Prvé jarné dni v roku 2005 sa niesli v znamení veľkonočných sviatkov. Katolíci ich slávili už koncom marca.
Pohľady celého sveta sa v tých dňoch upierali najmä na okná Apoštolského paláca vo Vatikáne. Hoci nikto o tom nehovoril nahlas, všetci si uvedomovali, že obľúbený pápež Ján Pavol II. má pred sebou posledné dni pozemského života.
„Na ten moment sa pripravoval už aj samotný Vatikán,“ hovorí právnik Igor Augustinič, ktorý v Postoj TV o udalostiach spred dvadsiatich rokov diskutoval s katolíckym kňazom Mariánom Gavendom.
„Koncom februára Úrad liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza zvolal pracovné stretnutie s rôznymi zainteresovanými subjektmi, ako sú napríklad pápežská garda, floréria a ďalšie zodpovedné orgány Vatikánskeho mestského štátu, aby ich oboznámil s takzvanými praenotanda, čo je vlastne interný dokument s detailnými inštrukciami, čo bude nasledovať po smrti pápeža, ako bude prebiehať pohreb a následné konkláve a čo sa v tejto súvislosti žiada, aby jednotlivé orgány zabezpečili,“ uviedol Augustinič.
V tom čase, od 24. februára do 13. marca, sa Ján Pavol II. nachádzal v rímskej nemocnici Gemelli, kde prekonával ťažkú respiračnú krízu, počas ktorej lekári museli pristúpiť k tracheostómii. Napriek tomu nezlomný pápež trval na tom, že chce byť prevezený späť do Vatikánu – v nádeji, že bude môcť byť účastný na veľkonočných sláveniach.
Napokon však bolo všetko ináč.
Liturgiu Kvetnej nedele na Námestí svätého Petra namiesto hlavy Katolíckej cirkvi viedol generálny vikár pre Rímsku diecézu Camillo Ruini, dodnes žijúci 94-ročný kardinál.
Dav na námestí sa však predsa len dočkal. Po modlitbe Anjel Pána sa Ján Pavol II. na niekoľko minút objavil v okne Apoštolského paláca – bez slov, s olivovou vetvičkou v pravej ruke požehnal zhromaždený zástup. Rovnako sa ukázal aj v stredu 23. marca, na Veľkonočnú nedeľu 27. marca a potom opäť v stredu 30. marca. Naposledy.

Ján Pavol II. na balkóne nemocnice Gemelli 13. marca 2005. Foto: TASR/AP/Andrew Medichini
Veriacim po celom svete, no nielen im sa tieto chvíle navždy zapísali do pamäti. Pápež, ktorý precestoval svet a celé roky bol neutíchajúcim hlasom tých, ktorí ho nemali, nebol napriek vypätiu všetkých síl schopný vydať zo seba ani hlások a pri poslednom vystúpení už ani urobiť znamenie kríža.
O to silnejšie ho zvieral vo svojom náručí, ako to mohli milióny divákov sledovať počas krížovej cesty v Koloseu. Ján Pavol II. ju s kňazskou štólou na krku a s veľkým krížom s korpusom v rukách sledoval v televízii vo svojej súkromnej kaplnke.
Napriek silným bolestiam urobil rozhodnutie, že do nemocnice sa už nevráti. V Apoštolskom paláci naňho dohliadal početný lekársky tím zložený z desiatich resuscitátorov, kardiológov, otorinolaryngológov a internistov, ktorým asistovali štyri zdravotné sestry. To všetko pod vedením pápežovho osobného lekára Renata Buzzonettiho.
„Tie posledné mesiace a dni boli strašné pre nás, čo sme žili po jeho boku, ale nie pre neho. Vyrovnane prijímal bolesť a chorobu; bolo zrejmé, ba priam viditeľné, že nemal strach zo smrti,“ spomína dlhoročný osobný tajomník poľského pápeža Stanisław Dziwisz v knižnom rozhovore s talianskym novinárom Gianom Francom Svideroschim, ktorý vyšiel pod názvom Žil som so svätcom (SSV, 2014).
„Ján Pavol II. vrátil smrti dôstojnosť. Tak ako žil, tak ako učil, tak aj zomrel. A jeho smrť bola prechodom do druhého života. Do plnosti života v Bohu,“ dodal dnes už takmer 86-ročný kardinál.
