Úžas z mnohonárodnosti a zopár znepokojení Niekoľko zamyslení po návrate z druhého zasadnutia synody

Len pred niekoľkými dňami som sa vrátil z druhého zasadnutia synody o synodalite v Ríme a priznám sa, že sa cítim trochu vyčerpaný. Ako som už spomínal, synoda trvá celé štyri týždne a pracovné dni sú intenzívne. Takže hoci to bola určite bohatá skúsenosť, som rád, že sa skončila a som doma.

Chcel by som sa s vami podeliť o niekoľko všeobecných dojmov a hodnotení tejto skúsenosti a pozrieť sa na niekoľko konkrétnych bodov, o ktorých sa diskutovalo v záverečnom dokumente synody.

Druhé zasadnutie synody bolo oproti prvému lepšie v tom, že sa viac sústredilo na tému, ktorá mala byť predmetom rokovania, a to na samotnú synodalitu.

Prvé zasadnutie v októbri minulého roka malo charakter akéhosi omnium gatherum, keďže sa na ňom predkladali témy od pomoci LGBT osobám až po ordináciu žien, ženatých kňazov a cirkevnú reformu. Tým, že pápež tieto otázky odložil, umožnil nám sústrediť sa na podstatu veci.

V posledných rokoch sa ma ľudia mnoho ráz pýtali, čo znamená „synodalita“. Diskusie, ktoré sme viedli pri stoloch a na tohtoročných plenárnych zasadnutiach, mi pomohli objasniť moje vlastné zmýšľanie o tejto téme.

Pri odchode na druhé zasadnutie synodyNačúvajme si, ale dostaňme sa aj do tvorivého nesúhlasu

Robert Barron

Čo je synodalita

Príliš často sa aj obhajcovia synodality pri snahe o jej vysvetlenie uchyľujú k nejasným všeobecným formuláciám a klišé – „kráčať spolu“, „ísť na okraj“, „počúvať“ a podobne. Keď sa na to pozrieme dôkladne, pod pojmom „synodalita“ rozumieme predovšetkým vedomú a inštitucionálne ustanovenú snahu umožniť väčšiemu počtu Božieho ľudu, najmä tým, ktorých hlasy zvyčajne neboli vypočuté, zúčastňovať sa na rozhodovacom a riadiacom procese.

Po druhé, máme na mysli zavedenie protokolov pre zodpovednosť a transparentnosť v súvislosti s riadením Cirkvi.

Synodalita ako taká predstavuje praktickú inštanciu ekleziológie communio, ktorá vyplynula z dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu a z učenia pokoncilových pápežov. Je totiž výzvou pre všetkých pokrstených, aby prevzali skutočnú zodpovednosť za život Cirkvi.

Prevažná väčšina diskusií a vystúpení na synode sa týkala konkretizácie tejto myšlienky. V súlade s tým sme hovorili o farských radách, diecéznych pastoračných radách, finančných radách, revíznych komisiách, väčšom zapojení žien do formácie v seminároch, obnovenom záväzku k ekumenickým konzultáciám, konaní miestnych synod, vytvorení protokolov o zodpovednosti a podobne.

Toto všetko považujem za zdravé a som rád, že to synoda podporila. Často som poukazoval na to, že väčšina z týchto vecí, ak nie všetky, už v americkej cirkvi fungujú. Takže v istom zmysle boli synodálne diskusie zamerané na to, aby to, čo tu považujeme do veľkej miery za samozrejmé, bolo vo svete dostupnejšie.

Mnohonárodnosť

Ďalšou črtou synody bolo zoznámenie sa s komplexnosťou Katolíckej cirkvi. Na rozhovoroch sa zúčastnilo približne štyristo ľudí, ktorí pochádzali zo všetkých šiestich obývaných kontinentov. Ak ste im venovali čo i len najmenšiu pozornosť, bolo prakticky nemožné zostať provinčným.

Africký štýl nie je ázijský štýl, Latinskoameričania čelia úplne iným problémom ako Severoameričania, južná Európa rozhodne nie je severná Európa, Ukrajinec a človek z Východného Timoru prežívajú liturgiu veľmi odlišným spôsobom a tak ďalej.

Môj priateľ a skúsený vatikanista John Allen raz pri večeri poznamenal, že biskup, ktorý sa zúčastnil na synode, sa dá na prvý pohľad rozlíšiť od toho, ktorý sa na nej nezúčastnil. Ten prvý je jednoducho lepšie prispôsobený medzinárodnej Cirkvi než ten druhý.

