Pohľad vatikanistu Lev XIV. a ohromné dedičstvo kardinála Ruiniho

Vo veku 94 rokov, už pripútaný na invalidný vozík a v zlom zdravotnom stave sa kardinál Camillo Ruini ocitol na treťom konkláve svojho života, tentoraz už nie ako voliteľ.

Nikto by mu nevyčítal, keby sa tentoraz rozhodol nezúčastniť.

Ruini však cítil, že je jeho povinnosťou byť prítomný svojím hlasom a zostávajúcou energiou na generálnych kongregáciách – stretnutiach pred konkláve, na ktorých sa zúčastňujú všetci kardináli, aj tí, ktorí nemajú volebné právo –, pretože bol presvedčený, že všetci čelia zásadnej zmene v cirkvi.

„Meglio contestati che irrilevanti“ bola jeho životná múdrosť. „Lepšie byť spochybňovaný ako irelevantný.“ On mal pritom stále čo povedať, najmä keď sa cirkev po prevratnom a znepokojujúcom Františkovom pontifikáte vydala do novej éry vedenia, ktoré si podľa slov samotného kardinála Ruiniho vyžadovalo obnoviť určitú jednotu v cirkvi a opäť osloviť veriacich.

To bol typický Ruini.

Kardinál Ruini zomrel 16. júna vo veku 95 rokov, viac ako rok po zvolení pápeža Leva XIV., ktorý zdanlivo spĺňal jeho nádeje na pontifika, ktorý prinesie jednotu, poriadok a pokoj.

Nevieme, akým pápežom bude Lev XIV. – pozorovatelia sa zhodujú, že jeho pontifikát sa ešte formuje a jeho predstavy o spravovaní cirkvi sa ešte len ukážu. Vieme však, aké dedičstvo po sebe zanechal Ruini.

Ruini bol kľúčovou postavou v zložitom a dôležitom období pre taliansku cirkev. V roku 1985 sa ako mladý pomocný biskup z Reggio Emilia stal členom organizačného výboru cirkevného zjazdu v Lorete, kde spolu s Jánom Pavlom II., ktorý ho podporoval, presadzoval aktívnu prítomnosť katolíkov v spoločnosti.

Tento „apoštolát cirkvi“ v talianskom spoločenskom, kultúrnom a politickom živote bol neistý, a to – možno paradoxne – kvôli povojnovému vzniku kresťanských demokratov, politickej strany, ktorá sa už formálne zaoberala katolíckymi záujmami.

Ján Pavol II. však chcel, aby cirkev bola aktívnejšia, a v mladom biskupovi z Emilie našiel verného spojenca. V Taliansku menuje tajomníka a predsedu Talianskej biskupskej konferencie (CEI) pápež, ktorý je prímasom Talianska.

V roku 1986 vymenoval Ján Pavol II. Ruiniho za generálneho tajomníka CEI, v roku 1991 ho povýšil na predsedu, zároveň ho vymenoval za svojho vikára pre Rímsku diecézu a udelil mu kardinálsky titul.

Taliansko si prechádzalo búrlivými rokmi.

Obrovský korupčný škandál, do ktorého boli zapojené takmer všetky významné politické strany – známy ako „Tangentopoli“ –, zvrhol povojnové politické piliere vrátane kresťanských demokratov. Kauza Tangentopoli rozbila politickú jednotu katolíkov a vydláždila cestu novým stranám.

Mafia viedla vojnu so štátom, čo viedlo k vraždám sudcov Giovanniho Falconeho a Paola Borsellina, ako aj dvoch blahoslavených – sudcu Rosaria Livatina a otca Pina Puglisiho.

Ján Pavol II., ktorý bol na návšteve Sicílie, sa po stretnutí s rodičmi sudcu Livatina ostro vyjadril proti mafiánom a vyzval ich, aby sa obrátili, lebo Boží súd sa blíži. Slová poľského pápeža vyvolali odvetné akcie mafie, ktorá umiestnila bomby pred Lateránsku baziliku a kostol San Giorgio al Velabro.

Kardinál Ruini sa v týchto náročných časoch orientoval tak, že spočiatku naďalej hľadal jednotné katolícke centrum a podporoval strany, ktoré vznikli po rozpade kresťanských demokratov.

Potom si uvedomil, že nastal čas, aby sa katolíci angažovali nielen v jednej strane, ale vo viacerých stranách. „Lepšie byť spochybňovaný ako irelevantný“ sa stalo hnacou myšlienkou Ruiniho projektu politickej a kultúrnej prítomnosti.

