Nový záznam z návštevy Jána Pavla II. v Poľsku v roku 1979 Mýtus o kardinálovi Casarolim a sila katolicizmu proti tyranii

Keď som sa pre svoj prvý zväzok životopisu Jána Pavla II. s názvom Svedok nádeje snažil získať rozhovor s kardinálom Agostinom Casarolim, ktorý bol najskôr architektom a hlavným diplomatickým zástancom Ostpolitiky pápeža Pavla VI. a neskôr v rokoch 1979 – 1990 štátnym sekretárom Vatikánu, spočiatku sa zdalo, že je ťažko dostupný.

Kardinál nebol nadšený mojou knihou z roku 1992 s názvom The Final Revolution: The Resistance Church and the Collapse of Communism (Posledná revolúcia: Odpor cirkvi a pád komunizmu), v ktorej som bol rázne, ale verím, že zdvorilo kritický voči stratégii Ostpolitik, ktorá sa snažila o určité zosúladenie s komunistickými režimami za železnou oponou.

Kardinál napokon súhlasil, že bude so mnou hovoriť, a mali sme vynikajúci rozhovor, ktorý trval viac ako hodinu a pol. V rozhovore bol kardinál vtipný a šarmantný, pričom dokonca úprimne pochválil svojho starého poľského sparingpartnera, kardinála Stefana Wyszyńského. Zdalo sa, že som bol Casarolimu sympatický, lebo naliehal, aby som sa vrátil aj druhýkrát. Žiaľ, zomrel skôr, ako sa druhý rozhovor mohol uskutočniť. Nech odpočíva v pokoji.

Casaroli odviedol vynikajúcu prácu pri rokovaniach o podmienkach prvej pápežskej púte Jána Pavla II. do Poľska v júni 1979, prinútiac komunistické orgány, aby súhlasili s deväťdňovou návštevou v júni namiesto kratšej návštevy v máji, ktorú cirkev navrhovala pôvodne. Komunisti odmietali májový termín, pretože v tom čase bol aj liturgický sviatok svätého Stanislava, mučeníka štátnej moci, ktorého príklad orgány považovali za znepokojujúci.

O poľskom filme ObjektSledoval Karola Wojtyłu, spôsobil veľa zla a skončil na kolenách

Eva Čobejová

Počas samotnej návštevy v júni 1979 sa Casaroli pokúšal upokojiť komunistické výhrady voči slávnej homílii pápeža na Varšavskom námestí víťazstva prednesenej 2. júna (v ktorej vyzval Ducha Svätého, aby „obnovil tvár zeme... tejto krajiny“) a jeho prejavu v Gniezne 3. júna (v ktorom zdôraznil duchovnú jednotu slovanských národov a v skutočnosti celej východnej aj západnej Európy).

Casaroli ubezpečil podráždených úradníkov, aby sa nebáli, keďže ako diplomaticky naznačil, pápež konal „pod vplyvom emócií“, pričom bol trocha príliš poľský a „nedostatočne všeobecný“.

Ján Pavol II., ktorý si uvedomoval túto skutočnosť, zvolal 5. júna v Čenstochovej mimoriadne zasadnutie Generálnej rady poľského episkopátu, malej skupiny siedmich mužov, na ktorej nebol prítomný ani Casaroli, ani žiadny iný oficiálny vatikánsky predstaviteľ sprevádzajúci pápeža.

Toto zasadnutie bolo zaznamenané na magnetofónovú pásku a koncom roka 2025 som dostal dokument, v ktorom bola zhrnutá diskusia, ktorá tam prebehla a ktorú zaznamenal generálny tajomník konferencie, biskup Bronisław Dąbrowski. Tento dokument bol celé desaťročia uchovávaný pod zámkom v archíve Varšavskej arcidiecézy.

To, čo Ján Pavol povedal pri tej príležitosti, vrhá nové svetlo na jeho prenikavý náhľad na situáciu a na nepochopenie mnohých vo Vatikáne, Agostina Casaroliho nevynímajúc, pokiaľ ide o komunistické režimy. Pápež medziiným zdôraznil:

– Vo Vatikáne „nechýbajú odborníci“ na krajiny Varšavskej zmluvy, chýbajú však „ľudia, ktorí majú skúsenosti [so životom v komunizme]“.

– Ján Pavol riskoval viac ako komunistické orgány, keď prišiel do Poľska, pretože hrozilo, že týmto orgánom dá „alibi“ pre konanie ich režimu; alibi, ktoré si „nezaslúžili“, čo, ako uviedol, je „bod, ktorý neustále vysvetľujem Casarolimu“.

– „Ukrajinci by mali cítiť, že sú uznávaní (...). [Vatikán] nemá právo odobrať im v mene ekumenizmu [t. j. s Ruskou pravoslávnou cirkvou] ich historickú pravdu. (...) Zničenie [Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi] (...) je zločin.“

– Púť do Poľska mala geopoliticky „globálny význam“ a poľské skúsenosti s odporom proti tyranii založenom na viere mali „nevyhnutný“ význam pre cirkev na celom svete.

Poľský prímas preukázal svoj bystrý náhľad, ba dokonca predvídavosť, keď kardinál Wyszyński v odpovedi pápežovi povedal, že pápežská púť už bola „určitým prelomom. (...) Je to prebudenie Litvy, Lotyšska, Estónska, Bieloruska, Ukrajiny, (...) oživenie nádeje týchto národov, (...) akási duchovná mobilizácia“.

Ján Pavol II. stále prítomnýPápežovo zameranie na človeka ako cesta k modernému svetu

R. J. Snell

Neskôr sa s ním Ján Pavol II. v rozhovore úplne stotožnil: „(...) [prebieha] ďalší proces, ktorý ešte nie je vidieť, konkrétne je to proces prekonávania pocitu izolácie od politického systému. (...) Takže sa chystajú nejaké zmeny. Cítiť to.“

A tieto zmeny skutočne prišli v roku 1989.

Len málo z tohto sa v súčasnosti uznáva v určitých vatikánskych a progresívnych talianskych cirkevných kruhoch, v ktorých sa diplomatická Ostpolitik kardinála Casaroliho považuje za základ pádu komunizmu v Európe. Nebolo to však tak.

A to, čo Ján Pavol II. povedal na Generálnej rade poľského episkopátu v júni 1979, teda že katolicizmus má účinné zbrane proti tyranii vtedy, keď je „mocný svojou vlastnou silou“, svojou duchovnou silou, platí dodnes, a to najmä vo vzťahu k Rusku a Číne.

Pôvodný text: The Casaroli myth vs. the historical record. Uverejnené so súhlasom Denver Catholic, preložila Daniela Richards.