Uplynulý týždeň bol jedným z liturgicky najbohatších v mojom kňazstve. V rámci Národnej eucharistickej obnovy putovala cez moju diecézu mariánska púť, ktorá nakoniec smerovala do Indianapolisu. S Najsvätejšou sviatosťou sme prešli ulicami Rochestru v Minnesote a potom som slávil veľkú, slávnostnú omšu v mestskom Civic Center.
O niekoľko dní neskôr som slúžil svätú omšu v meste La Crescent, ktoré sa nachádza na minnesotskej strane rieky Mississippi. Potom som v spoločnosti asi troch tisícok ľudí putoval s Eucharistiou do La Crosse na strane Wisconsinu. Na konci tejto procesie som odovzdal monštranciu svojmu kolegovi Gerardovi Battersbymu, biskupovi z La Crosse, a potom sme spoločne slávili svätú omšu pre zhromaždený dav v La Crosse Civic Center.
Všetky tieto modlitby a eucharistické liturgie sa niesli v znamení spevu, zvonov, kadidla, honosných rúch a množstva litánií.
Deň po omši v La Crosse som mal tú česť vysvätiť troch mladých mužov za kňazov pre moju diecézu Winona-Rochester. Liturgia vysviacky, ktorá je jednou z najkrajších v repertoári cirkvi, obsahovala – popri všetkom práve spomenutom – pomazanie rúk novovysvätených, slávnostné privítanie všetkých prítomných kňazov a obrad investitúry.

To všetko bolo úžasné. Som si istý, že to pozdvihlo srdcia a duše tých, ktorí to zažili.
V mysliach niektorých však tento druh veľkolepého liturgického predstavenia vyvoláva otázku, dokonca kritiku: čo to má spoločné s prácou cirkvi, ktorá sa stará o chorých a núdznych? Čo to má spoločné s Ježišom, ktorý kráčal jednoducho oblečený po prašných cestách Galiley a podával ruku chudobným?
Nie je zaujatie hudbou, rúchami, procesiami, litániami iba akýmsi výstredným estetizmom, upnutím sa na liturgické fanfarónstvo? Nepočúvame v skutočnosti často práve takúto kritiku od starších kňazov na adresu tých mladších?
Dovoľte mi povedať, že pokiaľ ide o túto obavu, je oprávnená, pretože cirkev, ako nám pripomenul Joseph Ratzinger, robí tri veci: skutočne uctieva Boha, ale aj evanjelizuje a slúži chudobným. A osobitná genialita cirkvi sa prejavuje vtedy, keď sa jej darí udržiavať tieto tri úlohy v rovnováhe, pričom každá z nich koriguje ostatné a každá vedie k ostatným.
Ak by som sa pre potreby tohto článku mohol zamerať na prvú a poslednú z týchto základných povinností, uctievanie Boha musí viesť k starostlivosti o chudobných a starostlivosť o chudobných musí viesť k uctievaniu Boha – a to z jednoduchého dôvodu. Uctievanie spočíva v tom, že sa sústredíme na Boha a prostredníctvom gest, slova, piesne, sprievodu... sa uisťujeme, že Boh je ústredným a konečným stredobodom nášho života.
Nebezpečenstvom je jednostranný dôraz na liturgiu alebo jednostranný dôraz na službu, pričom prvé vedie k úzkostlivosti a druhé redukuje cirkev na organizáciu sociálnych služieb.
Ale čím viac milujeme Boha, tým viac milujeme tých, ktorých miluje Boh; a čím viac milujeme tých, ktorých miluje Boh, tým viac milujeme toho, ktorý ich urobil milovanými.
Preto nám svätý Ján hovorí, že ten, kto hovorí, že miluje Boha, ale nenávidí svojho blížneho, je klamár, a preto sám Pán trval na tom, že existujú dve nevyhnutné prikázania: láska k Bohu a láska k bratom a sestrám.
Rád by som to pomenoval ako takúto zásadu: čím vyššie idete liturgicky, tým hlbšie by ste mali ísť v službe chudobným; a čím hlbšie idete v službe chudobným, tým vyššie by ste mali ísť liturgicky.
Nebezpečenstvom je jednostranný dôraz na liturgiu alebo jednostranný dôraz na službu, pričom prvé vedie k úzkostlivosti a druhé redukuje cirkev na organizáciu sociálnych služieb.
V nedávnej histórii cirkvi je mnoho veľkých osobností, ktoré svojím životom a prácou stelesňovali túto zásadu. Možno spomenúť Dorothy Dayovú, zakladateľku katolíckeho robotníckeho hnutia. Nikto v cirkvi 20. storočia nebol viac oddaný službe chudobným a hladným a boju proti sociálnej nespravodlivosti ako ona – a pritom jej oddanosť modlitbe, požehnávaniu, ružencu, častým duchovným rekolekciám a, samozrejme, Najsvätejšej sviatosti bola absolútna.
Matka Tereza z Kalkaty bola počas svojej dlhej práce medzi najchudobnejšími z chudobných ikonou služby. Žiadny katolík v 20. storočí sa tak nevenoval trpiacim a nestotožňoval sa s nimi ako Matka Tereza – a pritom jej láska k modlitbe bola bezhraničná a jej pozornosť voči Eucharistii neprekonateľná.

A ak tento princíp otočíme, mohli by sme upozorniť na Virgila Michela, Reynolda Hillenbranda a Romana Guardiniho, všetko stálice liturgického hnutia, ktoré malo taký masívny vplyv na Druhý vatikánsky koncil. Každý z týchto pánov tvrdil, že to, čo sa deje na omši v jej nádhere, sa musí rozliať do ulíc ako oddanosť trpiacim údom Kristovho mystického tela.
Ako mi povedali starší chicagskí kňazi, keď som bol čerstvo vysvätený, pán Hillenbrand pozval Dorothy Dayovú do Mundeleinského seminára, aby zdôraznil práve tento vzťah.
Jedným zo smutných javov v rokoch po Druhom vatikánskom koncile je rozpad toho, čo kedysi tvorilo jednotu. Teraz sú „liberálmi“ skôr tí, ktorí sa starajú o chudobných, a „konzervatívcami“ tí, ktorí sa zaoberajú liturgiou.
To je však hlúpe – a pre cirkev nebezpečné. Čím viac ste jedným, tým viac by ste mali byť druhým, a naopak.
Preto by som rád ešte raz uviedol svoju zásadu: čím vyššie idete liturgicky, tým nižšie by ste mali ísť v službe chudobným; a čím nižšie idete v službe chudobným, tým vyššie by ste mali ísť liturgicky.
Pôvodný text: The Higher You Go Liturgically, the Lower You Should Go in Service of the Poor. Uverejnené so súhlasom Word on Fire, preložil Lukáš Obšitník.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.