať väčší záujem o chod svojej farnosti, začali sa objavovať nové projekty, spôsoby komunikácie či uvažovanie o vízii v duchu slov spoločenstvo – spoluúčasť – misia,“ konštatuje Mikulášek, ktorý pôsobí ako správca farnosti Olomouc-Holice.

Po vyše troch týždňoch sa skončilo druhé zasadanie synody biskupov o synodalite, ktorým po viac ako troch rokoch vyvrcholil synodálny proces iniciovaný pápežom Františkom. Máme pred sebou definitívnu bodku alebo otvorenú trojbodku?

Skončila sa etapa intenzívneho načúvania nadprirodzenému zmyslu veriacich pre vieru, ktorý nazývame sensus fidei, k čomu bola pozvaná celá cirkev. Teraz nastáva fáza aplikácie a konkretizovania, o ktorej hovorí aj záverečný dokument synody, ktorý má magisteriálnu, ale nie normatívnu hodnotu. Nenájdeme v ňom teda konkrétne nariadenia – tie prídu až postupne –, ale len usmernenia, naznačenie niektorých základných línií.

Ktoré sú to línie?

Veľký dôraz sa kladie na krstnú dôstojnosť všetkých ľudí, z ktorej vyplýva ich povolanie do misie cirkvi. Druhou líniou je teológia miestnej cirkvi, ktorú načrtáva už koncilový dokument Lumen gentium. Záverečný dokument synody zdôrazňuje význam miestnych cirkví a vzťahov medzi nimi, zaoberá sa katolicitou nie ako uniformitou, ale ako rozmanitosťou v jednote.

Čo vlastne viedlo pápeža Františka k rozbehnutiu tohto náročného projektu? Vo svojej knihe Dynamická církev opisujete teológa Johanna Baptistu Metza ako jedného z prvých teológov, ktorí pociťujú „nepokoj vo vzťahu ku kresťanstvu súčasnosti, keďže sú si veľmi akútne vedomí nedokončenosti podoby cirkvi“. Dajú sa tieto slová vztiahnuť aj na pápeža Františka a jeho motiváciu otvoriť synodálny proces?

Cirkev nebude na zemi nikdy dokončená, stane sa takou až v Božom kráľovstve. Cirkev je len začiatkom, ale nie plnosťou Božieho kráľovstva. Vedomie tejto skutočnosti nesporne spája Johanna Baptistu Metza a pápeža Františka. To, že sme stále ešte len na ceste, je do veľkej miery oslobodzujúce poznanie. Ako spoločenstvo veriacich sa stále len učíme, ako žiť podľa vzoru Najsvätejšej Trojice.

Metza a Františka spája aj reflexia druhej kapitoly Lumen gentium, ktorá sa zaoberá Božím ľudom ako spoločenstvom všetkých pokrstených, ktorí sú nositeľmi všeobecného kňazstva, teda kňazského, prorockého a kráľovského poslania. Každý jeden z nás je bohatý na dary, nikto nie je chudobný príbuzný a toto bohatstvo sa má prejavovať aj v štrukturálnom živote cirkvi.

Druhý vatikánsky koncilTeologický pluralismus – je katolická církev „monolitem“?

Josef Mikulášek

Dostala sa myšlienka synodality za tie tri roky veriacim pod kožu? Osvojili si tento spôsob života cirkvi alebo je to pre nich stále čosi neznáme a nezrozumiteľné?

Nemožno to úplne zovšeobecňovať, ale podľa mnohých ohlasov je zjavné, že záujem tu je. Dôkazom je napríklad aj to, že zo 114 biskupských konferencií, ktoré existujú po celom svete, až 112 počas prvej fázy synody zaslalo do Ríma záverečnú správu.

Mnohí kritici, ktorí zo začiatku hovorili o nejakej demokratizácii cirkvi v politickom zmysle slova, časom pochopili, že tu ide o niečo omnoho hlbšie. Vidíme to aj vo farnostiach našich moravských diecéz, že časť veriacich si uvedomila význam svojho kňazského, prorockého a kráľovského poslania a začala prejavovať väčší záujem o chod svojej farnosti, začali sa objavovať nové projekty, spôsoby komunikácie či uvažovanie o vízii v duchu slov spoločenstvo – spoluúčasť – misia.

Dôležitý spojenec pápeža Františka v našom regióne, profesor Tomáš Halík hovorí, že procesy – a myslí tým aj ten synodálny, ktoré pápež František počas svojho pontifikátu naštartoval, sú nezvratné. Nejde o príliš optimistický pohľad?

Tieto procesy určite budú pokračovať bez ohľadu na to, kto bude nasledujúcim pápežom. Záležať bude len na ich intenzite.

