Ján Pavol II. stále prítomný Pápežovo zameranie na človeka ako cesta k modernému svetu

V týchto dňoch si pripomíname dvadsiate výročie úmrtia pápeža Jána Pavla II. Bez ohľadu na to, či ste veriaci alebo nie, katolík alebo nekatolík, jeho odchod si zaslúži pripomenutie. Bol to človek v plnosti a osobnosť svetového historického významu. Oprávnene sa stal všeobecne známym ako svätý Ján Pavol Veľký.

Jeho osobný príbeh je fascinujúci. Zažil významnú stratu v rodine, počas nacistickej okupácie Poľska navštevoval podzemný seminár a bol tiež vynikajúcim športovcom, dramatikom, hercom, básnikom a filozofom, ktorý odolával Ríši zla a viac ako dvadsaťšesť rokov pôsobil ako pápež. 

Korene v personalizme

Počas tohto obdobia obnovil katolícku morálnu teológiu a nemalou mierou sa podieľal na páde Sovietskeho zväzu.

Jeho život bol obdivuhodný. Ako príklad možno uviesť, že počas jeho prvej pápežskej návštevy Poľska v roku 1979 ho podľa odhadov osobne videla takmer tretina Poliakov. 

Okrem toho, do roka po jeho slávnom varšavskom prejave, v ktorom vyzval Ducha Svätého, aby zostúpil a „obnovil tvár zeme“, Solidarita začala štrajk v Gdansku, čo viedlo ku koncu komunistickej vlády v Poľsku a nakoniec aj ku koncu samotného Sovietskeho zväzu.

Podľa môjho názoru však jeho odkaz v podstate nie je definovaný veľkolepými verejnými a politickými udalosťami, ale jediným slovom: „človek“.

Ako študent na Angelicu napísal svoju prvú prácu pod vplyvom slávneho „svätého obra tomizmu“, dominikánskeho teológa Réginalda Garrigoua-Lagrangea, ktorý habilitačnej práci budúceho pápeža s tézou o personalizme Maxa Schelera nebol práve priaznivo naklonený.

Ale práve personalizmom (aj keď oveľa pokročilejším ako u Schelera) sa vysvetľujú zásahy Jána Pavla II. na Druhom vatikánskom koncile, ako aj jeho myslenie a spisy ako učenca a pápeža.

Reportáž z homílie Jána Pavla II. vo Varšave v roku 1979

Dôstojnosť jednotlivca

Napriek dlhým bojom o zmysel a uskutočnenie Druhého vatikánskeho koncilu sme vlastne ešte stále na jeho začiatku.

Niektorí naznačujú, že koncil bol hlavnou príčinou nesúhlasu, zmätku a poklesu počtu povolaní a návštevnosti omší v desaťročiach, ktoré nasledovali po ňom; iní si myslia, že sa v mnohých podstatných veciach mýlil, možno bol dokonca celý scestný alebo heretický. Niektoré jeho dokumenty sa určite považujú za príliš naivné, pokiaľ ide o situáciu na svete, a príliš optimistické, pokiaľ ide o prispôsobenie sa Cirkvi svetu.

Avšak názor, že Cirkev bola pred koncilom zdravá a silná, je nepresvedčivý; skôr iba vyzerala ako zdravá, pokiaľ išlo o počty, ale trochu vnútorne vyprázdnená a neúčinná. Keby bola bývala výnimočne zdravá, ľudia by sa z nej neboli tak rýchlo odčleňovali a neboli by odchádzali. Koncil možno podnietil krízu, ale nespôsobil ju. A v podstate pre danú dobu a jej výzvy bol koncil potrebný.

Koncil uznal určitú pravdu, a to, že dejinné udalosti v snahe zmodernizovať Cirkev, ako boli reformácia, osvietenstvo, liberalizmus, ideológie, vojny (od náboženských až po globálne na začiatku 21. storočia), oslabili jej inštitucionálnu moc nielen ako politického subjektu v globálnych záležitostiach, ale aj ako učiteľky a matky svojich vlastných detí.

Modernizácia v dobrom či zlom (ja sa prikláňam k názoru, že v dobrom, ale niektorí s tým nesúhlasia) uznala dôstojnosť jednotlivca (tzv. „obrat k subjektu“) a trvala na nej. Jednotlivec sa chápal ako človek, ktorý je zodpovedný a iniciatívny, a to nielen vo vzťahu k politike, ale aj k poznaniu, rozhodovaniu a náboženstvu.

