Magnifica humanitas Treba odzbrojiť umelú inteligenciu, vyzval Lev XIV. Jeho prvá encyklika sa venuje aj vojne, práci a slobode

„Veľkolepé ľudstvo stvorené Bohom dnes stojí pred rozhodujúcou voľbou: postaviť novú babylonskú vežu alebo budovať mesto, v ktorom Boh a ľudstvo prebývajú spolu.“ 

Týmito slovami začína Lev XIV. svoju prvú encykliku Magnifica humanitas – „o ochrane ľudskej osoby v čase umelej inteligencie“.

Dokument bol zverejnený v pondelok 25. mája v ôsmich jazykoch. Pápež ho podpísal ešte 15. mája pri príležitosti 135. výročia promulgácie encykliky Rerum novarum pápeža Leva XIII. 

Pápež Prevost tak nadväzuje na dedičstvo svojho predchodcu a predkladá sociálnu encykliku, ktorá sa venuje jednej z najväčších výziev súčasnosti: umelej inteligencii.

Téme AI sa venoval aj pápež František 

Nejde teda o prvý vatikánsky dokument o problematike umelej inteligencie. V januári 2025 vydalo Dikastérium pre náuku viery spoločne s Dikastériom pre kultúru a vzdelávanie nótu Antiqua et nova o vzťahu medzi umelou a ľudskou inteligenciou. 

Váhu tohto dokumentu, ktorý medzičasom vyšiel aj v slovenčine, znásobuje to, že ho osobne schválil a jeho zverejnenie nariadil pápež František. Ten sa k téme umelej inteligencie a jej humanitného a mierového využitia vyjadril pri viacerých príležitostiach, ako napríklad počas zasadnutia krajín G7 v talianskej Apúlii v júni 2024. 

Magnifica humanitas je však prvým dokumentom na úrovni encykliky, teda pastoračného listu určeného predovšetkým biskupom, ale aj ostatným katolíkom a všetkým ľuďom dobrej vôle. 

„Encykliky sú spolu s homíliami a apoštolskými exhortáciami súčasťou každodenného učiteľského úradu pápeža, teda riadneho magistéria,“ pripomína EWTN News s tým, že encykliky „majú významnú doktrinálnu váhu a často sú citované, pretože sú dôležitým zdrojom katolíckej náuky“.

Prezentácia encykliky vo Vatikáne za účasti pápeža 25. mája 2025. Foto: TASR/AP

Ako sumarizuje Vatican News, encyklika Magnifica humanitas je rozdelená do piatich kapitol a vychádza z presvedčenia, že technológia nie je „protichodnou silou voči človeku“ (4) ani „sama osebe zlom“ (9). Zároveň však „nie je neutrálna, pretože nesie tvár toho, kto ju navrhuje, financuje, reguluje a používa“. Preto pápež vyzýva „budovať dobro“ a „zostať ľuďmi“ podľa logiky odvážnej spoluzodpovednosti a spoločenstva.

Prvá kapitola – Dynamické myslenie verné evanjeliu – približuje sociálnu náuku Cirkvi v nedávnom magistériu i na Druhom vatikánskom koncile a zdôrazňuje jej „dynamický charakter“ (17). Sociálna náuka nie je „príručkou princípov a noriem na aplikovanie“, ale „teológiou spoločenstva v dejinách“ (27), ktorá pomáha čítať udalosti vo svetle evanjelia.

V druhej kapitole Lev XIV. predstavuje základy a princípy sociálnej náuky Cirkvi. Medzi základmi uvádza dôstojnosť osoby stvorenej na Boží obraz, neporušiteľnosť ľudských práv vrátane práva na život „od počatia až po prirodzenú smrť“ a uznanie práv menšín, osobitne žien, aby boli skutočne vypočuté a docenené (57).

Pokiaľ ide o princípy sociálnej náuky, pápež uvádza päť základných. Prvým je spoločné dobro, „spoločenská forma dôstojnosti priznanej každému človeku“ (59).

