Čo v cirkvi najviac potrebujeme Väčšie zapojenie laikov do riadenia nebude stačiť, najväčšou výzvou je niečo iné

Žijeme na prahu čohosi nového. Nielen kalendárneho roka.

Dnes 6. januára pápež zatvára Svätú bránu Baziliky sv. Petra, čím sa končí Jubilejný rok 2025. Bol to rok dvoch pápežov, no zdá sa, že až teraz sa definitívne končí akési prechodné obdobie medzi pontifikátmi. Lev XIV. nosí od Štedrého večera na šerpe svojej bielej reverendy vyšívaný biskupský erb tak, ako to robil Benedikt XVI., no František nie.

Rok 2026 už bude celý patriť novému pápežovi, bude to v tomto zmysle čistý list.

Zároveň dedičstvo Františka pokračuje, lebo cirkev sa dostáva do poslednej fázy synody o synodalite, najväčšieho projektu argentínskeho pápeža.

Takzvaná realizačná či implementačná fáza synody bude trvať najbližšie dva roky.

Obávam sa však, že väčšina bežných veriacich nebude tento proces veľmi registrovať. Áno, vytvoril sa tím pri KBS, ktorý bude povzbudzovať biskupov, aby sa implementovali závery synodálnych dokumentov prijatých na úrovni Svätej stolice a dvoch zasadnutí v októbri 2023 a 2024.

Lenže pre väčšinu ľudí sú to nezrozumiteľné záležitosti a štruktúry – a predovšetkým ich uvedenie do života cirkvi závisí od rozhodnutia jednotlivých biskupov aj jednotlivých správcov farností.

Dôležité bude preto sledovať aj to, ako o synodalite rozmýšľa a ako ju chápe Lev XIV. Ten v súvislosti so synodalitou nezdôrazňuje ani tak štrukturálne zmeny, ako skôr nastavenie novej mentality, a to mentality spoločenstva, ktoré si navzájom načúva, pričom táto mentalita by mala dominovať nad inštitucionálno-hierarchickým rozmerom cirkvi.

Zatiaľ sa javí práve takéto zmýšľanie Františkovho nástupcu.

Pohľad vatikanistuLev XIV.: Niečo sa končí a niečo sa začína

Andrea Gagliarducci

No späť na Slovensko, kde platí, že výziev je mnoho. Myšlienky a podnety, ktoré vzišli zo synody o synodalite, sú rôznorodé, no zrejme najviac dominuje v éteri téma zapojenia väčšieho množstva laikov, najmä žien, do riadenia cirkvi.

Je pravda, že potrebujeme mať funkčné ekonomické a pastoračné rady na úrovni farností aj diecéz. Určite je správne a žiaduce, aby laici pomohli tam, kde vedia kňazov odbremeniť, aby sa oni mohli venovať prioritne duchovným veciam.

Nazdávam sa, že táto otázka sa takpovediac vyrieši sama tým, že už o niekoľko rokov pocítime, že sa veľké množstvo klerikov ocitne v dôchodkovom veku.

Je však už teraz múdre, keď laici a laičky vedia pomôcť tam, kde treba. Trebárs viesť byrokraticky namáhavú záťaž spojenú s vedením farskej matriky, kým kňaz sa môže namiesto toho venovať napríklad príprave na večernú katechézu pre dospelých.

Výziev je, samozrejme, v cirkvi na Slovensku viacero. Spomenuli sme starnutie kléru, ktoré príde a na ktoré sa treba pripraviť z viacerých stránok. Ďalej je tu otázka finančnej samostatnosti. Niektoré diecézy už začínajú nad tým rozmýšľať, ako aj podľa vzoru bratov evanjelikov myslieť na budúcnosť a nespoliehať sa len na štát, ktorý nemusí prejaviť vždy ochotu pomôcť zafinancovať.

Práve väčšie zapojenie laikov do života cirkvi a rozhodovacích procesov sa môže aktuálne zdať ako tá ústredná výzva, za ktorou by sme mali všetci utekať.

Je to však naozaj tak? Nehrozí nám, že s dobrým úmyslom prehliadneme to, čo azda aj prevyšuje túto métu?

Dovolím si tvrdiť, že najväčšia výzva pre cirkev na Slovensku spočíva v inom. Vedú ma k tomu dve myšlienky, respektíve postrehy, ktoré prišli z úplne odlišných prostredí. Jedna z USA a druhá od našich „východniarov“.

Úžas z mnohonárodnosti a zopár znepokojeníNiekoľko zamyslení po návrate z druhého zasadnutia synody

Robert Barron

Keď sa americký biskup Robert Barron v novembri 2024 vrátil domov z Ríma po druhom zasadnutí synody o synodalite, podelil sa aj o tento postreh:

„Tým, že sa synoda tak nadšene sústredila na otázku zapojenia laikov do vnútorného riadenia cirkvi, mala tendenciu prehliadať úlohu, ktorú zohráva 99 percent laikov – konkrétne posväcovanie sveta.