Od vonkajšieho správania k osobnej povahe

Ako uvádza Servais Pinckaers, morálna teológia a prax cirkvi po stáročia príliš zdôrazňovala vonkajšie znaky a správanie a zároveň prehliadala osobnú povahu konania.

Zákon a vôľa sa vysvetľovali, akoby boli v konflikte, ako keby bola vôľa jednotlivca proti politickému alebo božskému zákonu, ktorý človeka a jeho rozhodnutia limituje a obmedzuje. Zákon a sloboda boli v protiklade, zákon bol nanútený a zvádzal boj s vôľou človeka.

Cirkev formovala a viedla svojich členov podobným spôsobom, tvrdí Pinckaers, s dôrazom na vonkajšie správanie a vonkajšie pokánie: „Urobil si toto, tak potom musíš za to zaplatiť tamto.“ To však nie je primerané realite konkrétneho človeka alebo jeho konania, nehovoriac o tom, ako sa morálka ľudí vyvíja alebo ako robia pokánie.

Ako Ján Pavol zdôrazňoval, samotná podstata etiky a morálnej teológie je zakorenená v tomto: mal by som robiť (alebo nerobiť) x, avšak to vytvára nielen dobrý alebo zlý stav vecí vo svete, ale to robí dobrým alebo zlým, spravodlivým alebo nespravodlivým aj mňa. A preto nesiem obrovskú zodpovednosť: moje skutky totiž formujú to, kým budem, či budem spravodlivým alebo nespravodlivým človekom.

Tu sa už pohľad posúva od vzdialeného, nezaujatého pozorovania správania, dobra a zla vo svete „tam vonku“, čo je hľadisko tretej osoby, k dôvodom, úmyslom a skutkom danej osoby, čo je pohľad prvej osoby. Toto je nielen obnova prirodzenej etiky, ktorá sa zaoberá pravdou o tom, čo by malo byť, a nie o tom, čo je, ale aj správne umiestňuje konajúceho, teda daného človeka, do centra drámy jeho vlastnej existencie.

Takto pred 20 rokmi odchádzal Ján Pavol II.Bol pápežom do posledného výdychu. Jeho umieranie sledoval v priamom prenose celý svet

Imrich Gazda

Zákon neobmedzuje slobodu

Ako poznamenal Ján Pavol II. vo svojej teológii tela, je pravdou, že z metafyzického alebo kozmologického hľadiska sme ľudské bytosti, ale z etického a fenomenologického hľadiska, teda z hľadiska, ktoré je pre nás ako aktívne konajúcich dôležité, sme v procese „hľadania svojej podstaty“. Ľudia nie sú statickými bytosťami alebo len akési podstaty (hoci ich majú), ale sú skôr aktívnymi stvoreniami, a teda tými, ktoré formujú svoj charakter.

Ľudia svojím konaním formujú svoje charaktery a nesú preto za seba zodpovednosť. Mnohé úvahy Jána Pavla II. vychádzajú práve z tohto. Prirodzený zákon nie je niečo vonkajšie ani nám nie je vnútený zvonku a ani neobmedzuje našu slobodu; naopak, zákon, tak ako to učil Tomáš Akvinský, je vnútorným zákonom, zákonom rozumu, a vedie nás k naplneniu našej slobody v dokonalosti a rozkvete.

Navyše, keďže človek je zodpovedný a dôvody jeho konania vymedzujú cieľ morálneho skutku, svedomie nadobúda hlboký morálny význam. Svedomie sa, samozrejme, môže mýliť, ale konať proti svedomiu je aktom rozpoltenosti a znásilňovať svedomie druhého človeka je mimoriadne zlé. To znamená, že náboženská sloboda, ktorá nie je náboženskou ľahostajnosťou, je požiadavkou spravodlivosti a v súlade s dôstojnosťou osoby.

Z toho vyplýva ešte viac. Normálna manželská láska ako spojenie osôb je dôstojná a prijímaná ako povolanie, nie s odporom braná ako obyčajná telesná slabosť. A keďže je to spojenie osôb, je to spojenie rovnocenných osôb, ktoré sú si navzájom oddané vo vzájomnosti a v sebadarovaní, a nie v nadvláde alebo moci. Ovocie tohto sebadarovania, dieťa, má hodnotu a neporušiteľnú dôstojnosť, pričom táto dôstojnosť je neporušiteľná bez ohľadu na vývoj, obmedzenia alebo zhoršenie stavu dieťaťa, od počatia až po prirodzenú smrť.