Som o tom presvedčený preto, že synodalita nie je nejakým ľudským výmyslom, ale je výsledkom vanutia Ducha Svätého, ktorý cirkvi ukazuje smer, ktorým má kráčať dopredu a reagovať na krízu dôveryhodnosti spôsobenú škandálmi zneužívania moci v najrôznejších podobách či pandémiou covidu, po ktorej kvantitatívne klesla návštevnosť bohoslužieb a zapojenosť do života miestnych cirkevných komunít.

Ďalší z blízkych spolupracovníkov pápeža Františka, bývalý vatikanista a súčasný edičný riaditeľ Vatican News Andrea Tornielli napísal, že „žiť synodalitu znamená urobiť krok k plnému uskutočneniu koncilu“. A v samotnom záverečnom dokumente sa píše, že synodalita obnovila prorockú silu Druhého vatikánskeho koncilu. Možno teda povedať, že táto synoda je akýmsi pokračovaním koncilu?

Jednoznačne. Spomínaný dokument Lumen gentium je po dlhých rokoch konečne recipovaný a uvádzaný do života.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Na jednej strane pápež František hovorí o synodalite ako o „samotnej povahe cirkvi, jej podobe, štýle, misii“ či o „ceste, ktorú Boh očakáva od cirkvi tretieho tisícročia“, na druhej strane tu máme inštitút synody biskupov, ktorý v závere Druhého vatikánskeho koncilu v roku 1965 zriadil pápež Pavol VI. Aký je vlastne rozdiel medzi synodalitou a synodou?

Synodalita je spoločné kráčanie, pričom cesta je absolútne dôležitým slovom v celom Svätom písme. Samotný Ježiš o sebe hovoril ako o ceste a prví kresťania boli označovaní za stúpencov cesty. Takže synodalita nie je novoobjaveným, ale tradičným termínom, aj keď sa možno v niektorých dejinných fázach až tak nepoužíval. Explicitne ho nenájdeme ani v textoch Druhého vatikánskeho koncilu. Implicitne je tam však prítomný a je dôležitým interpretačným kľúčom.

Podobne sa slovo synoda v minulosti voľne používalo na označenie akýchkoľvek cirkevných zhromaždení, všeobecných aj provinčných. Vždy na nich participovali nielen biskupi, ale aj zástupcovia ďalších stavov, takže tvrdenie, že to bola len záležitosť biskupov, nie je pravdivé. Dokonca prvý všeobecný koncil, ktorý sa konal v roku 325 v Nicaei, nebol zvolaný cirkevným, ale svetským predstaviteľom – cisárom Konštantínom.

Vy ste to už naznačili – niektorí poukazujú na to, že dnes už len veľmi ťažko možno hovoriť o synode biskupov, keďže účastníkmi zasadaní sú v posledných rokoch aj kňazi, rehoľníci a rehoľníčky či laici a laičky, ktorí majú rovnaké hlasovacie právo ako samotní biskupi. Čo tým sleduje pápež František? Chce synodu biskupov transformovať na nejaký širší kolegiálny orgán?

Je to aktuálna otázka, na ktorú zatiaľ nemáme odpoveď, pretože ide o niečo, čo je ešte stále v pohybe. Keď sa však pozrieme na apoštolský list Pavla VI. Apostolica sollicitudo, ktorým zriadil synodu biskupov, tak v ňom nájdeme konštatovanie, že časom bude potrebné tento inštitút transformovať tak, aby lepšie odrážal požiadavky doby.

Dvadsať rokov nato rovnakú myšlienku zopakoval aj Ján Pavol II., takže pápež František len kráča v ich šľapajach.

Dovolili by ste si zaprognózovať, kam sa to bude ďalej uberať?

Myslím si, že časom sa viac rozvinie prax kontinentálnych cirkevných zhromaždení, ako sme to videli počas synodálneho procesu, keď sa konali zhromaždenia uzatvárajúce kontinentálnu fázu a to európske bolo práve v Prahe.

Podobne to môžeme vidieť v Latinskej Amerike, kde popri Rade latinskoamerických biskupských konferencií (CELAM) existuje aj Cirkevné zhromaždenie amazonského regiónu (CEAMA), v ktorom sú okrem biskupov výrazne zastúpení aj kňazi a laici.

Je možné, že takéto cirkevné zhromaždenia postupne vzniknú aj na ďalších kontinentoch. Synoda tak ostane vecou biskupov a popri nej tu bude nový typ zhromaždenia, v ktorom budú zastúpené všetky stavy.

