Pri odchode na druhé zasadnutie synody Načúvajme si, ale dostaňme sa aj do tvorivého nesúhlasu

Keď píšem tieto slová, pripravujem sa už na cestu do Ríma na druhé zasadnutie synody o synodalite. Pred dvoma rokmi ma moji bratia biskupi delegovali na toto zhromaždenie, a tak som sa v októbri minulého roka zúčastnil na prvom kole.

A ako som napísal už pred rokom, táto synoda znamená veľa práce! Trvá plné štyri týždne a stretávame sa každý deň od pondelka do soboty od 8.30 ráno do 19.30 večer. Aj keď mnohí z nás žiadali, aby organizátori tohto roku upravili kalendár a dali nám tak trocha voľného času, zachovali ho takmer bez zmeny.

Táto synoda je – v súlade s túžbami pápeža Františka – praktickým cvičením sa v dialógu, pričom sa rozhovory vedú v malých skupinkách, na plenárnych zasadnutiach a možno najefektívnejšie počas prestávok na kávu.

Táto posledná poznámka nie je vtip. Minulý rok som zistil, že ten neformálny čas strávený ponevieraním sa medzi takmer štyristo delegátmi z celého sveta mi priniesol najplodnejšie a najzaujímavejšie stretnutia.

Najlepšou časťou synody je pre mňa práve príležitosť nadväzovať kontakty s mimoriadne rôznorodými katolíckymi vedúcimi predstaviteľmi. Teším sa, že opäť oprášim priateľstvo s bavorským biskupom Stefanom Osterom z Passau, mužom, ktorého veľmi obdivujem, s arcibiskupom Johnom Wilsonom, ktorého poznám už dlhé roky a ktorý je jedným z najvýrečnejších a najúčinnejších vedúcich predstaviteľov Katolíckej cirkvi v Spojenom kráľovstve.

Takisto s arcibiskupom Anthonym Fisherom zo Sydney, jednou z najdôležitejších postáv v anglicky hovoriacej Cirkvi, s pani Kelly Pagetovou, úžasnou laickou líderkou v austrálskej Cirkvi, s kardinálom Chowom z Hongkongu, ktorý, ako som zistil minulý rok, študoval na univerzite v Duluth v Minnesote.

A celkom isto aj s biskupom Georgom Bätzingom, predsedom nemeckej biskupskej konferencie, mužom, s ktorým vrelo nesúhlasím vo väčšine teologických otázok, no s ktorým som minulý rok nadviazal priateľské vzťahy.

Ako vyzerá jeden deň na synodeNálada je vecná a pokojná, nezaznel jediný zvýšený hlas či polemický tón

Robert Barron

Posilňovať laické orgány v Cirkvi

Dobre, takže o čom budeme hovoriť? Parametre našich rozhovorov boli stanovené v Instrumentum laboris, čo je „pracovný dokument“, ktorý by si mali ešte pred stretnutím starostlivo prečítať všetci delegáti. V tomto dokumente je zopár tém, na ktoré by som chcel upriamiť vašu pozornosť.

V prvom rade, o „horúcich otázkach“, ktorými sú vysviacky žien, ženatí duchovní a oslovovanie LGBT komunity, sa v zásade vôbec nebude uvažovať, keďže sa odsunuli na rokovania študijných skupín.

Z tohtoročného prípravného dokumentu sa mimoriadne zreteľne vynára to, že v prvom rade je najdôležitejšie načúvať nie jeden druhému, ale Duchu Svätému.

A pretože sa teda týmito otázkami nebudeme v našich rozhovoroch zaoberať, synoda sa môže vrátiť k téme, ktorú nám pápež pridelil pôvodne, a tou je konkrétne synodalita ako taká.

A naozaj, názov dokumentu Instrumentum laboris presne znie: Ako byť misijnou synodálnou Cirkvou. Ide v ňom o hľadanie toho, čo by som ja nazval praktickou ekleziológiou, teda o snahu skúmať, ako konkrétne chápeme Cirkev z hľadiska inštitúcií a praxe.

Tento dokument nás napríklad vyzýva rozvíjať v celej medzinárodnej Cirkvi laické pastoračné rady, finančné rady, rôzne orgány, ktoré preberú osobnú zodpovednosť, a podobne.

V prvom kole tejto synody som často hovorieval, že väčšina týchto „synodálnych“ inštitúcií v našej krajine už existuje. V každom prípade to, ako ich implementovať a posilňovať, bude hlavnou témou našich rozhovorov.

