V tomto pôstnom období ma vyrušili dve veci. Prvou bolo krátke video z diskotéky, ktorá sa konala (nevymýšľam si) v Canterburskej katedrále v Anglicku.
Klip zobrazoval stovky mladých ľudí, ktorí za pulzujúcej hudby a blikajúcich svetiel tancovali s pohármi piva v rukách, nad nimi bolo jasne vidieť nádherne zdobený strop katedrály a v pozadí ustupovala neuveriteľne krásna gotická loď.
Keďže som Canterburskú katedrálu niekoľkokrát navštívil, vedel som, že neďaleko areálu, kde sa odohrávala táto scéna, sa nachádza miesto, kde bol v roku 1170 agentmi kráľa Henricha II. zavraždený svätý Tomáš Becket.
Inými slovami, súčasní správcovia katedrály mali pocit, že je v poriadku, ak sa v tesnej blízkosti miesta, kde jeden z najväčších anglických svätcov položil život za vieru, odohrá diskotéka.
Dekan katedrály Dr. David Monteith povedal: „Či už sa ľudia rozhodnú prísť do Canterburskej katedrály predovšetkým ako veriaci, návštevníci pamiatok, alebo ako účastníci našich podujatí – medzi ktoré patria klasické koncerty, svetelné a zvukové inštalácie a remeselné dielne –, vždy je radosť vidieť, ako toto neuveriteľné miesto objavujú nanovo a podľa vlastných predstáv.“ Prepánajána...
Celá pointa je, samozrejme, v tom, že katedrály nie sú určené na to, aby sme ich spoznávali „podľa vlastných predstáv“. Majú nás vytiahnuť z nás samých do kontemplácie vyššieho sveta. Sú navrhnuté tak, aby nás zneistili a prinútili nás vidieť veci inak.

Keď dovolíme, aby sa v posvätnom priestore konala diskotéková oslava, doslova znesväcujeme toto miesto, robíme ho nesvätým, pretože „svätý“ znamená „vyčlenený“.
Tisíce a tisíce pútnikov, ktorí v priebehu storočí prichádzali do katedrály v Canterbury, aby navštívili hrob svätého Tomáša Becketa, hľadali prístup k mystickému rozmeru, ktorý sa nachádza mimo tohto sveta. Prichádzali z bežnej sféry nakupovania, poľnohospodárstva, zábavy a rodiny a vedeli, že po skončení púte sa do tejto sféry vrátia.
Vedeli však aj to, že kostol je niečo iné, niečo zvláštne a lákavé, a rozhodne nechceli, aby sa zmenil na poľnohospodárske polia, dedinské ulice alebo na oplzlú tančiareň.
Svätý Ján Damascénsky hovoril, že modlitba je „pozdvihnutie mysle a srdca k Bohu“, a cirkev učí, že pôst je časom modlitby par excellence. Preto počas tohto svätého obdobia pestujme vo svojom živote „priestor katedrály“; prosím, nedovoľme, aby ho ovládli svetské a bežné veci.
Druhou vecou, na ktorú som narazil, bola reklama v katolíckom kostole na Popolcovú stredu. Vedľa symbolu znázorňujúceho popol v znamení kríža bolo napísané: „Popol znamená, že sem patríš.“
Nechápte ma zle. Som si istý, že tí, ktorí tú reklamu umiestnili, mali len dobré úmysly, a určite nie je nič zlé na tom, aby sa ľudia cítili vítaní. Ale ešte raz, prepánajána... Keď kňaz niekomu prikladá popol na čelo, hovorí buď „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš“, alebo „Kajajte sa a verte evanjeliu“.
Inými slovami, popol nemá byť znakom prijatia. Má byť čo najdrsnejšou pripomienkou toho, že zomrieme a že naše telo, aj keď je mladé a krásne, sa nevyhnutne vráti do špiny zeme a že sme hriešnici, ktorí sa vzbúrili proti Bohu a ktorí musia radikálne zmeniť svoj život. Stručne povedané, popol je temný, znepokojivý, pochmúrny – a taký má byť.

Cirkev, v ktorej som dospieval – teda cirkev krátko po koncile –, bola, ak to môžem takto povedať, neúprosne pozitívna. Radosť, pokoj, Božia láska a odpustenie, dobrota všetkých vecí, večný život – to bolo to, o čom sme hovorili, spievali, čo sme zdôrazňovali.
A to všetko je skutočne ústredným bodom Biblie a veľkej duchovnej tradície. Ale rovnako sem patrí aj utrpenie, strádanie, Boží súd a jeho požiadavky, úpadok sveta, hlboký a bolestný odpor voči Bohu a tak ďalej. Skúste si prečítať akékoľvek dve stránky Biblie, Starého alebo Nového zákona, a nenaraziť na túto temnejšiu stránku nášho náboženstva.
Pôst je privilegovaným obdobím liturgického roka, ktoré nás vyzýva vyrovnať sa s našimi hriechmi, smrteľnosťou, morálnou krehkosťou a potrebou odpustenia. Spomínaná reklama mi pripadala taká nevhodná, pretože zahmlievala posolstvo pôstu a narúšala správnu duchovnú dynamiku tohto obdobia.
Nie všetko musí byť v náboženskom poriadku spevavé a optimistické. V skutočnosti je toto podľa mňa jedným z dôvodov, prečo sa toľko ľudí rozhodlo vystúpiť z cirkvi – že naše predstavovanie viery sa stalo povrchným, nereálnym, gýčovým.
Keď teda prežívame týchto štyridsať dní, nech pôst bude pôstom!
Pôvodný text: Let Lent Be Lent! Uverejnené so súhlasom Word on Fire, preložil Lukáš Obšitník.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.