A podobne to hodnotí aj súčasný pápež František: „Ján Pavol II. bol slobodným človekom až do konca života. Som presvedčený, že obrovskú fyzickú slabosť prežíval s jasnou mysľou a ponorený do života cirkvi.“
V knižnom rozhovore Svätý Ján Pavol Veľký (SSV, 2020), ktorý viedol s talianskym kňazom Luigim Mariom Epicocom, k tomu dodal: „Napriek všetkým ťažkým okolnostiam a bolestiam bol jednoznačne a bez váhania pápežom do posledného výdychu. Jeho svedectvo je mimoriadnym svedectvom kríža.“

V sobotu 2. apríla zomierajúci pápež začínal strácať vedomie. „Popoludní namáhavo, ale pokojne v jednom okamihu povedal: ,Nechajte ma odísť do Otcovho domu,‘“ spomína Dziwisz.
V tom čase už na Námestí svätého Petra stáli tisícky ľudí, najmä mladých, ktorí skandovali: „Ján Pavol“ a „Nech žije pápež!“ Práve im deň predtým zo smrteľnej postele šeptom odkázal: „Hľadal som vás a teraz ste vy prišli ku mne. Ďakujem vám!“
Oproti posteli bol zavesený obraz mučeného Krista zviazaného povrazmi Ecce homo, ako aj obraz Panny Márie Čenstochovskej a na stolíku bola položená fotografia jeho rodičov – tri výjavy, na ktoré upieral svoj pohľad do posledných chvíľ.
„Zomieral svätec a my sme ho sprevádzali v poslednej etape jeho pozemskej púte. Sprevádzal ho obrovský zástup, ktorý sa zhromaždil na Námestí svätého Petra. Nemôžem o tom hovoriť bez dojatia. Pápež nezomieral sám. Sprevádzala ho celá cirkev. Bola to jeho posledná katechéza. Posledný odkaz. Odkaz bez slov,“ zamýšľa sa Stanisław Dziwisz, ktorý okolo 20. hodiny odslúžil pri posteli umierajúceho svätú omšu z Nedele Božieho milosrdenstva ustanovenej práve Jánom Pavlom II.
Koncelebrovali kardinál Marian Jaworski, arcibiskup Stanisław Ryłko a kňazi Mieczysław Mokrzycki a Tadeusz Styczeń. Prítomní boli aj osobný lekár Buzzonetti, poľská rehoľná sestra Tobiana a ďalšie spolusestry z Kongregácie služobníčok Najsvätejšieho Srdca, ktoré sa starali o pápežskú domácnosť.
V štúdiu Postoj TV sme sa s kňazom Mariánom Gavendom a právnikom Igorom Augustiničom rozprávali aj o osobných spomienkach na Jána Pavla II., jeho poslednej vôli, pohrebe, ale aj o tom, čo sa deje za vatikánskymi múrmi po smrti pápeža, aké sú zaužívané rituály, ako prebieha balzamovanie tela, v čom sú pápeži pochovávaní či aké škandály sprevádzali smrť Pia XII. Reláciu Ako umierajú pápeži? nájdete v archíve Postoj TV.
Pred obetovaním kardinál Jaworski ešte raz vyslúžil zomierajúcemu sviatosť pomazania chorých a pri svätom prijímaní mu podal Eucharistiu v podobe vína ako viatikum (posilu) na poslednú cestu.
„Pápež viditeľne strácal aj posledné zvyšky síl. Do ruky mu vložili zažatú požehnanú sviecu. O 21.37 Ján Pavol II. opustil túto zem a odišiel k Otcovi. Prítomní zaspievali Te Deum. So slzami v očiach vzdávali vďaky Bohu za dar tohto veľkého pápeža a jeho požehnaný pontifikát,“ opisuje don Stanislao, ako v Taliansku nazývali Stanisława Dziwisza.