Za možnosť zažiť túto živú skúsenosť s univerzálnosťou Cirkvi budem vďačný do konca svojho života.

Nebezpečné rozdelenie v cirkviČím vyššie idete liturgicky, tým hlbšie by ste mali ísť v službe chudobným

Robert Barron

Znepokojenia

Bez toho, aby som čokoľvek z vyššie uvedeného spochybňoval, rád by som sa podelil o niekoľko všeobecných bodov, ktoré ma počas oboch zasadnutí synody znepokojovali.

Po prvé, tým, že sa synoda tak nadšene sústredila na otázku zapojenia laikov do vnútorného riadenia Cirkvi, mala tendenciu prehliadať úlohu, ktorú zohráva 99 percent laikov – konkrétne posväcovanie sveta.

Konciloví otcovia II. vatikánskeho koncilu učili, že správnou sférou činnosti laikov je saeculum alebo svetský poriadok – teda oblasti financií, obchodu, zábavy, žurnalistiky, rodiny, vzdelávania a podobne. Formovaní evanjeliom sa majú v týchto oblastiach pohybovať s kresťanskou cieľavedomosťou a svoje osobitné odborné znalosti využívať na to, aby ich viac prispôsobili Božiemu kráľovstvu.

Je naozaj dobré, že do riadiacich štruktúr Cirkvi sú zapojení laici aj laičky, ale mali by sme sa starať predovšetkým o formovanie prevažnej väčšiny laikov, ktorí vykonávajú svoju posvätnú prácu v saeculum (vo svete) – čo, keď sa nad tým zamyslíme, by nebola zlá téma pre budúcu synodu.

V súlade s často vyjadrenou prioritou pápeža Františka by sme mali hľadať stále nové spôsoby, ako byť Cirkvou, ktorá „vychádza sama zo seba“. Mal som silný dojem, že záujem synody bol, naopak, ad intra, zameraný na cirkevný vnútorný život.

S tým súvisela aj obava z pretrvávania a zintenzívňovania samotnej synodality. Počas uplynulých dvoch rokov členovia synody mnoho ráz navrhovali, aby sa na všetkých úrovniach života Cirkvi vytvorili štruktúry synodality a aby sa podporovali stále širšie procesy konzultácie. Nie som si taký istý týmto riešením.

V jednom momente diskusie pri stole som povedal: „Rád by som poukázal na Ratzingerovo zmýšľanie.“ Podelil som sa o nasledujúci príbeh.

Keď sa Joseph Ratzinger koncom šesťdesiatych rokov rozišiel s redakčnou radou časopisu Concilium, uviedol niekoľko dôvodov rozchodu. Jedným z nich bolo, že deklarovaným cieľom časopisu Concilium bolo zachovávať ducha Druhého vatikánskeho koncilu a Ratzinger to považoval za scestné.

Pripomínam, že to nebolo preto, že by bol mal niečo proti II. vatikánskemu koncilu – napokon, bol hlavným prispievateľom ku koncilovým dokumentom –, ale skôr preto, že Cirkev by sa podľa neho mala z koncilov a synod vrátiť s pocitom uvoľnenia.

Niekedy sa Cirkev musí ponoriť do napätých tém a vyriešiť niektoré dôležité záležitosti, ale keď to urobí, má sa vrátiť k svojej základnej práci, ktorou je evanjelizácia, uctievanie Boha a služba chudobným. Zostať natrvalo v koncilovom rozpoložení – pýtať sa, diskutovať, hodnotiť, posudzovať, hádať sa a podobne – znamená upadnúť do akejsi cirkevnej paralýzy.

Takže aj keď uznávame legitímnosť niektorých synodálnych postupov a štruktúr, nemohli by sme si osvojiť zdravú ratzingerovskú podozrievavosť voči byrokracii, ktorá by nám mohla prerásť cez hlavu a znefunkčniť nás?

Nesprávna formulácia o svätení žien

Na záver by som sa rád venoval dvom konkrétnym otázkam, o ktorých sa počas synody diskutovalo a ktoré sa trochu nejednoznačne objavujú v záverečnom dokumente.

Prvou je svätenie žien za diakonky. Návrh umožniť ženám prístup k diakonátu bol na prvom zasadnutí synody skutočne vznesený, ale následne ho pápež posunul študijnej skupine a stiahol z programu druhého kola.

