Cirkev na Slovensku Čo môžeme urobiť po synode o synodalite

Keď Svätý Otec František po skončení synody oznámil, že jej bodkou je záverečný dokument a nemáme čakať posynodálnu apoštolskú exhortáciu, ako bývalo zvykom, vyvolalo to pozornosť. Predsa len, záverečný dokument z doktrinálneho hľadiska nemá takú váhu ako dokument vydaný pápežom. 

Zdá sa, že je v tom istý zámer, aby sa o témach ďalej slobodne diskutovalo na rozličných fórach a najmä aby sa vytvoril priestor pre tú skutočnosť, o ktorej svätý apoštol Ján v Zjavení hovorí, že „Duch hovorí cirkvám“. Chýbajúca exhortácia z ľudského hľadiska nesie riziko, že závery synody sa tak trochu stratia.

Nevieme, ako to dopadne ani kto bude Františkov nástupca na Petrovom stolci a akým spôsobom bude túto tému ďalej rozvíjať. Jedna vec sa však určite podarila. Dostať k stolu fakticky všetky sociálne skupiny v Katolíckej cirkvi, a to zo všetkých krajín a kontinentov. Keďže pred synodou fóra na vyjadrovanie osobných mienok o živote cirkvi chýbali, je pochopiteľné, že v prvom kole sa dostali do popredia všetky kontroverzné témy, ktoré desaťročia tleli pod povrchom a v niektorých prípadoch viedli k svojvoľnej pastoračnej praxi. V tomto roku bola podľa účastníkov synody situácia pokojnejšia.

Synoda o synodalite by nemala zapadnúť prachom, lebo nejde o premenu cirkvi na parlamentnú demokraciu, ale o úsilie zvnútorniť v cirkevnom prostredí teologické princípy, ktoré boli zdôraznené na Druhom vatikánskom koncile, zvlášť v dogmatickej konštitúcii Lumen gentium. 

Synody o synodalite sa z hľadiska štruktúry účastníkov viac ako na biskupskú synodu podobali na zhromaždenia Božieho ľudu, ktoré už niekoľko rokov organizuje Konferencia biskupov Slovenska.

Témy ako spoluzodpovednosť laikov pri riadení cirkvi a ich prizvanie k všetkým synodálnym debatám nespadli z neba, ale sú dôsledkom zdôraznenia primátu všeobecného kňazstva veriacich a konštatovania, že Boží ľud sa ako celok nemôže mýliť vo viere (LG 12) a že Magistérium je síce jediným autentickým interpretátorom Božieho zjavenia, ale zároveň nie je nad Božím slovom, ale mu slúži (DV 25). 

Recepcia koncilovej náuky nikde nebola jednoduchá, viedla aj k excesom (ich dôsledkom je napríklad v niektorých západných krajinách nárast veriacich, ktorí odmietajú koncil a pokoncilovú liturgiu). 

Bez spolupráce s laikmi a ich pomoci sa ďaleko nepohneme. Mali by byť čoraz viac súčasťou rozhodovacích procesov a participácie na rozhodovaní v cirkvi, tak ako to predpokladá aktuálny Kódex kánonického práva, živé Magistérium a v konsenze s ním všeobecne zaužívaná prax.

„V živote cirkvi nemôže ísť o to, niečo niekomu nanútiť, ale spoločne s pomocou Božieho Ducha dospieť k riešeniu, ktoré pomôže všetkým.“

Slovensko sa nachádza v špecifickej situácii. V čase koncilu u nás bol socializmus, takže príležitosť lepšie ho poznať a uvádzať do praxe prišla až po novembrovej revolúcii. Hoci od nej uplynuli už tri desiatky rokov, v niektorých oblastiach veľké zmeny nenastali.

Synoda o synodalite, ale aj aktuálny stav života Katolíckej cirkvi na Slovensku by nás mali motivovať, aby sme sa to, čoho sme boli svedkami na rovine univerzálnej cirkvi so všetkými tými debatami a metodológiou, ktorá sa ukázala ako praktická a užitočná, snažili nejakým spôsobom pretaviť do debaty o budúcnosti našej miestnej cirkvi.

Každý problém sa dá riešiť na diecéznej úrovni. Slovensko je malou krajinou a bolo by lepšie, keby sme o niektorých otázkach uvažovali spoločne, lebo sa dotýkajú nás všetkých. Neraz ide o také ťažkosti, o ktorých síce vieme, že si vyžadujú iný prístup a nové riešenie, ale nemáme dostatok energie a niekedy vôle, aby sme sa ich pokúsili rozmotať. Odložený problém sa však sám nevyrieši, iba narastá a generuje individuálne, niekedy aj protichodné riešenia.

Spoločne uvažovať nad nejakou témou a hľadať riešenie, ak hovoríme o Katolíckej cirkvi, je na prvom mieste duchovnou, až potom technickou a organizačnou záležitosťou. Aj na koncile bolo v niektorých témach mnoho protichodných názorov. Modlitba a poctivá debata však v priebehu rokov dokázali s Božou pomocou pri každom záverečnom hlasovaní o jednotlivých dokumentoch vytvoriť nielen kvalifikovanú, ale takmer absolútnu väčšinu. 

V živote cirkvi nemôže ísť o to, niečo niekomu nanútiť, ale spoločne s pomocou Božieho Ducha dospieť k riešeniu, ktoré pomôže všetkým.

Z týchto dôvodov som presvedčený, že by sme v modlitbe a vo vzájomných debatách mali otvorene uvažovať, či situácia na Slovensku nie je zrelá na zvolanie plenárneho koncilu.

V zmysle platného kánonického práva by šlo o koncil partikulárnych cirkví (v našom prípade západnej a východnej cirkevnej provincie), ktorý môže zvolať miestna konferencia biskupov so súhlasom Svätého stolca, ak to považuje za potrebné a užitočné (kán. 439 CIC). Takýto koncil je zo svojej povahy pastoračný, ale má aj riadiacu a zákonodarnú moc.

Už dnes vo vzduchu „visí“ niekoľko tém, ktoré by si kvôli spoločnému dobru a dobru jednotlivých veriacich žiadali celoslovenské, nielen regionálne riešenie. Bez toho, aby som zachádzal do detailov, vymenujem aspoň niektoré z nich: evanjelizácia, katechizácia a príprava k sviatostiam, rodina a manželstvo, pastorácia kňazov, pastorácia Rómov, financovanie cirkvi.

Ak by sme duchovne a organizačne v duchu synodálnych princípov dobre zvládli takéto podujatie, mohlo by byť veľkým prínosom pre život Katolíckej cirkvi na Slovensku, celej spoločnosti a priniesť bohaté duchovné ovocie.