Pohľad vatikanistu Lev XIV.: Niečo sa končí a niečo sa začína

Vianočná „polnočná“ omša v Bazilike svätého Petra bola plná symbolov, ktoré poukazovali na to, ako pápež Lev XIV. veľkými krokmi smeruje k definitívnemu prechodu, ktorý sa má začať hneď po skončení jubilea.

Zvlášť treba spomenúť tri malé znaky.

Prvý: Lev XIV. chcel osobne pozdraviť ľudí na námestí pred večernou bohoslužbou (konala sa o 22.00 h., pozn.) a poďakovať im.

Ide o gesto, ktoré robí rád a často vykonáva odvtedy, čo sa stal pápežom. Pápež mal však prvýkrát bielu šerpu so svojím biskupským erbom. Doposiaľ sa erb na šerpe neobjavoval a mnohí to interpretovali ako praktický znak kontinuity s pontifikátom Františka, presnejšie povedané, s dekonštrukciou symbolov, ku ktorej došlo za pápeža Františka.

Skutočnosť, že sa zjavila šerpa s vyšívaným erbom, však túto interpretáciu vyvracia.

To, že sa šerpa s erbom objavila na Štedrý večer, teda na začiatku záveru svätého roka, ktorý otvoril pápež František, je takisto výrečné.

Druhý znak spočíva v slovách Leva XIV.

Jeho vianočná homília obsahovala dve zvláštnosti: citoval v nej poslednú vianočnú homíliu pápeža Benedikta XVI. a poslednú vianočnú homíliu pápeža Františka.

Prvá vianočná homília Leva XIV.Bude nám táto láska stačiť, aby sme zmenili svoje dejiny?

Pápež Lev XIV.

Lev XIV. v podstate čerpal z dedičstva oboch svojich predchodcov, vzal od nich to najlepšie a snažil sa to zosúladiť. Tým však dal zároveň najavo, že je iným pápežom, ktorý nezavrhuje dobré veci z minulosti, ale má aj svoj vlastný smer.

Toto je odlišný pontifikát.

Tretí znak sa vlastne objavil o niekoľko dní skôr, ešte v Levovom vianočnom príhovore k Rímskej kúrii 22. decembra.

Prejavy pápeža Františka pred Rímskou kúriou bývali očakávanou udalosťou, pretože pápež ich využíval na ostré kritizovanie kúrie. Nezabudnuteľný bol jeho prejav o pätnástich chorobách kúrie, po ktorom nasledoval prejav o liekoch na choroby kúrie.

Lev XIV. však od začiatku preukazuje, že nemal a ani nemá v úmysle pestovať akúkoľvek tendenciu útočiť na tých, ktorí pracujú vo Vatikáne.

Naopak, hneď na začiatku vyhlásil, že „pápeži prichádzajú a odchádzajú, kúria zostáva“, čím prejavil svoje uznanie za prácu, ktorú mnohí z nich vykonávajú v zákulisí. Tón jeho prejavu preto nebol obviňujúci.

Lev XIV. namiesto toho zdôraznil jednu tému: spoločenstvo. Na záver vyzval, aby aj v Rímskej kúrii existovalo priateľstvo a aby sa neprejavovala nepriateľskosť.

Nový pápež musí zvládnuť zložité dedičstvo pápeža Františka. Najmä záverečná časť Františkovho pontifikátu vyvolala v kúrii horkosť. Zároveň sa však stratili zo zreteľa niektoré kľúčové postrehy argentínskeho pontifika. No v prípade pontifikátu, ktorý trval dvanásť veľmi rušných rokov, to nie je nič neobvyklé.

Lev XIV. sa preto ocitol pred náročnou úlohou zachrániť tieto postrehy a súčasne sa vyhnúť nástrahám alebo skôr zahojiť rany bez toho, aby odsúdil alebo odmietol prácu svojho predchodcu ako celok.

Urobil tak opatrne, prijal niektoré vládne rozhodnutia, ktoré zrušili rozhodnutia Františka, a zároveň zverejnil „pozastavené dokumenty“, ktoré zostali na konci pontifikátu Františka. Týmto opatrným postupom chcel pápež vyslať odkaz, že rešpektuje to, čo bolo predtým, a že skutočne nemá v úmysle zavádzať systém rozdeľovania koristi, ak všetci ťahajú za jeden povraz.

Pohľad vatikanistuLev XIV. a „pozastavené“ dokumenty

Andrea Gagliarducci

Rozhodnutie Leva XIV. pokračovať v diskusii o synodalite je v tomto ohľade tiež skutočným signálom: Lev jasne dáva najavo, že bude počúvať všetkých a že každý dostane priestor na vyjadrenie. Napokon, práve to je účelom konzistória kardinálov, ktoré sa bude konať 7. až 8. januára.