Vlani v lete počas televízneho rozhovoru pápež František jasne vyhlásil, že ženy nebudú prijaté do radov vysvätených osôb, pričom ponechal otvorenú možnosť, že by mohli ašpirovať na službu v niektorých ohľadoch podobnú diakonátu. Toto rozhodnutie na začiatku druhého kola synody potvrdil aj kardinál Fernández, prefekt Dikastéria pre náuku viery.

Potom však viacerí delegáti synody vyjadrili s kardinálovým vystúpením nespokojnosť a súkromne ho vyzvali, aby umožnil podrobnejšiu diskusiu o tejto záležitosti. V záverečnom dokumente sa preto uvádza, že prístup žien k diakonskému sväteniu zostáva „otvorenou otázkou“.

Viacerí z nás boli s touto formuláciou veľmi nespokojní, pretože – priamo povedané – dostáva pápeža Františka do rozporu s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý tak jasne, ako je to len možné, povedal, že Cirkev nemá právomoc vysväcovať ženy.

Vzhľadom na to, čo pápež František často tvrdí, si nemyslím, že by sa niekedy skutočne vydal týmto smerom, pretože takýto krok by vyvolal ekleziologickú krízu. Spomínaná formulácia však vyvoláva dojem, že by to mohol urobiť, a to je problematické.

Domnievam sa, že správna interpretácia kontroverznej vety je jednoducho taká, že sa stále diskutuje o rôznych formách laických služieb, ktoré sú analogické diakonátu.

Biskup Robert BarronNie je progresívec ani tradicionalista. Lenže ani nudný stred

Pavol Rábara

Vieroučná jednota

Druhým závažným problémom je otázka doktrinálnej autority biskupských konferencií. Na synode bolo viacero zástancov nemeckej Synodálnej cesty (Synodaler Weg) a slúži im ku cti, že sa svoje zámery nesnažili skrývať.

Jedným z návrhov bolo dať miestnym biskupským konferenciám právomoc aspoň do určitej miery rozhodovať o doktríne. Keď sa tento návrh objavil v dokumente Instrumentum laboris určenom pre druhé zasadnutie, mnohí z nás sa ohradili, pretože sme sa obávali, že z takejto zmeny vznikne chaos.

Boli by napríklad homosexuálne manželstvá povolené v Nemecku, ale v susednom Poľsku by boli smrteľným hriechom, oslavovali by sa v Kanade, ale považovali za poburujúce v Nigérii?

Záverečný dokument hovorí o schopnosti biskupských konferencií vyjadrovať jednu vieru primerane inkulturovaným spôsobom. Znamená to, že môžu pastoračne uplatňovať nemenné učenie Cirkvi alebo že môžu toto učenie prispôsobiť rôznym kultúrnym prostrediam?

Ak to druhé, čo by sa stalo s jednotou Cirkvi v učení a praxi? Práve nejednoznačnosť tejto formulácie spôsobila, že viacerých z nás znepokojila.

Dôležitosť modlitby

Keď sa pred tromi rokmi začal synodálny proces, niektorí sa obávali, že sa zmení základné morálne učenie Cirkvi. Žiadna z týchto obáv sa nenaplnila.

Synoda pod vedením Svätého Otca dospela k určitým praktickým záverom, pokiaľ ide o spôsob prijímania rozhodnutí a zabezpečenia zodpovednosti – a ako som povedal, to všetko je na prospech veci. Pokiaľ ide o doktrínu alebo morálku, nič sa nezmenilo. Dôvodom stability a úspechu synody je Duch Svätý.

Počas oboch zasadnutí ma zaujala dôležitosť modlitby. Modlili sme sa na začiatku každého dňa. Počas diskusií sme sa približne každú polhodinu zastavili na štvorminútovú modlitbu, každý modul synody sme začínali slávnostnou svätou omšou pri oltári katedry svätého Petra, v jeden večer sme mali mimoriadne krásne ekumenické modlitebné stretnutie na mieste Petrovho ukrižovania a ukončili sme ho veľkolepou svätou omšou pod novozreštaurovaným baldachýnom v Bazilike svätého Petra.

Nič z toho nebolo len dekoratívne, všetko to patrilo k podstate synodálneho zážitku. Duch nás viedol tam, kam chcel, a zabránil nám zísť zo správnej cesty.

Pôvodný text: Some Thoughts Upon Returning from the Second Session of the Synod. Uverejnené v spolupráci s Word on Fire Institute, preložil Lukáš Obšitník.