Z okna fary Ruda Smotera Vyhodím plátno alebo človeka pred sebou?

V uliciach veľkých miest môžeme stretnúť umelcov, ktorý nám na počkanie urobia portrét. Predstavme si, že maliar sa pomýli a kresba sa nebude na nás podobať. Vtedy sú len dve možnosti. Buď vyhodiť papier a začať kresliť od začiatku, alebo vyhodiť portrétovaného a vyhľadať takého, čo sa bude viac podobať na nepodarenú kresbu.

Pôstny čas pritakáva prvej možnosti. Je lepšie vyhodiť nepodarok a skúsiť svojím životom maľovať Kristove črty a postoje. Ťažkým teologickým slovníkom sa to volá obrátenie. Je to viac ako kultúrna identifikácia s kresťanstvom, keď by sme chceli nahradiť evanjelium svojím pokriveným, ako sa to začalo diať od panovníka Konštantína.

Konštantínsky obrat znamenal vyzdvihnutie kresťanského vládcu ako služobníka politickej jednoty. Kresťanská viera sa stala oficiálnym náboženstvom a tiež príležitosťou na dobrú kariéru. Takto sa začalo vstupovať do cirkvi nie z vnútorného presvedčenia, ale zo zištných pohnútok.

Keď sa pozeráme na život kresťanov pred Konštantínom, ich štýl sa vyznačoval istou separáciou. Inštitúcie, zvyky, výchova, to všetko bolo nasiaknuté idolatriou. A kresťania sa k tomu stavali kriticky. Keď boli v tom čase krstené celé rodiny, vedeli, že za dverami hrozí prenasledovanie a eventuálna smrť z nenávisti voči Kristovi. Bola to súčasť balíka, ktorý dostávali do vienka. Ako dnes dáta pri mobilnom paušále.

Keď sa karta po roku 313 zmenila a kresťania získali významný sociálny, politický a kultúrny status, žité evanjelium sa zriedilo. Nato povstali prúdy obnovy, ktoré sa rozhodli pripomínať iným radikálnosť evanjelia. Nie preto, aby sme sa stali radikálmi typu ISIS, ale aby sme sa vrátili ku koreňom (lat. radix – koreň).

Takto vzniká hnutie vychádzajúce z krstu. Mníšske sľuby sú vlastne obnovou krstných sľubov. Ruský teológ Jevdokimov pekne nazval krst, že je „zvnútorneným mníšstvom“. Mníšska askéza v živote je náhradou mučeníctva. Keď už niet vonkajších prekážok pre vieru, existuje skryté prenasledovanie a súboj s vnútorným otroctvom.

Efrém Sýrsky to vystihol v nasledujúcom postrehu: „Prenasleduje ťa nenávisť? Prekonaj ju láskou. Prenasleduje ťa žiarlivosť? Vyznávaj svoju nezaujatosť. Prenasleduje ťa žiadostivosť? Prijmi čistotu.“

Tri uzly

Na mužskom i ženskom rehoľnom oblečení často vidíme tri uzly na šnúre okolo pásu, aby nám pripomenuli ich tri sľuby – chudobu, čistotu a poslušnosť. Niečo, čo nie je viazané len na život zasvätených. Môže to patriť do výbavy každého kresťana.

Najskôr je tu sľub poslušnosti. Komu? Duchu Svätému. On je dynamickým princípom, ktorý nás vedie do budúcnosti a nedá nám pokoj, ak chceme žiť z nostalgie. Je to schopnosť učiť sa nové veci na základe okolností, dejinných udalostí a stretnutí s konkrétnymi osobami.

Dostávame sa do situácií, kde treba povedať áno životu: byť poslušný svojmu pôvodu, duševným i telesným kvalitám, povedať áno svojim rodinným koreňom, práci, chorobe i starnutiu. Vidíme, že dieťa, ktoré sa chce obliekať ako dospelý, je roztomilé. Starec, ktorý chce vyzerať ako mládenec, je trápny.  

Náš vzťah s nebeským Otcom v Kristovi je vzťahom synovským, kde sa v láske a slobode spájame s jeho vôľou. Poslušnosť bez lásky a slobody nie je kresťanskou poslušnosťou. A často sa na ňu nabaľujú patologické javy – psychické manipulácie, vodcovstvo so sektárskymi črtami alebo hranie sa na dokonalých vyvolených v našich spoločenstvách.

