Pri písaní mojej novej knihy To Sanctify the World: The Vital Legacy of Vatican II (Posvätiť svet: Kľúčové svedectvo Druhého vatikánskeho koncilu) sa mi naskytla výborná príležitosť preniknúť do šestnástich textov koncilu a mnohých kvalitných komentárov k nim.

Takisto ma to prinútilo zamyslieť sa nad tým, prečo bol koncil taký potrebný. Túto otázku si dnes často kladú mladí katolíci, ktorí si – znepokojení výraznými cirkevnými turbulenciami za posledné desaťročie a vo všeobecnosti zle informovaní o predkoncilovej cirkvi – myslia, že v katolicizme bolo všetko ideálne, kým Ján XXIII. neurobil osudovú chybu a nezvolal ekumenický koncil.

S tým by však nesúhlasili niektorí ortodoxní katolícki predstavitelia v desaťročí pred Druhým vatikánskym koncilom.

Mons. Giuseppe De Luca bol neochvejný cirkevný predstaviteľ, ktorý vypracoval návrh dekrétu Svätého ofícia (predchodca Kongregácie pre náuku viery, pozn. prekl.) o zaradení kníh nositeľa Nobelovej ceny Andrého Gida z roku 1947 na zoznam zakázaných kníh.

V roku 1953 však zistil, že atmosféra vo Svätom ofíciu, ktoré je medzi kuriálnymi úradmi najvyšším, je neznesiteľná. Svoju frustráciu si preto vyventiloval na Msgr. Giovannim Battistovi Montinim (budúcom pápežovi Pavlovi VI.) s týmito priamymi slovami: „V tejto dusivej atmosfére úlisnej a arogantnej imbecility by možno trochu pomohol výkrik – chaotický, ale kresťanský.“

Potom tu bol švajčiarsky teológ polyhistor Hans Urs von Balthasar. V roku 1952 vydal v nemčine útlu knižku Razing the Bastions: On the Church in This Age (Búranie bášt: O cirkvi dneška). Vyjadruje v nej obavu, že veľká katolícka tradícia skamenela a „vytratila sa zo živého centra svätosti [cirkvi]“.

Balthasar tvrdil, že „veľká záchranná operácia“ protireformácie bola potrebná, ale už sa skončila a cirkev sa musí dostať z obranného kŕča a začať ponúkať ľudstvu pravdu o Bohu v Kristovi. 

V rokoch bezprostredne po koncile Joseph Ratzinger (budúci pápež Benedikt XVI.), ktorý bol jedným z troch najvplyvnejších teológov na Druhom vatikánskom koncile, vedel, že akceptácia koncilu bola nedokonalá a jeho realizácia ešte nedokonalejšia.

Odmietnutie katolíckeho triumfalizmu zo strany koncilu bolo samo osebe dobré a nevyhnutné pre jeho poslanie. Zdieľať

Napriek tomu identifikoval ďalšie dôvody, prečo bol Druhý vatikánsky koncil potrebný a prečo bolo jeho učenie nevyhnutné pre ďalší život cirkvi: „Koncil znovu začlenil do cirkvi ako celku učenie o [pápežskom] primáte, ktoré sa začalo pomaly, ale isto strácať; do mystéria Kristovho tela integroval koncepciu hierarchie, na ktorú sa takisto postupne zabúdalo; do usporiadanej jednoty viery vrátil mariológiu; biblickému slovu dal jeho plnú hodnotu; znovu sprístupnil liturgiu a okrem toho urobil odvážny krok smerom k jednote všetkých kresťanov.“

Koncil tak dosiahol mnohé teologické a doktrinálne úspechy. Tie boli kľúčové pre oživenie radikálnej, na Krista zameranej viery, ktorá mala byť východiskom pre obnovenú katolícku misiu s cieľom obrátiť moderný svet na vieru.

Podobne aj odmietnutie katolíckeho triumfalizmu zo strany koncilu bolo samo osebe dobré a nevyhnutné pre jeho poslanie: „Bolo potrebné a dobré, aby koncil skoncoval v cirkvi s falošnými formami oslavovania seba samej a potlačením jej nutkania obhajovať svoje dejiny odstránil falošné ospravedlňovanie jej vlastných skutkov.“

Po tomto sa však Ratzinger domnieval, že ani neustále obsedantné sebaobviňovanie evanjelizácii a misii celkom neprospieva. Naplniť prísľub Druhého vatikánskeho koncilu znamenalo obnoviť vieru v Pánov sľub „byť s vami po všetky dni“ (Mt 28, 20).

Budúci pápež teda uzavrel: „Je čas... znovu prebudiť našu radosť z reality neporušeného spoločenstva viery v Ježiša Krista. Musíme znovu objaviť tú svetlú stopu, ktorou sú dejiny svätých a krásnych – dejiny, v ktorých sa v priebehu storočí nezvratne prejavovala radosť z evanjelia.“

Táto zmienka o „svätých a krásnych“ nám pomáha pochopiť ďalší dôvod, prečo bol Druhý vatikánsky koncil potrebný. Predkoncilové vyhlásenie a apologetika cirkvi boli logicky presvedčivé. Ale svet sa stal nábožensky ľahostajným – nie pohanským, pretože pohanstvo súhlasilo so začlenením tohto sveta do väčšieho obrazu, ale nábožensky ľahostajným, hluchým k chýrom o anjeloch – a väčšinou sa nedal obrátiť na vieru logickými dôkazmi.

Obrátila by ho svätosť prejavujúca sa v živote tých, ktorí sa stali priateľmi Pána Ježiša Krista a pridali sa k nemu. Obrátil by sa tým, že cirkev by ponúkala viac krásy, než by svet dokázal vytvoriť.

Tam, kde je dnes katolicizmus živý a Druhý vatikánsky koncil akceptovaný a správne realizovaný, to je preto, že miestne cirkvi prijali svätosť a krásu ako evanjelizačné a katechetické cesty ku kristocentrickej budúcnosti.

© 2021 EWTN News, Inc. Reprinted with permission from the National Catholic Register – www.ncregister.com. Preložila Terézia Sedláková.