Od spomenutého roku 1965 sme tu mali tri desiatky riadnych, mimoriadnych a zvláštnych zhromaždení synody biskupov. V čom bola práve skončená synoda iná?

Mohli by sme ju označiť za metasynodu, pretože nebola zameraná na jednu konkrétnu otázku, ale urobila akoby krok stranou a pokúsila sa o celkový pohľad na spôsob života a fungovania cirkvi.

Prelomovým bol aj pomerne vysoký počet delegátov z radov kňazov, rehoľníkov a laikov, aj keď počet biskupov s pomerom približne 75 percent stále výrazne dominoval.

Pápež František opakovane zdôrazňoval, že „synodalita nie je žiadnym parlamentom“. Nepripomínali však neraz synodálne zasadania parlament – so svojimi výmenami názorov, hlasovaniami, uzneseniami, tlačovými konferenciami?

Áno aj nie. Ak by sme sa pozreli do Auly Pavla VI., v ktorej zasadania prebiehali, tak by sme videli účastníkov sediacich po skupinkách pri okrúhlych stoloch. Pracovnou metódou bol rozhovor v Duchu Svätom, a teda slová striedali chvíle ticha, reflexie a modlitby. To je v parlamentnej rokovacej sále niečo nepredstaviteľné.

To, že o mnohých veciach sa otvorene diskutovalo a hlasovalo, je úplne prirodzené, takto to bolo aj na predchádzajúcich konciloch či synodách. Ináč si to ani neviem predstaviť.

Zaujímavé bolo, že kardináli Grech a Hollerich, teda dve hlavné postavy synody, na záverečnej tlačovej konferencii hovorili o tom, že tohtoročné zasadanie bolo oveľa pokojnejšie a zmierlivejšie, ako bolo to pred rokom.

Nie je dôvodom aj to, že viaceré kontroverzné témy boli vyňaté z rokovania synody a postúpené na ďalšie skúmanie desiatim študijným skupinám?

Dôsledkom tohto rozhodnutia bola menšia rokovacia kríza hneď počas prvého týždňa synody, keď niektorí delegáti vyjadrili veľkú nevôľu z tohto kroku, hovorili o nesynodálnom postupe. Preto vedenie synody rozhodlo, že účastníci môžu aj naďalej vznášať svoje návrhy a pripomienky k „vyčleneným“ témam a adresovať ich členom študijných skupín, ktorí boli prítomní v synodálnej aule.

Ak sa na to pozrieme politicky, tak áno, úmyslom bolo vyčleniť pálčivé témy práve preto, aby sa ľahšie dospelo ku konsenzu v základných otázkach. Na druhej strane spomínané študijné skupiny majú teologicko-kánonický charakter, takže výsledkom ich práce už majú byť konkrétne návrhy na úpravy v Kódexe kánonického práva, čo by nebolo možné, keby tieto témy boli na synode len všeobecne prerokované.

Foto: Postoj/Pavol Rábara

Pozrime sa na niektoré konkrétne témy, ktoré počas synody rezonovali. Jednou z nich bolo postavenie žien, pričom v záverečnom dokumente sa konštatuje, že „neexistuje dôvod ani prekážka“, ktoré by bránili prevziať vedúce úlohy v cirkvi aj ženám. Prečo sa potom v tomto smere doteraz podarilo tak málo?

V cirkevných riadiacich pozíciách absentujú laici celkovo – nielen ženy, ale aj muži. Už som to povedal, ale musím to zopakovať: každý pokrstený má svojím krstom spoluúčasť na trojitom úrade Ježiša Krista – kňazskom, prorockom a kráľovskom.

Pod kráľovským poslaním si netreba predstavovať nič rozprávkové, ale munus regendi, alebo, ako sa to nazýva dnes, leadership. To však zaznelo už pred šesťdesiatimi rokmi na Druhom vatikánskom koncile a čo sa odvtedy zmenilo? Dodnes sme neprekonali delenie cirkvi na klerickú ecclesia docens a laickú ecclesia dicens. Ešte stále zvádzame tento zápas.

Naďalej otvorená ostáva aj otázka ženského diakonátu. Pôjde to do stratena alebo je to raz v budúcnosti reálne?

Kardinál Hollerich na záverečnej tlačovej konferencii zdôraznil, že vyčlenenie tejto témy na ďalšie skúmanie v žiadnom prípade neznamená jej zametenie pod koberec, ale poctivé zvažovanie dôvodov za aj proti.

Osobne vnímam túto tému komplexnejšie – dodnes nemáme presne zadefinované, aké je vlastne poslanie diakonov. Lumen gentium hovorí, že nie sú určení pre kňazstvo, ale pre službu. Teda ich primárnou úlohou nie je posluhovať pri oltári, ako to u nás neraz vidíme a chápeme.