Podľa Pavla a jeho slov v Liste Rimanom poslušnosť vždy vychádza zo srdca. Inak to už nie je poslušnosť detí, ale otrokov a tí skôr či neskôr opustia otcov dom. Stačí vidieť dnešnú situáciu, keď sa ľudia na sociálnych sieťach chvália, že formálne opustili cirkev.

Dostávame sa do situácií, kde treba povedať áno životu: byť poslušný svojmu pôvodu, duševným i telesným kvalitám, povedať áno svojim rodinným koreňom, práci, chorobe i starnutiu.Zdieľať

Kto bol pokrstený, je pozvaný k čistote. Pojmu, ktorý spokojne môžeme spojiť s chémiou. Čistá voda, čisté zlato sú látkami bez prímesí. Voda je takto chutná (aj kone sú citlivé na jej čistotu) a zlato vzácne. Čistota je vlastne jednotou myslenia, prežívania a konania, kde myseľ, srdce a ruky spolupracujú. Nečistý je ten, ktorý chce ovládať druhých. Latinské slovo seducere (posadnúť) sa prekladá ako viazanie druhých na seba. Opakom je naša slobodná naviazanosť na Boha, ktorý je najdôležitejší.

Nakoniec je tu chudoba. Pozvanie k chudobe je slobodné a nie nútené, preto je dobré, ak pomáhame a staráme sa o tých, ktorí do nej padli bez toho, aby s ňou súhlasili (Ježišovo zdôraznenie almužny nám to v Pôste pripomína). Chudoba nás pripravuje na vstup do Božieho kráľovstva, kde sa platí iba láskou. V skutočnosti vlastníme iba to, čo sme rozdali, lebo len toto prekročí hranice smrti.

Ten, kto sa naučil rozdávať, sa podobá na nevestu, ktorá chce prázdnymi rukami objať svojho milého. Ježiš sa vtedy stáva ženíchom, ktorý pozýva na Baránkovu hostinu. On si váži svoju nevestu a rozmaznáva si ju. Cítime tam prekypujúcu radosť bez strachu, ktorú kresťania vyjadrujú aj pekným zvolaním: Marana tha – Príď, Pane!

Pre tých, čo sa podobajú na škrečkov, Ježiš príde ako zlodej. Pápež František nie raz pripomenul, že nikdy nevidel, aby za truhlou zomrelého išlo sťahovacie auto. Títo ľudia budú musieť všetko pustiť z rúk a vrátiť to tomu, ktorý je pôvodcom všetkého. A oni sa budú cítiť ako okradnutí. Vtedy je radosť nahradená smutnými tónmi pohrebnej piesne Dies irae – Deň hnevu.

Nebo

Poslušnosť, čistota a chudoba sú hodnotami, ktoré vníma aj svet mimo kresťanských kruhov. Tak ako Tomáš Etzler, novinár s nediplomatickým jazykom. Dlhšie pracoval ako spravodajca pre CNN a ČT. Svoje novinárske zážitky v Číne spísal v dvoch knihách.

V tej druhej s názvom Nezešílet! si všimol jeden fenomén, ktorý sa vymyká čínskej mentalite. Ide o komunitu postihnutých detí, ktorú riadila istá pani Wang. Nachádza sa v jednej z dedín v južnej oblasti Číny s názvom Che-pej. Bol prekvapený, keď po istom čase zistil, že tá žena je tajná rehoľná sestra.

Okresný výbor Komunistickej strany Číny ju toleruje, lebo sa o tieto deti nemá kto starať. Podľa rehoľnej sestry Wang je Čína bezbožnou zemou bez rešpektu k životu. Z ľudí robia objekty. Ak niekto nemôže vytvárať materiálne bohatstvo, jeho existencia sa považuje za bezcennú.

Sirotinec rozbehol katolícky kňaz ešte koncom 80. rokov minulého storočia, keď bola v Číne aktuálna politika jedného dieťaťa. Vtedy sa často stávalo, že ak sa dieťa narodilo postihnuté, rodičia ho nechali opustené. Deti skončili v útulku. Nemali pri sebe žiadne papiere, preto im rádové sestry začali dávať rovnaké meno Tchien – po slovensky Nebo.

To je aj názov dokumentu, ktorý Etzler urobil pre Českú televíziu a bol premietaný aj v českých kinách.