Cirkev po Františkovi Budúci pápež a Druhý vatikánsky koncil

Polemika o Druhom vatikánskom koncile aj naďalej zaťažuje celosvetovú katolícku diskusiu.

Niektorí katolíci, ktorých nezriedka nájdeme vo vymierajúcich farnostiach západnej Európy, tvrdia, že „duch“ koncilu nebol nikdy pretavený do reality (aj keď implementácia „katolík light”, ktorú navrhujú, sa viac podobá na liberálny protestantizmus než na katolicizmus). Iné hlasy zas tvrdia, že koncil bol obrovskou chybou a že na jeho učenie by sme mali rýchlo zabudnúť a posunúť ho na smetisko dejín. V knihe The Next Pope: The Office of Peter and a Church in Mission (Budúci pápež: Petrov úrad a cirkev v misii, pozn. prekl.), ktorá nedávno vyšla v Ignatius Press, píšem, že na vyriešenie týchto nedorozumení sú potrebné niektoré objasňujúce intervencie zo strany pápeža. 

Na začiatok: budúci pápež by mal katolíkom pripomenúť, čo bolo zámerom pápeža Jána XXIII. pre tento koncil, a takto zároveň konfrontovať tábor „katolíkov light“, ako aj oddiely bojujúce pod heslom „Zabudnime na Druhý vatikánsky koncil“. 

Ján XXIII. si nepredstavoval, že „Druhý Vatikán“ bude koncilom dekonštrukcie ani že tento koncil Cirkev navždy zataví v jantári. Zdieľať

Pápežova úvodná reč na Druhom vatikánskom koncile 11. októbra 1962 jasne ozrejmila jeho úmysel: povedal, že Cirkev sa musí opäť sústrediť na Ježiša Krista, „od ktorého má meno, milosť a celý svoj zmysel“. Cirkev musí mať za základ svojho sebaporozumenia ohlasovanie evanjelia Ježiša Krista ‒ odpoveď na otázku, čím je každý ľudský život. Cirkev musí urobiť toto vyhlásenie tak, že bude svetu predkladať „celé, úplné a neporušené“ pravdy, ktoré dal Cirkvi Kristus. A Cirkev musí tieto pravdy odovzdávať spôsobmi, ktoré budú pozývať dnešných skeptických mužov a ženy k priateľstvu s Ježišom Kristom.

Ján XXIII. si nepredstavoval, že „Druhý Vatikán“ bude koncilom dekonštrukcie, ani že tento koncil Cirkev navždy zataví v jantári. Vo svojom úvodnom prejave k Druhému vatikánskemu koncilu pápež predovšetkým vyzval celú Cirkev, aby na seba vzala úlohu kresťanskej misie: aby jej poslaním bolo ponúknuť ľudstvu pravdu o Bohu a o nás samých, ktoré sa obe zjavujú v Ježišovi Kristovi. Budúci pápež by mal Cirkvi práve toto dôrazne pripomínať.  

Nový pápež by mohol byť aj účastníkom a ponúknuť riešenie v paralelnej diskusii, ktorá sa začala počas Druhého vatikánskeho koncilu a pokračuje dodnes: Inovovala Katolícka cirkev samu seba medzi 11. októbrom 1962 a 8. decembrom 1965 ‒ teda dňom, keď sa koncil oficiálne skončil? Alebo musíme koncilové dokumenty čítať v nadväznosti na zjavenie a tradíciu? Je zaujímavé, že „progresívne“ jednotky „katolík Light“ aj ultratradicionalistické oddiely „Zabudnime na koncil“ propagujú tú istú odpoveď: Druhý vatikánsky koncil bol vskutku koncilom diskontinuity. Ale to je zlá odpoveď. Je to pomýlené pochopenie toho, čo Ján XXIII. s koncilom zamýšľal. Je to nesprávne porozumenie toho, ako Pavol VI. koncil viedol. A je to chybné chápanie koncilových textov. 

Toto presvedčenie je začiatkom akejkoľvek autentickej evanjelizácie, akéhokoľvek autenticky katolíckeho rozvoja doktríny.Zdieľať

Traja svätorečení pápeži ‒ Ján XXIII., Pavol VI. a Ján Pavol II.  ‒ plus veľký teológ Benedikt XVI. trvali na tom, že Druhý vatikánsky koncil sa môže a musí vykladať v nadväznosti na existujúcu katolícku doktrínu. Tvrdiť že Druhý Vatikán bol koncilom prerušenia či inovácie v skutočnosti znamená tvrdiť, že títo veľkí muži boli buď zákerní protikonciloví spiatočníci, čo je nevyslovené obvinenie progresívcov, alebo materiálni heretici (na rozdiel od formálnej herézy, materiálny heretik si nie je vedomý protirečenia s dogmou, pozn. prekl.), čo je zas nevyslovené obvinenie z tribún krajnej pravice. Ani jedno z týchto obvinení nemá opodstatnenie, aj keď sa tomu druhému nedávno venovala nezaslúžená pozornosť, vinou neuvážených komentárov, ktoré ako ozveny rezonovali v sociálnych médiách a v blogosfére ultratradicionalistov.  

Ďalší pápež by preto mal trvať na tom, že v Katolíckej cirkvi nemá miesto prerušenie, reinvencia ani „zmena paradigmy“. Prečo? Pretože Ježiš Kristus ‒ „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13, 8) ‒ je vždy stredobodom Cirkvi. Toto presvedčenie je začiatkom akejkoľvek autentickej evanjelizácie, akéhokoľvek autenticky katolíckeho rozvoja doktríny a akéhokoľvek pravého uskutočňovania Druhého vatikánskeho koncilu. 

Tieto učenia boli skreslené, ale obviňovať z týchto skreslení samotné učenia je vážnou analytickou chybou. Zdieľať

Nový pápež by takisto mal vyzdvihnúť skutočné úspechy koncilu: jeho rázne potvrdenie toho, že Božie zjavenie je skutočné a má záväznú autoritu; biblické obohatenie toho, ako cirkev chápe samu seba ‒ ako spoločenstvo učeníkov, ktorí majú misiu; trvanie na tom, že každý člen cirkvi je povolaný k svätosti, najmä prostredníctvom liturgie; jeho obrana základných ľudských práv vrátane prvého občianskeho práva, teda náboženskej slobody; odhodlanie zapojiť sa do ekumenického a medzináboženského dialógu zameraného na pravdu. Áno, tieto učenia boli skreslené, ale obviňovať z týchto skreslení samotné učenia je vážnou analytickou chybou. 

Katolicizmus, ktorý sa nedá odlíšiť od liberálneho protestantizmu, nemá budúcnosť. Ani katolicizmus, ktorý sa pokúša obnoviť do značnej miery imaginárnu minulosť. Katolicizmus, ktorý má budúcnosť, je katolicizmus Druhého vatikánskeho koncilu, ale správne pochopený a správne implementovaný. A takým je živý katolicizmus dneška ‒ a aj to by mal vedieť náš ďalší pápež. 

Pôvodný text: The Next Pope and Vatican II. Uverejnené so súhlasom autora a portálu First Things, preložila S. Gajdošová.