Lev XIV. je mimoriadne jednoznačný v otázke národov: „Podpora spoločného dobra nikdy nemôže byť oddelená od rešpektovania práva národov existovať, zachovávať si vlastnú identitu a prispievať svojou originalitou do rodiny národov.“ Preto „akýkoľvek pokus alebo projekt odstrániť alebo podriadiť si nejaký národ je vážne nemorálny, a teda neprijateľný“ (64).

Technológia nesmie byť v rukách niekoľkých

Druhým princípom je univerzálne určenie dobier. Pápež opakovane zdôrazňuje potrebu, aby technológie neboli sústredené v rukách malej skupiny, čím by sa ešte viac prehlbovala priepasť medzi tými, ktorí sú zahrnutí do digitálnej revolúcie, a tými, ktorí z nej zostávajú vylúčení (67).

Nasledujú princípy subsidiarity (68), ktorá vyžaduje prekonať paternalizmus a pasívnu závislosť v prospech spoluzodpovednosti, a solidarity (73), „princípu i cnosti“, stojacej proti ľahostajnosti.

Piatym princípom sociálnej náuky je sociálna spravodlivosť. V digitálnej ére má zabezpečiť rovnaký prístup k príležitostiam, ochranu najzraniteľnejších, boj proti nenávisti a dezinformáciám a verejnú kontrolu nad používaním technológií.

Za „rozhodujúci test“ označuje pápež postoj k migrantom. Spôsob, akým sa s nimi zaobchádza, ukazuje, „či je predstava spravodlivosti vedená strachom alebo bratstvom“. Preto vyzýva chrániť „právo na nádej“ tých, ktorí sú nútení odísť zo svojej krajiny, zabezpečiť im bezpečné a legálne cesty, dôstojné prijatie a integráciu, ale aj podporovať „právo zostať“ vo vlastnej krajine v pokoji a bezpečí riešením hlbokých príčin migrácie (81).

Pápež zároveň obracia pohľad aj dovnútra Cirkvi. Vyžaduje „spytovanie svedomia“ a načúvanie „obetiam duchovného, ekonomického, inštitucionálneho, sexuálneho zneužívania, zneužívania moci a svedomia“, pretože ide o „neoddeliteľnú súčasť cesty spravodlivosti“ zahŕňajúcej uznanie škody, primeranú nápravu a prevenciu (89).

Etický kódex pre umelú inteligenciu

Tretia kapitola – Technika a nadvláda. Veľkosť ľudskej osoby pred prísľubmi umelej inteligencie – zdôrazňuje potrebu pristupovať k umelej inteligencii obozretne, s jasným určením zodpovednosti v každej fáze jej fungovania. Potrebné sú primerané zákonné rámce, nezávislý dohľad a vzdelávanie používateľov.

Pápež zároveň žiada etický kódex založený na princípoch sociálnej spravodlivosti, pretože „nepotrebujeme morálnejšiu umelú inteligenciu, ak o tejto morálke rozhoduje iba niekoľko ľudí“ (107).

Nezabúda ani na environmentálny dosah nových technológií, ktoré vyžadujú obrovské množstvo energie a vody a zasahujú do stvorenstva (101).

Treba „odzbrojiť umelú inteligenciu“ – pokračuje Lev XIV. –, aby bola vyňatá z logiky vojenskej, ekonomickej a poznatkovej súťaže.

Toto odzbrojenie podľa pápeža neznamená vzdať sa technológie, ale zabrániť tomu, aby ovládala človeka. „Znamená to vymaniť ju z rúk monopolov, urobiť ju spochybniteľnou, a tým aj prijateľnou, a vrátiť ju pluralite ľudských kultúr a foriem života. Dnešná úloha nie je len etická alebo technická: je ekologická v tom najradikálnejšom zmysle, pretože sa týka nového rozmeru nášho spoločného domova,“ napísal.

Lev XIV. na prezentácii encykliky vo Vatikáne 25. mája 2025. Foto: TASR/AP

Veľký priestor encyklika venuje kritike transhumanizmu a posthumanizmu, ktoré chápu pokrok ako prekonávanie hraníc ľudskosti. Hranica však nie je chybou, ktorú treba odstrániť, ale podstatnou súčasťou ľudskej osoby, pretože práve v krehkosti a konečnosti dozrieva vzťah a otvorenosť voči Bohu i druhému človeku.