V čase, keď neexistuje žiadna strana, žiadny orgán ani vláda, ktorá by presadzovala katolícke myšlienky, Ruini videl naliehavú potrebu, aby kultúra bola kresťansky orientovaná, prenikala do spoločnosti a inšpirovala politikov, dokonca aj tých z protichodných táborov, aby sa zjednotili vo vízii spoločného dobra, aj keď sa nezhodovali na tom, akým spôsobom ho najlepšie presadzovať a dosiahnuť.

Pre Taliansko to bol pomerne revolučný prístup – v tradične konzervatívnej krajine štyridsať rokov po druhej svetovej vojne vládla katolícka strana a budovali ju veriaci, ktorí sa počas vojny postavili proti fašizmu.

Pohľad vatikanistuLev XIV. a začiatok lúčení?

Andrea Gagliarducci

Ruiniho vízia zasiahla aj na medzinárodnú scénu a zapadala do vízie Jána Pavla II. o cirkvi, ktorá sa v prvom rade angažuje v oblasti kultúry.

Ján Pavol II. si toto presvedčenie vybudoval v Poľsku, keď pochopil, že zápas proti komunistickej strane nemôže byť frontálnym ideologickým bojom, ale musí sa začať práve v kultúre. Poľský pápež napríklad vyslal kardinála Pouparda, svojho vyslanca do Sovietskeho zväzu, aby prednášal nie o teológii, ale o kultúre, čím rozbil zvyšky sovietskeho impéria.

Veľký odkaz kardinála Ruiniho spočíva práve v sile angažovanosti, ktorá presahuje stranícke línie a zasahuje do kultúry. Táto diskusia nikdy neutíchla. Benedikt XVI. nadviazal na líniu Jána Pavla II., pričom zvolil menej intervencionistický prístup, ale vždy zdôrazňoval potrebu vrátiť kresťanstvo do centra spoločnosti.

Pápež František však túto otázku obrátil: je to cirkev, ktorá musí prehovoriť tam, kde je to nevyhnutné, a v prípade potreby použiť svoj vlastný jazyk. V prípade Ruiniho sa diskusia zameriavala na princípy, o ktorých sa nedá vyjednávať. Pápež František, ktorý sa tiež vyjadroval ostro k otázkam, ako sú potraty, uprednostnil skôr zapájanie sa do sveta prostredníctvom kompromisov, rokovaní o otázkach a jazyku, s ohľadom na potrebu sprostredkovať kresťanský jazyk.

A čo Lev XIV.?

V jeho prejavoch je téma veľmi jasne vymedzená. Lev XIV. hovorí o zásadách a vyzýva kresťanov, aby ich uplatňovali. Hoci sa prejav adresovaný ľudovým hnutiam na začiatku jeho pontifikátu ešte zdal napísaný v období pápeža Františka, rovnako ako prvá exhortácia Dilexi Te o chudobe, Lev XIV. postupne začal používať odlišný tón.

Nie je to výzva k politickému aktivizmu, ale ani kompromis so svetom: jazyk Leva XIV. je jazykom pravdy, aj keď nie je pochopený (povedal to vo svojom prvom prejave pred diplomatickým zborom) alebo keď riskuje, že ním budú opovrhovať (vysvetlil to na modlitebnej vigílii za mier 11. apríla 2026).

Lev XIV. vyzýva kresťanov, aby poznali princípy, uplatňovali ich a vnášali ich do života.

Ide o syntézu myšlienky kultúrneho bojovníka a idey prítomnosti v prostredí, ktoré pripomína tretí svet. Nevieme, ako sa bude vyvíjať veľké dedičstvo kardinála Ruiniho, konkrétne kultúrny projekt, ktorý sa v priebehu rokov oslabil a bol do istej miery zastavený situáciami, ktoré nemali s projektom samotným veľa spoločného.

Isté je, že Ruiniho dedičstvo je obrovské.

Niektorí sa sťažujú, že Ruini bol príliš politický. Nuž, bol, lebo to vyžadovali časy. Ostal kňazom zamilovaným do Boha, kňazom plným viery, ktorý svoj život vždy vnímal ako službu, a to aj a najmä vtedy, keď čelil výzvam.

Dôležité bolo nebyť irelevantný.

Pôvodne uverejnené s názvom Leo XIV & the legacy of Cardinal Ruini na stránke mondayvatican.com. Publikované so súhlasom autora. Preložil Pavol Rábara.