Mesiac od vydania Fiducia supplicans Čo ma vyrušuje a čo nie pri debate o požehnávaní homosexuálnych párov

Celý mesiac, ktorý uplynul od vydania vatikánskeho vyhlásenia Fiducia supplicans (FS) o požehnávaní neregulárnych a homosexuálnych párov (18. decembra), bol poznačený vášnivou diskusiou o obsahu a dôsledkoch tohto dokumentu.

Je to pochopiteľné – rovnako to bolo aj v iných kresťanských cirkvách, ktoré sa vydali touto cestou. V Zjednotenej metodistickej cirkvi to dokonca viedlo k vnútornému rozdeleniu, rovnako to vyzerá aj u anglikánov, kde začali páry rovnakého pohlavia požehnávať len deň pred vydaním Fiducia supplicans.    

Zdá sa, že napriek nesúhlasným reakciám mnohých biskupov i celých biskupských konferencií v Katolíckej cirkvi schizma (nateraz) nehrozí.

Čo ma nevyrušuje

Katolícka cirkev totiž nikdy nebola homogénnym monolitom – aj keď niektorí radi tento mýtus živia. Stačí rýchly prelet dvetisícročnými dejinami a dôkazov o „jednote v rôznosti“ nájdeme viac ako dosť.

Už starobylý výrok nesprávne pripisovaný svätému Augustínovi nabáda: „In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus caritas.“ Teda: „V podstatných veciach jednota, v nepodstatných sloboda a vo všetkom láska.“

Na podstatnej veci, že manželstvom je výlučný, stabilný a nerozlučný zväzok medzi mužom a ženou prirodzene otvorený plodeniu detí, a preto sa „nepripúšťa žiadny druh liturgického obradu alebo požehnania podobného liturgickému obradu, ktorý by mohol v tomto ohľade spôsobiť zmätok“ (FS, Predstavenie), sa nič nemení. Princíp jednoty ostáva zachovaný.

V nie nepodstatnej, ale v menej podstatnej veci požehnania neregulárnych a homosexuálnych párov k zmene dochádza, no zachovaný zostáva princíp slobody.

Ak sa Fernández nezmohol na viac, ako predviedol vo Fiducia supplicans, nemožno sa čudovať tým, ktorí ostali nepresvedčení.Zdieľať

Dikastérium pre náuku viery totiž jednoznačne zdôraznilo, že „každý miestny biskup má z titulu svojej služby vždy moc rozlišovať in loco, teda na konkrétnom mieste, ktoré pozná lepšie ako ostatní, pretože ide o jeho stádo“ (Tlačové vyhlásenie k FS, čl. 2).

Biskupi majú teda plné právo rozhodnúť, ako a či vôbec sa požehnanie neregulárnych a homosexuálnych párov bude na území ich diecézy udeľovať. Nemajú však „úplne alebo definitívne odmietnuť túto cestu, ktorá sa kňazom predkladá“ (tamže).

Táto situácia je pripomienkou, že je načase si (nanovo) zvykať, že medzi jednotlivými diecézami či krajinami môžu byť v prežívaní viery podstatne väčšie rozdiely, ako je spôsob udeľovania svätého prijímania či prítomnosť miništrantiek, lektoriek a akolytiek pri oltári.

A tak hoci je lavína nesúhlasných reakcií na aktuálne rozhodnutie Vatikánu nezvyčajne mohutná a priťahuje veľkú pozornosť, určite nie je ničivá. Jedine, že by pod jej nánosom zostal udusený konštitutívny princíp lásky.

Čo ma vyrušuje

Na rozdiel od možnosti (nie povinnosti) požehnávať ľudí žijúcich v neregulárnych a homosexuálnych pároch a následných reakcií z celého sveta, to, čo ma vyrušuje omnoho viac, je práca prefekta Dikastéria pre náuku viery Víctora Manuela Fernándeza požehnaná pápežom Františkom.

Len pred necelými troma rokmi Dikastérium (vtedy ešte Kongregácia) pre náuku viery pod vedením Fernándezovho predchodcu Luisa F. Ladariu vydala dokument, v ktorom požehnávaniu zväzkov osôb rovnakého pohlavia povedala „nie“. So súhlasom pápeža Františka.

Mnohí sa tak dnes oprávnene pýtajú, čo sa za ten krátky čas – opäť so súhlasom pápeža Františka – zmenilo.