Rozvíjať techniku odstránením hraníc ľudskosti teda znamená ochudobňovať ľudské srdce. Ľudstvo, hoci veľkolepé a zároveň zranené, totiž „nesmie byť nahradené ani prekonané“. Technológia môže zmierňovať jeho utrpenie a otvárať nové možnosti, nesmie však poprieť to, čo je mu vlastné: „schopnosť vzťahu a lásky“ (126).

Tvárou v tvár umelej inteligencii nestojí skutočná alternatíva medzi nadšením a strachom, ale medzi dvoma spôsobmi budovania pokroku: buď v službe človeku a národom, alebo v službe logike moci (129).

Vo štvrtej kapitole – Chrániť ľudské v procese premeny. Pravda, práca, sloboda – encyklika volá po „ekológii komunikácie“ založenej na pravde. 

Pápež teda hovorí o „odzbrojení“ aj pri komunikácii. Vyzýva na „odzbrojenie slov“, čím sa zníži agresivita v digitálnom prostredí, ktorá často slúži ako predohra ku skutočným konfliktom.

Podľa pápeža je nevyhnutné, aby pravidlá, podľa ktorých systémy AI vyberajú a šíria informácie, boli verejne kontrolovateľné a neslúžili na vytváranie nepriateľských naratívov.

Lev XIV. žiada transparentnosť pri výbere obsahu, ochranu osobných údajov, serióznu žurnalistiku založenú na argumentácii a overovaní faktov, nové kritické vedomie pri používaní umelej inteligencie a integráciu poznania. 

Transparentnú a čestnú komunikáciu požaduje aj od Cirkvi, osobitne v prípadoch nespravodlivosti a zneužívania. 

Dôležitým bodom je aj nová vzdelávacia aliancia, aby sa v mladých nevytrácala „túžba klásť otázky“ pod vplyvom dokonalých strojov, ktoré vytvárajú dojem, že ľudské myslenie je zbytočné (140). Lev XIV. zároveň vyzýva zamerať sa na školu ako na miesto, kde sa človek učí „hľadať a milovať pravdu“ (147).

Dôstojnosť práce, mier a rozvoj

V ére „štvrtej priemyselnej revolúcie“, ktorú predstavuje digitálny prechod, pápež zdôrazňuje potrebu chrániť dôstojnosť práce a budovať systémy zamerané na človeka, nie iba na výkon.

Technológia môže človeka oslobodiť od ťažkých a monotónnych úloh, nesmie však viesť k nezamestnanosti v mene znižovania nákladov a zvyšovania zisku. Pápež preto podporuje aj obnovu odborových organizácií.

Lev XIV. upozorňuje na potrebu prekonať HDP ako hlavný ukazovateľ stupňa rozvoja krajiny a namiesto toho sa zamerať na dôstojnosť práce, spoločnú prosperitu, znižovanie nerovností a ochranu životného prostredia. Financie slúžiace samy sebe sú totiž niečím iným než financie slúžiace rozvoju (159 – 160).

V nadväznosti na svätého Pavla VI. encyklika zdôrazňuje vzájomnú prepojenosť medzi mierom a rozvojom a vyzýva na medzinárodnú spoluprácu schopnú vytvárať spoločné stratégie najmä v prospech najzraniteľnejších krajín a skupín obyvateľstva, pretože prosperita prispieva k mieru „iba vtedy, ak je rozšírená, inkluzívna a udržateľná“ (163).

Lev XIV. a rečníci na prezentácii encykliky, vľavo teologička Anna Rowlands a Christopher Olah zo spoločnosti Anthropic. Foto: TASR/AP

Silný dôraz kladie pápež aj na rodinu založenú na stabilnom zväzku muža a ženy. Rodina je „základným sociálnym dobrom“, „základnou a nenahraditeľnou bunkou každého spoločenského usporiadania“ (165), ktorú treba podporovať aj prostredníctvom pracovných politík, ktoré posilňujú stabilitu a rešpektujú ľudský rytmus života, aby sa chránila spoločenská schopnosť „budovať budúcnosť“.

