Slovo kňaza Bez falošnej maródky

Sme v Moskve počas posledných rokov Sovietskeho zväzu. A tínedžer Boris Fiškin, hrdina filmu Môj otec je Baryšnikov (2011), študuje na baletnej škole. Vyrastá iba so svojou matkou, ktorá mu zatajila otca. 

Jedného dňa si Boris začne namýšľať, že jeho skutočným otcom je slávny baletný tanečník Michail Baryšnikov. Môže za to ošúchaná videokazeta, ktorá mu dodá sebavedomie pred kamarátmi. Aby to dokázal, začne viac trénovať a je ochotný zaskočiť aj za zraneného spolužiaka.

Medzitým sa mu darí aj v predaji ruských suvenírov turistom zo Západu, až kým ho neodhalia sovietski tajní. Film sa končí spoznaním skutočného otca, ktorý doteraz sedel vo väzení pre finančnú kriminalitu. A ekonomické gény nakoniec prevládli nad baletom aj u Fiškina.

Ruská komédia poteší diváka dobrým výberom malého herca, ktorý sa vôbec nespráva ako obeť systému a matky samoživiteľky, ktorá si vodí domov vždy nového chlapa. Boris je vynaliezavý na viacerých úrovniach.

Takýto postoj vidíme aj v Ježišovej aktivite, keď sa rozhodne ísť na konci života do Jeruzalema. Nevyhovára sa na osud, na hviezdy či smolu, ktorú mu prinášajú ľudia. Nerieši gény. Sám sa rozhodol pre pascu, ktorá ho čaká v Jeruzaleme. Na jednom mieste povie, že nikto mu život neberie, sám ho dáva...

Vyžaruje z toho nádherná aktivita a obrovská sloboda. Toto prenáša aj do rozprávania o slepom od narodenia. Človek bol stvorený zo zeme a z Božieho dychu, teda aktívnej účasti Boha. Ak sa človek uzavrie pred Duchom, akoby hmota zostala ponorená do tmy.

Kristus takéto ľudstvo uzdravuje blatom, vytvoreným hlinou a jeho slinami. Akoby napodobnil čin Otca, keď na šiesty deň stvoril človeka. Slepý chlap týmto zázrakom nie je prinútený k viere. Ježiš mu spásu neponúka násilím. 

Nechá na ňom, aby sa rozhodol, či vykročí k rybníku Siloe, aby sa tam umyl. Slobodný volá k slobode aj druhých.

Voda zo Siloe slúžila na obmývanie prozelytov. Ľudí, čo sa pridávali k vyvoleným židom. Slepý sa tým, že sa zamiloval do Ježišových slov, rozhodol vykročiť k vode. Dal prednosť Duchu, preto je jeho záverečným gestom poklona pred Kristom, jeho Záchrancom.

Vďaka tomu, že nás Ježiš zohrieva svojím dychom, Duchom Svätým, môže sa aj naše telo pripojiť k oslave Ježiša, lebo sme hmatateľne spoznali Božiu lásku. U zákonníkov to nefunguje. Sú naštepení proti Ježišovej medicíne.

Slepý dnes zažíva sladkosť, o ktorej nedávno hovoril vo Vatikáne pápežský kazateľ. U Františka z Assisi si všimol, že to, čo sa mu najskôr zdalo trpké, stalo sa sladkým. Ak by chýbala táto chuť, „človek by budoval život s niekým, ku komu nikdy nepocítil skutočnú lásku, a taký vzťah by sa ľahko mohol stať formou donútenia. 

A keby zasvätená osoba nosila rehoľný odev, konala určité gestá a vyslovovala slová v mene Boha, ktorého pozná iba z počutia, bez skutočnej osobnej skúsenosti, čoskoro by zakúsila hlboký vnútorný nepokoj – a ten by sa mohol preniesť aj na ľudí, ktorí sú jej zverení,“ postrehol kapucín Pasolini.

Nie sme obeťou života podobnou chorému človeku na posteli. Aj keď to má svoje výhody: iní sa o nás častejšie zaujímajú, nosia nám dobré veci a nemusíme robiť nič pre druhých – veď nám nie je dobre. Dokonca si môžeme pospať, kedy chceme. Koľkým ľuďom to v našom okolí vyhovuje?

Som hlúpy, lebo gény nepustia. Som lakomý, lebo ma tak vychovali. Som pasívny, lebo mi dnes hviezdy nie sú naklonené.

Pre Ježiša je to falošný tón. Aj pre Borisa Fiškina. Takéto hranie sa na obete nepodporujú. Preto by dnes možno niektorým z nás Ježiš povedal: „Kto chce ísť za mnou, nech sa zriekne falošných maródok...“