Fernández sa preto vo Fiducia supplicans podujíma poskytnúť „nové objasnenia“. Tie sú v podstate dve:

1. Kým dokument z roku 2021 hovoril o zväzkoch (unions), teraz sa hovorí o pároch (couples).

2. A kým vtedy sa hovorilo len o liturgickom alebo ritualizovanom požehnaní, teraz sa vďaka teologickej reflexii vychádzajúcej z pastoračnej vízie pápeža Františka dospelo aj k možnosti spontánneho alebo pastoračného požehnania. Práve tento „objav“ je podľa kardinála Fernándeza skutočnou novinkou.    

Počet rozporuplných aj nesúhlasných reakcií je však dôkazom, že ani jedno, ani druhé sa Fernándezovi dostatočne objasniť nepodarilo. O tom, aký je rozdiel medzi zväzkami osôb rovnakého pohlavia a pármi rovnakého pohlavia, sa vo Fiducia supplicans čitateľ nedozvie vôbec nič.

Znamená to napríklad, že keď za kňazom príde homosexuálny pár, ktorý uzavrel registrovaný zväzok, tak požehnanie nedostane, kým homosexuálny pár, ktorý žije bez papiera, ho môže dostať?

V tomto kontexte je zaujímavým príspevkom do diskusie pastoračné usmernenie Konferencie biskupov Slovenska, ktorá na rozdiel od termínu „páry“ používaného vo Fiducia supplicans píše práve o „neregulárnych partnerských zväzkoch“.

Usmernenie KBS o požehnávaní Biskupi sa chytili konzervatívnej „slamky“, ktorú ponúkol sám Vatikán

Pavol Rábara

Nejasné kroky Ríma umožnili biskupom zvoliť prístup, ktorý považovali za najlepší. Je otázne, či odráža ducha Fiducie supplicans.

O čosi väčšiu námahu si Fernández dal so zdôvodnením novinky, ktorou je spontánne (pastoračné) požehnanie. Kým v minulosti sme však pri takýchto závažných dokumentoch boli zvyknutí na dôsledné odvolávanie sa rad-radom na celú cirkevnú tradíciu, teraz si autor popri niekoľkých citáciách zo Svätého písma vystačuje s odvolaním sa na pastoračnú víziu pápeža Františka. To je síce fajn, no z akých koreňov táto vízia vyrastá?   

Jednoducho, taký závažný posun (inými slovami dynamická ortodoxia), akým je udeľovanie požehnania párom rovnakého pohlavia, si vyžadoval oveľa hlbšiu a presvedčivejšiu teologickú argumentáciu. Ak sa Fernández nezmohol na viac, ako predviedol vo Fiducia supplicans, nemožno sa čudovať tým, ktorí ostali nepresvedčení.   

Len čerešničkou na torte potom bolo, že kým 18. decembra sa Dikastérium pre náuku viery dušovalo, že „okrem uvedených inštrukcií nemožno očakávať ďalšie odpovede vo veci možných spôsobov, ktoré by upravovali podrobnosti alebo praktické aspekty požehnaní tohto druhu“ (čl. 41), tak už dva týždne nato, 4. januára, prišlo s ďalším dovysvetľujúcim dokumentom.

A v ňom po ohlušujúcej kritike urobilo filigránsky krok späť, keď v rozpore s pôvodným duchom Fiducia supplicans uviedlo, že znak kríža, ktorým sa zakončí modlitba požehnania, má byť urobený nad každým z páru zvlášť. Z požehnania jedného páru tak máme zrazu požehnanie dvoch jednotlivcov v jednom páre. Skutočne „šalamúnske“.

Tri „keby“

K tomuto všetkému by pritom nemuselo dôjsť, keby:

– k príprave dokumentu boli prizvané aj ďalšie relevantné úrady Rímskej kúrie, akými sú Dikastérium pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Dikastérium pre biskupov, Dikastérium pre kňazov a ďalšie, ktoré by tak mohli vzniesť svoje kritické návrhy a pripomienky, ktorými by napomohli k presvedčivejšej teologickej argumentácii alebo – v prípade neexistencie ďalších dostatočne silných argumentov – by požehnávanie neregulárnych a homosexuálnych párov stopli ako nedostatočne zdôvodniteľné;

– nebol Fernández taký naivný, že by si myslel, že usmerneniami vo Fiducia supplicans zastaví nemecký valec pripravený tak či tak udeľovať homosexuálnym párom liturgické požehnanie;

– pápež František v duchu synodality vnímal, že na októbrovom zasadnutí Synody biskupov v Ríme sa nenašla dostatočná vôľa, aby sa termín LGBT čo i len objavil v záverečnej správe, čo jasne hovorí o atmosfére zdola. Stačilo zostať pri Františkom často zdôrazňovanom princípe individuálneho pastoračného sprevádzania a rozlišovania. Namiesto toho prišiel pred Vianocami s nedomysleným tlakom zhora.