Jeden z najvýznamnejších sporných okamihov v západnej kultúre sa odohral v 16. a 17. storočí, keď sa svet, ktorý dnes poznáme ako „moderný“, oddelil od klasického a stredovekého sveta.

Myšlienky Descarta, Spinozu, Leibniza, Kanta, Newtona, Jeffersona a mnohých ďalších predstavovali zásadnú zmenu v spôsobe, akým ľudia na Západe hodnotili prakticky všetko. Tento vývoj sa takmer všade prezentuje ako absolútne dobro. Ja sa však s týmto výkladom vôbec nestotožňujem.

Obrovský pokrok, no zároveň úpadok

Bolo by hlúpe nevidieť, že vďaka modernému vývoju došlo k obrovskému pokroku, najmä v oblasti vedy a politiky, ale ešte hlúpejšie by bolo tvrdiť, že v mnohých iných ohľadoch tento vývoj nepredstavoval vážny úpadok v porovnaní s tým, čo bolo predtým.

Ten je zjavný najmä v oblasti umenia a etiky a domnievam sa, že existuje dôležitá podobnosť v spôsobe, akým tieto dve disciplíny v období novoveku zlyhali.

Klasická filozofia a veda sa snažili chápať veci v zmysle Aristotelových štyroch príčin: materiálnej (z čoho sú veci vyrobené), formálnej (základná štruktúra veci), pôsobiacej (ako sa vec dostala do stavu, v akom je) a konečnej (účel alebo osud veci).

Zakladatelia novoveku začali byť podozrievaví voči našej schopnosti poznať formu (pretože veci sa zdajú byť v neustálom pohybe) a konečnosť (pretože jednoducho nebolo jasné, kam vesmír smeruje).

V súlade s tým kládli veľký dôraz na zvyšné dve aristotelovské príčiny, materiálnu a pôsobiacu. A práve preto sa moderné vedy  ̶  s ich výlučným zameraním na to, z čoho sa veci skladajú a ako sa dostali do stavu, v akom sú  ̶  vyvinuli tak, ako sa vyvinuli.

„Jedným z dôvodov, prečo nás Michelangelova architektúra tak oslovuje a fascinuje, je to, že vychádzala z jeho mimoriadne hlbokého pochopenia biorytmov a telesných proporcií.“ Zdieľať

Odstránenie formálnej a konečnej kauzality a nadmerný dôraz na materiálnu a pôsobiacu kauzalitu však mali hlboké dôsledky aj mimo prírodných vied. Klasický sochár, maliar alebo architekt sa snažili napodobniť formy, ktoré našli v prírode, a tým vytvoriť niečo objektívne krásne.

To, že architekti od klasického obdobia až po vrcholnú renesanciu navrhovali budovy, ktoré kopírovali rozmery a vlastnosti ľudského tela, nie je v žiadnom prípade náhoda. Jedným z dôvodov, prečo nás Michelangelova architektúra tak oslovuje a fascinuje, je to, že vychádzala z jeho mimoriadne hlbokého pochopenia biorytmov a telesných proporcií.

Umenie ako objektivizácia subjektivity

Tomáš Akvinský definoval umenie ako recta ratio factibilium (zdravý rozum vzhľadom na tvorbu vecí) a tým nenarážal na nič iné ako na pochopenie foriem, ktoré Boh už vložil do prírody. Avšak moderný umelec, ktorý nie je presvedčený o tom, že objektívna forma by mala byť normou pre jeho dielo, má tendenciu vnímať umenie ako objektivizáciu subjektivity.

Sebavyjadrenie umelca  ̶  pôsobiaca príčina diela, povedzme  ̶  je dôležitejšie ako akýkoľvek súlad tohto diela s formálnou normou. Tento prístup krásne a výstižne zhrnul dadaistický maliar Marcel Duchamp: „Umenie je čokoľvek, čo umelec zo seba dostane.“ Jeho výrokom sme sa dostali k protipólu recta ratio factibilium.