Konciloví otcovia II. vatikánskeho koncilu učili, že správnou sférou činnosti laikov je saeculum alebo svetský poriadok – teda oblasti financií, obchodu, zábavy, žurnalistiky, rodiny, vzdelávania a podobne. Formovaní evanjeliom sa majú v týchto oblastiach pohybovať s kresťanskou cieľavedomosťou a svoje osobitné odborné znalosti využívať na to, aby ich viac prispôsobili Božiemu kráľovstvu.

Je naozaj dobré, že do riadiacich štruktúr cirkvi sú zapojení laici aj laičky, ale mali by sme sa starať predovšetkým o formovanie prevažnej väčšiny laikov, ktorí vykonávajú svoju posvätnú prácu v saeculum (vo svete) – čo, keď sa nad tým zamyslíme, by nebola zlá téma pre budúcu synodu.“

Snaha, aby sa laici dostali viac do riadenia cirkvi, je v poriadku a v mnohom bude zrejme aj prirodzená. No ako poukázal biskup Barron, my laici sme predovšetkým vo svete.

Na to nadväzuje druhá myšlienka, ktorá sa nachádza v záverečnom dokumente z roku 2022, ktorý sumarizoval synodálny proces v Košickej arcidiecéze.

Túto myšlienku považujem za úplne kľúčovú a za jednu z najoriginálnejších, aké zazneli v slovenskom cirkevnom prostredí. Nechajme ju zaznieť:

„Začať žiť synodálnym spôsobom v cirkvi totiž bude vyžadovať zmeny v nastavení, v štýle života a tiež v štruktúrach. Musíme sa tomu učiť, no aj používať Kristovu metódu. On totiž dospelých učil a žehnal deti. My to robíme naopak, tak je čas to zmeniť a pomáhať sa formovať všetkým nám nielen v synodalite, ale v tom, ako žiť v cirkvi.“

Obe myšlienky nás vedú k tomu, že laici vo svete nutne potrebujú byť kvalitne formovaní. A to by malo byť tou najväčšou výzvou pre cirkev na Slovensku na najbližších veľa, veľa rokov. 

V bode obratuČosi sa mení na všetkých frontoch a súčasnosť praje hlásaniu evanjelia

Juraj Valach

Prečo by sme teda naše úsilie mali venovať zabezpečeniu kvalitnej formácie laikov?

Hlavne z dvoch dôvodov.

Formovaní laici vedia lepšie reagovať na výzvy, ktorým v živote čelí ich viera a duchovný život. Ukázali to aj posledné roky, veľké pohyby v spoločnosti ako pandémia, vojna v našom susedstve, technologické zmeny či politické dianie, že samotní kresťania katolíci sa v mnohých veciach nevedia zorientovať. Teraz nejde o to, aby mali jeden správny názor. Naopak, aby vedeli samostatne rozlišovať a nelipnúť na čierno-bielych odpovediach, ktoré na komplikované životné javy ani neexistujú.

Laici žijúci vo svete potrebujú seba a svoje rodiny previesť týmto komplikovaným svetom.

Druhý dôvod, pre ktorý potrebujeme formovaných laikov, súvisí, jednoducho povedané, s tým, aby vedeli odpovedať ľuďom, ktorí riešia otázky večného života, otázky duchovna, otázky Boha. 

Vyzerá to tak, že na Západe sa začína prejavovať hlad po Bohu. Iste, Západ žije v inom kontexte s prudšou sekularizáciou. My na Slovensku, ako poznamenal Juraj Valach v jednej zo svojich esejí na túto tému, zaostávame vo všetkom, aj v tej sekularizácii. Nevieme, kedy príde úplné dno. No v každom prípade ľudia môžu mať duchovné otázky už teraz. 

Dokonca na Slovensku môže byť ohlasovanie evanjelia ešte väčšou výzvou ako v nejakej prudko sekularizovanej krajine, kde niektorí o Ježišovi nepočuli a sú prirodzene zvedaví. U nás pre formálne a tradične prítomné kresťanstvo môžu mať ľudia v sebe veľa nánosov a predsudkov voči cirkvi či náboženským otázkam.

Preto potrebujeme formovaných laikov, aby tam, kde žijú a pôsobia, kde stretávajú ľudí, mohli ponúkať zrozumiteľné a zmysluplné odpovede hľadajúcim (či hladujúcim).

Napokon, toto misijné nastavenie po Františkovi zdôrazňuje aj Lev XIV., keď sa v knižnom rozhovore vyjadril, že jeho hlavnou úlohou ako lídra cirkvi je utvrdzovať katolíkov vo viere a šíriť evanjelium vo svete, nie riešiť globálne krízy.

Preto ešte väčšia potreba ako to, aby nejaký laik na biskupskom úrade riadil ekonomickú sekciu, by mala byť snaha trénovať laikov v schopnostiach dobre žiť svoju vieru v tomto svete a osloviť tých, ktorí sa chcú k nám pridať.