Spása cez osobu a dielo Krista

V jednej encyklike za druhou nám Svätý Otec pripomína význam osobnosti. Hodnota spočíva v tom, že sme osobami, a nie v tom, čo máme alebo robíme. Preto by sme si mali vážiť samých seba, oceňovať druhých, rešpektovať slobodu všetkých a hlásať evanjelium života proti kultúre smrti.

Odkaz Jána Pavla II. v podstate nie je definovaný veľkolepými verejnými a politickými udalosťami, ale jediným slovom: „človek“.

Keďže osobnosť preniká cez všetky naše skutky, Ján Pavol nám pripomína, že obyčajná, poctivá práca je dôstojná a že je to spôsob, ako si zabezpečiť živobytie, prispieť k spoločnému dobru a rozvíjať vlastnú osobu, pričom si vyžaduje spravodlivé podmienky na ochranu dôstojnosti všetkých.

Inými slovami, u Jána Pavla II. sa kategória „človek“ vzťahuje na všetko, čo sa týka ľudskej bytosti. Podľa mňa je najlepšie vnímať jeho pontifikát ako pontifikát človeka. Týka sa to aj jeho ohlasovania evanjelia. 

Napokon, veď Boh je spoločenstvo osôb a „Vykupiteľ človeka, Ježiš Kristus“, „stredobod vesmíru a dejín“, je tiež osoba, plne božská a plne ľudská.

Spása prichádza v stretnutí sa s osobou a dielom Krista, čo vedie k nášmu osobnému spoločenstvu s jeho božskou osobou a k božskému spoločenstvu osôb. 

Keď si pripomíname Ježišovu ľudskosť, pripomíname si aj slobodu a dôstojnosť sekulárnych ľudí: cirkev nepotrebuje nad svetom a nad ľuďmi vládnuť, pretože svet má svoju vlastnú integritu a spôsobilosti.

Prekvapivý návrat vieryBude Západ opäť kresťanský?

Juraj Valach

Osobný rozmer viery

Tí, ktorí s nostalgiou spomínajú na časy pred Druhým vatikánskym koncilom, tieto skutočnosti prehliadajú. Existuje univerzálne povolanie k svätosti, pretože laici sú osoby, pričom sekulárna oblasť sa riadi kompetenciami laikov, dokonca aj tých, ktorí neveria, pretože aj oni sú stvorení na Boží obraz a podobu a nesú plnú zodpovednosť za dočasné, svetské záležitosti.

Cirkev pravdepodobne už nikdy nezíska späť svoju svetskú moc. Niektorí to považujú za stratu, ja nie. Tak ako oni, aj ja cítim zármutok nad tým, ako málo ľudí verí v Boha, ako málo ľudí sa drží zdravých morálnych pravidiel formulovaných cirkvou (ktoré je možné spoznať ľudským rozumom aj bez pomoci), nad utrpením, ktoré z toho vyplýva, a nad tým, ako málo katolíkov prijíma učenie svojej vlastnej cirkvi. Beriem to aj ako veľkú príležitosť – aj keď nie som naivný, pokiaľ ide o ťažkosti – na opätovnú evanjelizáciu a ohlasovanie.

Tentoraz sa to však nebude diať na základe rozhodnutí cisárov, kniežat alebo inštitúcií; bude sa to diať tak, ako bolo na začiatku, prostredníctvom jednotlivcov konajúcich v priateľstve a láske, v nežnosti a súcite, v odvahe a smelosti, keď budú nadväzovať vzťahy medzi ľuďmi, medzi srdcami.

Inak povedané, Druhý vatikánsky koncil nás pripravil na kultúrnu a spoločenskú realitu, aká je teraz, a Ján Pavol II. vysvetlil a poskytol najpodstatnejšiu pravdu potrebnú pre život a evanjelizáciu v našich kultúrnych podmienkach, pre realitu, aká je, a nie pre nostalgiu za svetom, ktorý už neexistuje. Nemusíme mať inštitucionálnu moc, ale inštitucionálna moc ani nie je potrebná, alebo dokonca žiaduca, pre tento čas. Potrebný je skôr konkrétny človek.

Pretože to vedel a učil nás to, stal sa Jánom Pavlom Veľkým. Kiež sa u Boha v nebi za nás prihovára.

Pôvodný text: Attending the Person: Twenty Years after John Paul II. Uverejnené v spolupráci s The Public Discourse, preložila Daniela Richards.