Preto si najprv potrebujeme zodpovedať tieto otázky a až potom možno pristúpiť k rozhodnutiu, či sa ženám v diakonskej službe povie áno alebo nie. Myslím si však, že to smeruje skôr k tomu áno.

Druhý vatikánsky koncilLumen gentium. Čo je cirkev a kto je vlastne jej členom?  

Martin Maďar

V záverečnom dokumente sa píše aj o tom, že „pred vydaním dôležitých normatívnych dokumentov sa dikastériá vyzývajú, aby začali konzultácie s biskupskými konferenciami a príslušnými orgánmi katolíckych východných cirkví“. Znamená to posilnenie hlasu zdola?

Ide o posilnenie obojstrannej komunikácie – zhora dole a, naopak, zdola hore, aby tak bolo možné dospieť ku kvalifikovanejším rozhodnutiam. Takto to bolo definované už v apoštolskej konštitúcii o Rímskej kúrii a jej službe cirkvi vo svete Praedicate evangelium, že vatikánske dikastériá majú prispievať ku skvalitneniu komunikácie medzi hlavou cirkvi a miestnymi cirkvami.

Mnohých prekvapilo rozhodnutie pápeža Františka nevydať posynodálnu apoštolskú exhortáciu, v ktorej by reflektoval synodálne závery, ale ostať len pri zdôraznení významu záverečného dokumentu. Ako to hodnotíte?

Túto možnosť pápež František zaviedol už v roku 2018 v apoštolskej konštitúcii o synode biskupov Episcopalis communio, kde sa píše, že „záverečný dokument výslovne schválený rímskym veľkňazom je súčasťou riadneho magistéria Petrovho nástupcu“.

Rozhodnutím nevydať exhortáciu akoby pápež povedal, že sa úplne stotožňuje s prácou a so závermi synody a nepovažuje za potrebné dodávať k nim čosi navyše.

Ako by mali byť teraz závery synody aplikované na úrovni diecéz a farností? Samotná záverečná správa hovorí o realizačnej fáze, počas ktorej by veriaci „prostredníctvom synodálnej metodológie konzultácií a rozlišovania denne napredovali, identifikovali konkrétne metódy a formačné cesty na dosiahnutie skutočného synodálneho obrátenia v rôznych realitách cirkvi“.

Cirkev je univerzálna, ale zároveň partikulárna – na každom mieste sveta ju trápia iné problémy, čelí odlišným výzvam. V rámci recepcie záverov synody by teda mohli byť napríklad zvolané miestne alebo diecézne synody, kde by boli reflektované a spresňované témy, ktoré sú aktuálne v danej oblasti.

Tak ako sa celá synoda začala zdola farskými, diecéznymi a národnými konzultáciami, odkiaľ smerovali podnety do cirkevného ústredia, tak by teraz závery prijaté v Ríme mali byť reflektované smerom nadol, aby sa slovo stalo skutkom.

Vo vašej Olomouckej arcidiecéze ste už nad niečím konkrétnym uvažovali?

U nás v priebehu synodálneho procesu došlo k vymenovaniu nového arcibiskupa Josefa Nuzíka, takže to uvažovanie nad závermi synody sa akosi prirodzene prepája s uvažovaním nad výzvami, ktoré stoja pred našou arcidiecézou: ako sa bude meniť pastorácia v dôsledku klesajúceho počtu kňazov, presunov ľudí z vidieckeho do mestského prostredia a takto by sme mohli pokračovať.

Musíme začať stavať na tom, že každý pokrstený je povolaný byť misionárom, a tým, ktorí prejavia ochotu aktívne sa zapojiť do života miestnej cirkvi, sme povinní prejaviť vďačnosť a vedieť ich zapojiť.

Keď sme sa o synode o synodalite rozprávali pred troma rokmi, povedali ste, že „veľkou túžbou tohto synodálneho procesu je prekonať veľmi často rozšírené vnímanie, že farnosť je vecou farára“. Posunuli sme sa na tejto ceste chápania, že farnosť nie je vecou farára, diecéza vecou biskupa a cirkev vecou pápeža, ale vecou všetkých pokrstených?

V našich moravských farnostiach v tomto smere vnímam výrazné prebudenie. Ozýva sa nám mnoho synodálnych skupiniek, ktoré hovoria, že sa naďalej stretajú, komunikujú so svojím farárom, v niektorých prípadoch sa transformovali do pastoračných rád, ak tam ešte neboli. Nevravím, že je to stopercentné, ale ovocie synodálneho procesu naozaj vidieť.