Slovo kňaza Jeho smäd po mojom smäde

Slnko zostalo po dopoludňajšej námahe víťazne stáť na najvyššom bode svojej púte po nebeskej klenbe. Všetko akoby sa stalo nehybným spolu s ním: nehybný je horúci vzduch, nehybné sú stromy, nehybný je horizont. Iba kdesi v diaľke možno zrazu zachytiť pohyb. Zdá sa, že to nie je iba mihotanie vzduchu nad rozpáleným pieskom. 

Čože je to, čo stúpa zo stepi? Nie je to fatamorgána, neláme sa to svetlo. Na obzore sa čoraz jasnejšie črtajú obrysy ľudskej postavy. Ktože je tá, čo vystupuje zo stepi? Daj zrieť svoju tvár. Možno sa voláš Fotina a raz z lásky ku Kristovi podstúpiš mučeníctvo. Možno je tvojím menom každé ženské, no i každé mužské meno. Možno si každou jednou a každým jedným z nás.

Čo ťa v najhorúcejších chvíľach dňa, keď sa všetci ukrývajú pred páľavou, privádza k Jakubovmu prameňu? Tvoji najbližší, synovia tvojej matky, zanevreli na teba, cítiš sa ako mimozemšťan, ktorý sem nepatrí? Chápem. Ak sa človek trasie, nemusí to byť iba od zimy. Niekedy sa pred boľavým pohľadom a boľavým slovom človek najlepšie skryje v najväčšom svetle. To preto ťa tak slnko opálilo, lebo práve za jeho apogea sa nebadaná pokúšaš hasiť svoj smäd.

Tvoje kroky na tieto miesta sú už stereotypné, a predsa dnes bude v tejto všednosti čosi nové. Teraz to klíči. Povedz mi, nebadáš to? Možno smäd, ktorý ťa priviedol do púšte, nie je len ten tvoj. Možno ťa sem vyvábil niekto iný a prehovorí k tvojmu srdcu. Premožený smädom a unavený hľadaním si sadol k studni, ku ktorej chodíš premožená smädom a unavená hľadaním. 

Cez poludnie odpočíva tu, na mieste, kde Jakub našiel svoju Ráchel, a tu vtelené Slovo nájde teba, človeka. Jeho smäd sa stretne s tvojím smädom. Dozvieš sa, že on je smädný po tom, aby si bola ty smädná po ňom. Milujúci chce byť milovaný. Premáha ho smäd po láske, lebo jeho láska je málo milovaná.

Hľa, robí čosi nové, teraz to klíči. Vyvierať budú na púšti vody a potoky na pustatine, napojí svoj ľud, svojho vyvolenca. Vyschnutá zem bude jazerom a suchá pôda prameňom vôd.

Daj mu počuť svoj hlas, len mu povedz o svojom smäde: „Chcem viac. Chcem niečo viac. Je mnoho tvárí, ktoré vystúpia z davu, keď ma potrebujú, no potom znova odchádzajú a ja zostávam so svojím smädom. Kiež by mi dal niekto takej vody, ktorá uhasí môj smäd po láske, aby som už nebola smädná.“

A ty čuj a pozoruj, nakloň sluch k jeho volaniu: „Chcem viac. Chcem niečo viac. Je mnoho tvárí, ktoré vystúpia z davu, keď ma potrebujú, no potom znova odchádzajú a ja zostávam so svojím smädom. Kiež by mi dal niekto takej vody, ktorá uhasí môj smäd po láske, aby som už nebol smädný. 

Keby ste poznali Boží dar, poprosili by ste ma a ja by som vám hneď dal živú vodu. Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody. Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života. Kto chce, nech si naberie zadarmo vody života. Všetci smädní, poďte k vodám. No kiež by aj mne dal niekto vody, ktorá uhasí môj smäd po láske, aby som už nebol smädný. Moja láska je málo milovaná. Daj sa mi napiť. Žíznim.“