Napokon sa encyklika venuje téme ľudskej slobody. V dobe, keď sú digitálne platformy navrhnuté tak, aby pohlcovali čas používateľov a využívali ich slabosti, je potrebné posilňovať vnútornú slobodu každého človeka a zároveň čeliť riziku spoločenskej kontroly vyplývajúcej z masového zhromažďovania údajov a používania algoritmických systémov.

Profilovanie, predvídanie a usmerňovanie správania totiž predstavuje „novú moc“ (171), ktorá môže diskriminovať tých najslabších. Pápež osobitne kritizuje „architektúru viditeľnosti“, ktorá zosilňuje iba to, čo je viditeľné, a tým formuje verejnú mienku.

Prekonať teóriu „spravodlivej vojny“

Umelá inteligencia vytvára aj nové formy otroctva, napríklad otroctvo „poznačených, zmrzačených a vyčerpaných tiel“ (173) ľudí pracujúcich pri ťažbe vzácnych surovín nevyhnutných pre technologický priemysel.

Preto je boj proti novým formám otroctva ďalším „rozhodujúcim testom etického rozlišovania“ digitálnej transformácie. Lev XIV. zdôrazňuje, že „Cirkev obnovuje svoje pevné odsúdenie každej formy otroctva, obchodovania s ľuďmi a komercializácie osôb“. Zároveň pápež „úprimne prosí o odpustenie“ za oneskorenie, s akým Cirkev v minulosti odsúdila „metlu otroctva“ (174 – 176).

Encyklika spomína aj „nové vzácne suroviny moci“, teda životne dôležité informácie – napríklad z oblasti zdravotníctva či demografie –, ktoré sa využívajú na riadenie ekonomických stratégií. Ide o novú podobu kolonializmu, ktorá premieňa osobné životy na využiteľné údaje a robí z digitálneho prostredia „priestor drancovania“ (178 – 179).

V piatej kapitole – Kultúra moci a civilizácia lásky – obracia Lev XIV. svoj pohľad na vojnu: „Digitálna revolúcia mení gramatiku konfliktov“ a bez etického prístupu budú rozhodnutia o živote a smrti ľudí čoraz neosobnejšie, pričom použitie sily bude považované za „okamžitú a uskutočniteľnú možnosť“ (182 – 183).

V pozadí toho všetkého stojí „kultúra moci“, ktorá normalizuje vojnu a znovu ju legitimizuje ako „nástroj medzinárodnej politiky“, čím podporuje zbrojenie.

Na verejnú mienku dnes vplývajú aj polarizujúce mediálne naratívy, ako aj „znepokojujúca strata historickej pamäti“, ktorá spoločnosť pripravuje o dlhodobú víziu (191).

V dôsledku toho sa dnes mier nechápe ako úloha, ktorú treba budovať, ale iba ako prestávka medzi konfliktmi.

Lev XIV. zaujal postoj aj k teórii „spravodlivej vojny“.

„Dnes je dôležitejšie ako kedykoľvek predtým zdôrazniť, že teória ,spravodlivej vojny‘, ktorá sa príliš často používa na ospravedlnenie akejkoľvek vojny, je prekonaná, pričom právo na legitímnu obranu v najužšom zmysle slova zostáva zachované,“ napísal s tým, že ľudstvo má k dispozícii oveľa účinnejšie prostriedky na riešenie konfliktov, ako napríklad dialóg, diplomaciu a odpustenie (192).

Žiadny algoritmus neurobí vojnu morálne prijateľnou

Pápež Prevost zároveň odsudzuje rast zbrojárskeho priemyslu, preteky v jadrovom zbrojení i vznik nových ozbrojených aktérov – vrátane džihádistických skupín –, ktorých cieľom je udržiavať konflikty ako zdroj moci a zisku.

Jednoznačné je aj jeho varovanie pred používaním zbraní založených na umelej inteligencii, pretože „neexistuje algoritmus, ktorý by mohol urobiť vojnu morálne prijateľnou“.

Potrebné sú prísne etické pravidlá prijaté na medzinárodnej úrovni, založené na osobnej zodpovednosti a ochrane civilného obyvateľstva, pretože „každá technológia, ktorá uľahčuje zasiahnuť bez toho, aby človek videl tvár druhého, znižuje morálny prah konfliktu“ (199).