Väčšie zapojenie laikov, najmä žien

Príbuzným motívom Instrumentum laboris je zapojenie väčšieho množstva laikov, najmä žien, do riadenia Cirkvi, a to tak pri prijímaní, ako aj pri vykonávaní rozhodnutí. Na všetkých úrovniach konzultácií pred prvým kolom synody a do veľkej miery aj počas synody samotnej sa otázka účasti žien na živote Cirkvi predkladala s veľkým dôrazom.

S potešením som si v tomto dokumente prečítal, že úloha biskupa ako hlavného zjednocovateľa a konečného rozhodovateľa sa ako súčasť apoštolského dedičstva Cirkvi jasne opätovne potvrdila, ale tiež som rád videl, že laici a laičky boli pozvaní zúčastňovať sa na riadení komunity.

Tu som znova na poslednom synodálnom zhromaždení často poukazoval na to, že ženy, aspoň v americkom prostredí, už majú v cirkevnom živote veľmi významnú úlohu. Vychádzajúc zo svojich skúseností v arcidiecézach v Chicagu a v Los Angeles a teraz aj vo svojej súčasnej diecéze Winona-Rochester, môžem povedať, že ženy zastávajú ústredné, ba dokonca dominantné postavenia vo väčšine farských úradov a kancelárií.

V prípade diecézy Winona-Rochester je z tridsiatich ôsmich ľudí, ktorí tam pracujú v kanceláriách, dvadsaťtri žien. Z tohto, samozrejme, nevyplýva, že je tam v tomto ohľade všetko v poriadku, naznačuje to však, že by sa možno podľa amerického modelu mohlo postupovať aj v iných častiach Cirkvi.

Šéf synody kardinál Mario GrechKedysi tvrdý konzervatívec dnes volá po citlivejšom katechizme aj diakonkách

Pavol Rábara

Rozoznať hlas Ducha

Ďalšou témou, ktorá sa vinie novým dokumentom Instrumentum laboris, je téma načúvania. Ako nepochybne viete, pápež celkom dôsledne zdôrazňuje, že počúvanie jeden druhého je základom synodality. Z tohtoročného prípravného dokumentu sa však mimoriadne zreteľne vynára to, že v prvom rade je najdôležitejšie načúvať nie jeden druhému, ale Duchu Svätému. A ak sa počúvame my navzájom, je to preto, aby sme mohli spoločne rozoznať hlas Ducha.

Myslím, že toto je dôležitý korigujúci pohľad voči minuloročnej tendencii vykladať synodalitu kongregacionalistickým alebo demokratickým spôsobom, ako keby bola Cirkev riadená konsenzom vyplývajúcim z dialógu medzi pokrstenými ľuďmi. Tentoraz sa do pozornosti dostáva silnejší, nadprirodzený rozmer synodality.

A na záver by som chcel uviesť jeden postreh v súvislosti s metódou používanou v celom synodálnom procese, menovite s takzvanými „rozhovormi v Duchu“. V dokumente Instrumentum laboris sa dosť odvážne tvrdí, že tejto metóde sa dostáva prakticky univerzálneho uznania. Takéto neobmedzené nadšenie by som ja zase nemal.

Z pozitívneho hľadiska nás táto metóda núti v kľúčových okamihoch rozhovoru sa zastaviť a pomodliť. To je všetko na dobro veci a je to z praktických aj duchovných dôvodov. Navyše keď sa trvá na tom, že každý člen diskusnej skupiny je na úvod povinný niečo k veci povedať, vylučuje sa tým možnosť, že v diskusii by mohli dominovať výrečnejší a extrovertnejší diskutujúci.

Zistil som však, že prísnou kontrolou dialógu a prílišným nástojením na vzájomnom počúvaní sa veci často zamotali a ku skutočnej výmene názorov, argumentácii a sústredeniu sa na problémy ani nedošlo. Možno bolo dobré, že sme v prvom kole do veľkej miery načúvali jeden druhému, ale dúfam, že tentoraz by sme sa mohli dostať aj do nejakého tvorivého nesúhlasu.

Aj napriek všetkému povedanému, odchádzam do Ríma so skutočným zanietením a nadšením. Chcel by som vás poprosiť, aby ste sa modlili za všetkých nás – a budú nás tam stovky –, ktorí sa zhromaždíme v Aule Pavla VI. s cieľom počúvať, hovoriť, argumentovať a rozhodovať. A to všetko pod dohľadom Petrovho nástupcu.

Pôvodný text: As I Leave for the Second Session of the Synod. Uverejnené so súhlasom Word on Fire Institute, preložila Daniela Richards.