Marginalizácia konečnej kauzality mala hlboký a škodlivý vplyv na spôsob, akým moderný človek uvažuje o morálke. Klasickí morálni myslitelia  ̶  od Platóna a Aristotela po Augustína a Tomáša Akvinského  ̶  uvažovali o etickom čine z hľadiska jeho účelu alebo konečnosti.

Čítajte tiež

Cancel culture a obrat Veľkej noci Mnohé veci nie sú dovolené a všetko môže byť odpustené

Robert Barron

Kardinál Francis George raz poznamenal, že žijeme v kultúre, kde „je všetko dovolené a nič sa neodpúšťa“. Liek ponúka Veľká noc.

Skutok bol dobrý vďaka svojmu zameraniu na správny cieľ. A tak keďže cieľom rečového aktu je vyslovenie pravdy, klamať je morálne problematické, a keďže cieľom politického aktu je presadenie spravodlivosti, aj nespravodlivé zákonodarstvo je neetické a tak ďalej.

Ak je umenie recta ratio factibilium, potom etika je pre Akvinského recta ratio agibilium (zdravý rozum vzhľadom na konanie), pričom rozumnosť v tomto kontexte vychádza zo súladu s konečnosťou.

Keď sa však konečná kauzalita odsunula na okraj, morálka sa stala záležitosťou sebavyjadrenia a sebatvorby. Krajný prípad tohto postoja možno nájsť v spisoch Friedricha Nietzscheho a Jeana-Paula Sartra.

Ak je človek uchvátený objektívnym dobrom, stáva sa dobrodruhom

Nemec Nietzsche v devätnástom storočí zastával názor, že najvyššou morálkou  ̶  mimo dobra a zla  ̶  je extatické sebapresadzovanie nadčloveka, a Francúz Sartre v dvadsiatom storočí zase vyhlasoval, že „autentický“ človek je ten, kto koná v súlade s vlastnými najhlbšími inštinktmi.

Sartre slávne tvrdil, že existencia (neobmedzená sloboda) predchádza podstate (kým alebo čím sa človek stáva). A to je protipól princípu recta ratio agibilium podriadeného objektívnej konečnosti.

Ak sa vám toto všetko zdá beznádejne nejasné a pre súčasnú dobu a spoločnosť irelevantné, zamyslite sa ešte raz. Aj tie najradikálnejšie myšlienky novoveku, pokiaľ ide o morálku, prenikli cez sieť profesorov, učiteľov, scenáristov, televíznych osobností, spevákov, blogerov až k dnešnému bežnému človeku. Dovolím si tvrdiť, že práve to spôsobuje, že katolícky postoj k etike je tak ťažko pochopiteľný.

„Sebapresadzujúce sa a sebavyjadrujúce sa ego sa nikdy nikam nedostane, nikdy nevybočí zo svojho čistého, dobre osvetleného priestoru.“ Zdieľať

Moderný človek sa inštinktívne pýta: „Kto si, aby si mi hovoril, čo mám robiť?“ Alebo: „Kto si, aby si určoval hranice mojej slobody?“ A katolík inštinktívne odpovedá: „Podriaď svoju slobodu objektívnej pravde, ktorá z teba robí človeka, ktorým máš byť.“

Bolo by na ďalšiu kapitolu, aby sme aspoň čiastočne preskúmali spôsob, akým by sa táto dilema dala vyriešiť, ale dovolím si navrhnúť, že základným problémom modernej etiky (ako aj moderného umenia vo všeobecnosti) je, že je nudná.

Sebapresadzujúce sa a sebavyjadrujúce sa ego sa nikdy nikam nedostane, nikdy nevybočí zo svojho čistého, dobre osvetleného priestoru. Ale človek uchvátený objektívnym dobrom sa vydáva na cestu mimo úzkych hraníc svojho ja a stáva sa dobrodruhom.

Pôvodný text: The Adventures of Classical Morality. Uverejnené v spolupráci s Word on Fire, preložila Terézia Sedláková.