Kultúra moci vychádza aj z krízy multilateralizmu a zo vzniku „neusporiadaného a konfliktného multipolarizmu“ (201). Sila práva je nahrádzaná právom silnejšieho; mocenské logiky prevládajú nad budovaním mieru a inštitúcie, ktoré vznikli na ochranu spoločného osudu národov, sú dnes oslabené.

V tejto súvislosti pápež vyjadruje želanie, aby Organizácia Spojených národov prešla „hlbokými reformami“, ktoré by prekonali súčasnú krízu hodnôt v prospech spoločného dobra (226).

Na kultúru moci je kresťan povolaný odpovedať budovaním „civilizácie lásky“ a rozhodnutím, či bude podporovať logiku sily alebo chrániť mier.

Pápež uvádza päť „ciest zodpovednosti“: odzbrojiť slová hovorením pravdy; budovať mier v spravodlivosti; prijať pohľad obetí a zaujať postoj, pretože existujú konflikty, v ktorých „nie je správne zostať neutrálny“; pestovať „zdravý realizmus“, ktorý hľadá uskutočniteľné cesty pokoja skutkami, nielen slovami. Napokon vyzýva obnoviť dialóg prechodom od kultúry moci ku kultúre rokovania.

Rozhodujúci význam má aj „dialóg medzi náboženstvami“, ktorý nesie posolstvo pokoja. „Kto používa Božie meno na ospravedlnenie terorizmu, násilia alebo vojny, zrádza jeho tvár,“ varuje Lev XIV. (223).

Na záver encykliky pápež pozýva veriacich žiť s novými technológiami vo svetle evanjelia a nasledovať „striedmu a náročnú cestu kresťanského života“, aby aj v čase umelej inteligencie mohli vydávať svedectvo o „kráse veľkolepého ľudstva prebývaného Bohom“.

Lev XIV. sa k téme AI vracia opakovane

O výzvach umelej inteligencie hovorí pápež Lev XIV. opakovane od začiatku svojho pontifikátu. „Táto téma mi mimoriadne leží na srdci a záleží na nej aj Cirkvi,“ priznal pred niekoľkými dňami počas stretnutia s účastníkmi medzinárodnej konferencie o umelej inteligencii, ktorá sa konala na Pápežskej univerzite Urbaniana v Ríme.

Vystúpili na nej predstavitelia Vatikánu, akademici či zástupcovia denníkov The New York Times a The Washington Post.

Vatikán nedávno zriadil aj Medzirezortnú komisiu pre umelú inteligenciu, ktorá má koordinovať prístup Svätej stolice k AI, jej využívaniu vnútri Vatikánu, ale aj etickým a antropologickým otázkam spojeným s jej rozvojom.

Pred zverejnením prvej encyklikyLev XIV. dal skúmať, ako môže Vatikán využívať AI. Jeho encyklika o umelej inteligencii vyjde 25. mája

Pavol RábaraVatican News

O umelej inteligencii hovoril Lev XIV. už bezprostredne po svojom zvolení v máji 2025 – či to bolo v príhovore ku kardinálom, počas stretnutia s novinármi pokrývajúcimi pohreb pápeža Františka a následné konkláve, alebo pri prijatí talianskych biskupov.

„Umelá inteligencia, najmä generatívna umelá inteligencia, otvorila nové horizonty na mnohých úrovniach – vrátane rozvoja výskumu v oblasti zdravotnej starostlivosti a vedeckých objavov –, avšak vyvoláva aj znepokojujúce otázky týkajúce sa jej možného vplyvu na otvorenosť ľudstva voči pravde a kráse a na našu jedinečnú schopnosť chápať a spracovávať skutočnosť,“ napísal Lev XIV. v posolstve účastníkom Druhej rímskej konferencie o umelej inteligencii v júni 2025.

„Algoritmus nikdy nemôže nahradiť gesto blízkosti či slovo útechy,“ zdôraznil zasa počas minuloročnej audiencie pre latinskoamerických lekárov.