Ohliadnutie za pontifikátom Spory by boli v poriadku, ale za mnohých iných okolností

Počas interregna v marci 2013 po abdikácii Benedikta XVI. a počas samotného konkláve opisovali kardinála Jorgeho Maria Bergoglia SJ ako Benediktovho nástupcu jeho zástancovia ako pravoverného, tvrdého a odvážneho reformátora, ktorý vyčistí vatikánske Augiášove chlievy a zároveň zachová teologickú a pastoračnú líniu, ktorou sa cirkev riadila od zvolenia Jána Pavla II. v roku 1978: dynamickú pravovernosť v službe obnovenému ohlasovaniu evanjelia v tomto svete, ktorý veľmi potrebuje svedectvo a lásku cirkvi misionárov.

Takto som kardinála Bergoglia vnímal, keď sme sa desať mesiacov predtým rozprávali na viac než hodinovom stretnutí v Buenos Aires. Počas tohto rozhovoru vyjadril kardinál vďačnosť za to, čo som urobil, aby som svetu priblížil Jána Pavla II. v knihe Svedok nádeje.

Na odplatu som mu povedal, ako ma zaujal Dokument z Aparecidy z roku 2007, v ktorom sa biskupi Latinskej Ameriky zaviazali, že v budúcnosti budú zintenzívňovať evanjelizáciu. Povedal som, že je to najpôsobivejšie vyjadrenie novej evanjelizácie, aké som doteraz čítal, a poďakoval som mu za vedúcu úlohu, ktorú zohral pri jeho vypracovaní.

Keď bol kardinál Bergoglio 13. marca 2013 zvolený za pápeža, očakával som pontifikát v širokej kontinuite s jeho dvoma predchodcami, aj keď s výraznými osobnými akcentmi. Tak ako, dovolím si tvrdiť, väčšina kardinálov, ktorí hlasovali za to, aby sa arcibiskup z Buenos Aires stal 266. rímskym biskupom.

Domnievali sa, že František bude reformným pápežom, ktorý cirkev ešte viac povzbudí na misiu a evanjelizáciu tým, že napraví vatikánsky neporiadok, ktorý destabilizoval pontifikát Benedikta XVI.

To sa však v nasledujúcich dvanástich rokoch úplne nestalo.

Viditeľný súcit pápeža Františka s odkázanými a chudobnými určite pomohol svetu lepšie pochopiť, že Katolícka cirkev nasleduje svojho Pána a podáva uzdravujúcu ruku ľuďom na okraji spoločnosti.

Jeho inauguračná apoštolská exhortácia Evangelii gaudium (Radosť evanjelia) bola zvučným potvrdením evanjeliového zámeru Druhého vatikánskeho koncilu v nadväznosti na veľkú encykliku Jána Pavla II. Redemptoris missio (Poslanie Vykupiteľa) a Dokument z Aparecidy. Tak znela aj pápežova výzva mladým na prvom Svetovom dni mládeže v Brazílii: nebojte sa skúšať nové spôsoby, ako priviesť druhých ku Kristovi, aj keď niektoré z týchto spôsobov nefungujú.

Pápež František však už rok po svojom zvolení znovu otvoril otázku, ktorá sa považovala za vyriešenú, či katolíci v kánonicky neregulárnych manželstvách – ktorí zostávajú členmi praktizujúcej cirkvi – môžu legitímne prijímať sväté prijímanie. Tým spustil dynamiku, ktorá sa stala prekážkou v reevanjelizácii sekularizujúceho sa západného sveta, a zasial zmätok tam, kde nová evanjelizácia zaznamenala veľký úspech, v neposlednom rade v subsaharskej Afrike.

Cirkev po FrantiškoviBudúci pápež a Druhý vatikánsky koncil

George Weigel

Tento model narúšania toho, čo sa považovalo za ustálené, pokračoval počas celého pontifikátu a týkal sa otázok morálneho života (vrátane odpovede cirkvi na čoraz bizarnejšie požiadavky sexuálnej revolúcie), otázok cirkevného poriadku (vrátane toho, koho je cirkev oprávnená vysväcovať) a otázok vzťahu katolicizmu k svetovým mocnostiam, ktoré túžia dostať cirkev na okraj (ako v Číne).

Koncom roka 2016 ma pápež František pozval na moju tretiu a poslednú súkromnú audienciu. Bol to priateľský a úprimný rozhovor, rovnako ako tie predchádzajúce.

Keď som však naznačil, že spory o sväté prijímanie pre osoby v neregulárnych manželstvách, ktoré sa zintenzívnili po jeho apoštolskej exhortácii Amoris laetitia (Radosť lásky), sú prekážkou v zanietenej evanjelizácii, ktorú navrhol v Evangelii gaudium, pápež moje obavy odmietol slovami: „Ach, spory sú v poriadku.“ Samozrejme, že sú, pomyslel som si, za mnohých iných okolností. Ale je v povahe pápežstva narúšať to, čo sa ustálilo?

V Ríme je ešte potrebné vykonať veľké reformy: finančnú, teologickú a ďalšie. Ešte podstatnejšie však je, že budúci pontifikát musí pochopiť to, čo Františkov pontifikát zrejme nepochopil: kresťanské spoločenstvá, ktoré si zachovajú jasné chápanie svojej doktrinálnej a morálnej identity a hraníc, môžu nielen prežiť kyseliny postmoderny; majú šancu postmoderný svet obrátiť.

Naopak, kresťanské spoločenstvá, ktorých sebaidentifikácia sa stáva nesúrodou, ktorých hranice sú priepustné a ktoré skôr odrážajú kultúru, než aby sa ju snažili obrátiť, chradnú a umierajú.

Lebo ako vždy, základná otázka pre katolícku budúcnosť znie: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8) – „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (Júd 1, 3) a žiadnu inú.

Pôvodný text: Retrospect on a pontificate. Uverejnené v spolupráci s Denver Catholic, preložil Lukáš Obšitník.