Medzi prvými, ktorí prišli do pápežského bytu po smrti pontifika, bol aj dlhoročný blízky spolupracovník Jána Pavla II. – slovenský kardinál Jozef Tomko. „Neskôr spomínal, ako pobozkal ešte stále teplú ruku zosnulého pápeža a pri tom znovu cítil, ako mu ju kedysi kládol na hlavu pri biskupskej vysviacke,“ priblížil v štúdiu Postoj TV kňaz Marián Gavenda. „Hovoril, že bolo úžasné, aký posvätný pokoj tam bol.“
Gavenda poukázal aj na to, aká významná bola úloha spomenutej sestry Tobiany. „Jánovi Pavlovi rozumela, aj keď len niečo naznačoval. Práve jej pošeptal slová ,Nechajte ma odísť‘. Napokon, samotný kardinál Dziwisz konštatoval, že posledný pohľad umierajúceho pápeža nepatril cirkevným hodnostárom, ale žene, rehoľnej sestre, ktorá sa o neho starala.“
Svet sa o smrti obľúbeného pápeža, ktorý stál na čele Katolíckej cirkvi presne 26 rokov, päť mesiacov a sedemnásť dní, dozvedel z úst argentínskeho arcibiskupa Leonarda Sandriho, vtedajšieho substitúta Štátneho sekretariátu Svätej stolice.
„Dnes večer si Pán života a smrti o 21.37 hodine povolal k sebe svojho verného služobníka Jána Pavla II. do večnosti,“ oznámil ľuďom zhromaždeným pod oknami Apoštolského paláca dnes už 81-ročný kardinál. V tom čase ich tam bolo asi 70-tisíc.
„Najprv sa ozval potlesk, potom nastalo ticho; všetci zhromaždení pokľakli a začali sa modliť druhý ruženec, teraz už za dušu Svätého Otca. Kardinál Sodano, ktorý tiež prišiel na námestie, sa pomodlil De profundis,“ spomína jezuita Giovanni Marchesi, dnes už zosnulý redaktor časopisu La Civiltà Cattolica.
Na chvíľu, keď sa dozvedel o smrti Jána Pavla II., si presne spomína aj pápež František: „Cestoval som v autobuse, šiel som navštíviť ľudí v slumoch na periférii Buenos Aires. Len čo som tam prišiel, s miestnymi ľuďmi som sa pomodlil za zosnulého pápeža. Spolu sme za neho slávili Eucharistiu.“
Súčasný Svätý Otec je presvedčený, že veľkosť jeho predchodcu spočívala najmä v jeho normálnosti. „Všetkým nám ukázal, že byť kresťanom znamená byť normálny, a pritom hlboko spojený s Kristom. A práve preto každé jeho gesto, každé jeho slovo a každá jeho voľba mali veľkú hodnotu a zanechali hlbokú stopu.“
Právnika Augustiniča dodnes obzvlášť oslovujú slová Jána Pavla II., ktorými na začiatku pontifikátu pozval k autentickému nasledovaniu Ježiša Krista. „V homílii počas inauguračnej omše 22. októbra 1978 vyzval ľudí nielen na to, aby otvorili brány Kristovi, ale aby tak urobili dokorán, vo všetkých oblastiach života vrátane politiky či ekonomiky. Pretože ako veľavýznamne zdôraznil, len Kristus vie, čo je v človeku, iba on to vie.“
Marián Gavenda k tomu dodáva, že Slováci by nemali zabudnúť na príhovory, ktoré im Ján Pavol II. adresoval počas troch návštev našej krajiny. „Mnohé pôsobia tak, akoby neboli napísané vtedy, ale dnes.“
A ako by sa dal zhrnúť životný odkaz zosnulého pápeža do niekoľkých slov? „Jána Pavla II. prenikla láska Boha tak úplne, ako keď sa niekto zaľúbi a všetko zrazu vidí ináč. A práve v tom spočíva jeho odkaz: Nechajte sa napĺňať Božou láskou. Až vtedy mu budeme blízki, až vtedy ho budeme naozaj chápať.“
Okrem citovaných kníh boli pri tvorbe článku použité aj publikácie Luigi Accattoli: Giovanni Paolo. La prima biografia completa. San Paolo, 2006; Šebastián Labo: Utrpenie, smrť a pohreb Jána Pavla Veľkého. SSV, 2007; Andrea Riccardi: Giovanni Paolo II. La biografia. San Paolo, 2011.