Dvanásteho decembra poslal Lev XIV. všetkým kardinálom list, v ktorom vysvetlil účel konzistória. Pápež uviedol najmä štyri body:

• opätovné prečítanie apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium;

• štúdium apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium so zameraním na univerzálnu Cirkev a partikulárnu Cirkev;

• synoda a synodalita ako nástroje spolupráce s pápežom;

• „hlboká teologická, historická a pastorálna reflexia“ o liturgii, „aby sa zachovala zdravá tradícia a zároveň sa otvorila cesta k legitímnemu pokroku“, ako to vyjadril Lev vo svojom liste slovami konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu Sacrosanctum concilium o posvätnej liturgii.

Tieto štyri témy sú obzvlášť charakteristické pre smerovanie Leva XIV.

Prvé dva body sa týkajú programového textu pápeža Františka a apoštolskej konštitúcie, ktorá viedla k reforme kúrie. Na jednej strane Lev XIV. nechce stratiť misijný elán, ktorý zanechal pápež František, hoci jeho výraz „vychádzajúca Cirkev“ nikdy nevyšiel z Levových úst. Téma misie je však ústredná.

Je potrebné harmonizovať reformy z Františkovej éry, pretože štruktúra Cirkvi nemôže byť výlučne misijná. Je potrebné mať aj centrum, čo chápu tí, ktorí podobne ako súčasný pápež boli predstavenými rehoľnej komunity s domami po celom svete.

Lev XIV. ďalej preformuloval myšlienku synodality a definoval ju ako formu spolupráce s pápežom, pričom do jej centra postavil ideál spoločenstva, ktorý zaviedol na začiatku svojho pontifikátu.

Toto spoločenstvo sa dosahuje aj prostredníctvom pax theologica v otázkach, ako je liturgia. To bolo cieľom Benedikta XVI., ktorý liberalizoval používanie starobylého obradu s presným zámerom podporiť spoločenstvo a odstrihnúť extrémistické krídla, konkrétne tých, ktorí považovali liturgiu za nástroj na spochybnenie celého Druhého vatikánskeho koncilu.

Lev XIV. sa vracia ku koncilu, ale zdá sa, že je plne odhodlaný dosiahnuť pax theologica, čo pre zmenu nezaujímalo pápeža Františka, ktorý obmedzil používanie starobylého obradu, označujúc za spiatočníkov tých, ktorí sa k nemu priklonili.

Lev XIV. pravdepodobne zaujme stredovú pozíciu.

Krok za krokom preorientoval všetky symboly svojho pontifikátu bez toho, aby niekedy popieral Františka; v skutočnosti ho vo svojich prejavoch, príhovoroch a kázňach citoval viac ako kohokoľvek iného. Pravdepodobne nedôjde k žiadnym zásadným zvratom v reforme kúrie, ktorú si želal pápež František: bolo by to komplikované. Lev však už preukázal ochotu urobiť úpravy a spolieha sa na kardinálov, že k reforme pristúpia komplexne.

Skutočnosť, že sa spolieha na kardinálov, svedčí aj o jeho synodálnom prístupe. Pápež František uviedol Cirkev do stavu permanentnej synody, ale potom bola zvolená malá rada kardinálov, aby s ním vládla, orgán, ktorý nikdy nebol inštitucionalizovaný, ale slúžil ako prostriedok konzultácie a presahoval celé kolégium kardinálov.

Pápež František oceňoval tiež osobitné príležitosti, ako napríklad stretnutia s jezuitmi v každej krajine, ktorú navštívil. Nie že by bol František uprednostňoval niektoré skupiny rehoľníkov. Všetci boli rovní, ale niektorí boli rovnejší.

Lev XIV. sa odvoláva na synodalitu a vyzýva na väčšiu účasť všetkých. Robí tak v súlade s koncepciou spoločnej zodpovednosti, ktorú pápež vo svojej homílii na Božie narodenie definoval ako „cestu pokoja“.

Sväté brány sa zatvárajú, svätý rok vyhlásený pápežom Františkom sa chýli ku koncu. Dvere sa však otvárajú novému pontifikátu, ktorý ešte nie je úplne definovaný: pontifikátu Leva XIV.

Pôvodne uverejnené s názvom Leo XIV: Endings and beginnings na stránke mondayvatican.com. Publikované so súhlasom autora. Preložil Pavol Rábara.